21. december 2010 – 13:21 poslal rodebert
Upravený prepis úvodu do diskusie o budovaní ekodedín, ekosídiel,
ekokomunít a ich (najmä sociálnej) trvalej udržateľnosti, ktorá sa
uskutočnila na Festivale Očovský Slnovrat 2010.
UVEDOMENIE TU A TERAZ SVETA TAKÉHO, AKÝ JE
Chcel by som otvorit otázku o kvality života, kvality a udržateľnosti
nášho sociálneho života, teda vzťahov, v ktorých tu a teraz žijeme, lebo
uvedomenie prítomnosti je (podľa mňa) tá podstatná kvalita, ktorá
odlišuje nevedomé, neuvedomené prežívanie od plného žitia.
Dnešný „rýchly“ svet, „adrenalínový“ spôsob života nás
nenecháva v pokoji, zamestnáva našu myseľ a strháva ju prúdom rýchlo sa
meniacich obrazov, hlasných zvukov a vyvoláva podmanivé túžby. Svoju čoraz
väčšiu úlohu v ňom, a rovnako aj v našom osobnom (neviem nakoľko ešte
„súkromnom“ živote), zohráva internet a sociálne siete, dnes už
„väčšie“ ako národné štáty.
INTERNET, SLOBODA, SIETE, NETWORKING, KOMUNITY
Internetová sloboda a informácie sú na jednej strane veľmi prínosné, a
poskytujúce priestor pre prepojenie ľudí a aktivít, realizáciu nových
projektov a komunikáciu.
Na druhej strane sú veľmi citlivé, lebo sa rozširujú do neprehľadných
dimenzií, čím podporujú stratu orientácie a narastanie strachu
v súčasnej spoločnosti, ktorá je na „najlepšej“ ceste
k totalite, teda k totalitnej „vláde ľudu“, tzv.
demokracii.
Internet, ako médium, sa stáva prostriedkom, súčasným zriadením čoraz
viac používaným na ovládanie ľudí (samozrejme bez nášho vedomia).
Zámery vodcov na rozdiel od komunistickej totality, o ktorej zámeroch sme
takmer všetci vedeli, sú skryté a nečitateľné, poskytujúce priestor pre
konšpiračné teórie.
Skutočná vláda je realizovaná prostredníctvom ovládania médií, kedy
skutočná pravda nie je väčšinou priamo potláčaná zákazmi, ako sme si to
zažili, ale zámernou tvorbou dezinformácií všetkého druhu a neskutočného
rozsahu.
Vďaka afére s wikileaks je aj toto možno už minulosťou a plnia sa
najhoršie predpovede o plošnej cenzúre 21. storočia.
Dezinformácie sa sieťou šíria neuveriteľnou rýchlosťou. Nájsť
v tejto informačnej spleti bod, v ktorom sa pravda prekrútila (príkladom
môže byť globálne otepľovanie, wikileaks alebo proroctvá vedmy Vangy), je
často veľmi náročné a rozšíriť nepohodlnú informáciu o prekrútení
pravdy je takmer nemožné. Vyžaduje to okrem bdelej pozornosti, skúsenosti a
zručnosti aj kus šťastia a intuície.
Nové možnosti nám v tomto prináša social networking, prepájanie sa
prostredníctvom sociálnych sietí, ktorý, ak sa naučíme efektívne
spolupracovať, môžeme použiť na zdieľanie informácií, skúseností a
ideí, ktoré nám umožnia lepšiu orientáciu v dnešnom
globalizovanom svete.
Internet a sociálne siete vytvorili predpoklad na tvorbu nových
odlišných druhov komunít, záujmových spoločenstiev, ekoaktivizmu a
virtálnych „ekosídiel“. Teraz sa budeme
venovať budovaniu a udržateľnosti spoločenstiev. Na to však, aby sme si to
vedeli lepšie predstaviť, začneme fyzickými spoločenstvami –
„komunitami“ a ekosídlami.
EKOSÍDLA
Existuje množstvo veľmi pozitívnych motivácií, ktoré nás vedú
k uvažovaniu týmto smerom.
Veď kto by nechcel zdravý, krásny, ekologický pripadne dokonca
vlastnými rukami postavený dom?
A v spolupráci s rovnako naladenými, motivovanými priateľmi by to mala
byť hračka! Niektorí ich máme okolo seba aj celkom dosť. Tak kde je
problém?
Tento trend je na vzostupe už niekoľko desiatok rokov, tak prečo
tu nemáme desiatky príkladných ekosídiel, ekovesníc, ekodedín,
cohousingových spoločenstiev?
Prečo sa stretáme s desiatkami ak nie stovkami nádherných motivujúcich
zámerov ale s takmer žiadnymi nasledovaniahodnými príkladmi?
Poďme si spraviť krátky brainstorming. …
…
Samozrejme, je to veľmi ťažké. Zmanagovať materiálnu časť projektov
je síce tiež náročné, ale dobrých, preukázateľne úspešných managerov
máme okolo seba množstvo. To „kameňom úrazu“ nebude.
Kameňom úrazu je podľa mňa spoločenská organizácia a prístup
k motivácii, motivovaniu ľudí. O tej dnes žiaľ, vieme pomerne málo,
respektíve, vieme len veľmi málo udržaťeľne uplatniť.
To čo vám teraz ponúknem, je príbeh, treba ho vnímať s rezervou, len
ako nástroj na vysvetlenie „fenoménu“.
U našich západných susedov, v ČR, bolo ešte aj v čase pred
rozdelením republík veľmi populárne „hnutie“ ekovesničiek. Ich fandové
usporiadavali každoročne republikové stretnutia, ktorých sa zúčastňovalo
aj pár mojich priateľov, od ktorých mám správy. Stretávalo sa tam „hodne
lidiček“, ktorý sa odsťahovávali na „venkov“, zakladali a pokúšali
sa zakladať „ekovesničky“.
Tu začína ten generalizovaný príklad:
Vyzeralo to väčšinou tak, že si kúpili nejaký domek, statek, alebo pozemky
a tie zvelaďovali, a snažili sa budovať ekovesničku. Pozívali
„spříznené duše“, že sa k nim môžu pridať, usadiť sa a budovať
spolu. Často sa aj niekto našiel a často vydržal/li aj niekoľko rokov.
Potom sa však väčšinou odsťahovali alebo inak osamostatnili a často
začali budovať ďalšiu, vlastnú ekovesničku, podľa svojich ideí.
Tak nám množstvo „ekovesniček“ stále rástlo. (Na tomto mieste je
dôležité, uvedomiť si, či ekovesnička môže byť tvorená jednou
rodinou.)
Sme slobodný, každý si môžeme budovať ekovesničku podľa
svojich predstáv!
Každý, kto chce, sa ku nám samozrejme môže pridať. (že ano?) Má to ale
háčik, podmienku! Môže sa k nám pridať za podmienky, že bude nasledovať
našu „spoločnú“ ídeu!
Lenže, poznáte to: „Sto ľudí, sto chutí“. A nájdeme
niekoho, kto chce dlhodobo udržateľne nasledovať našu ídeu? Niekoho kto
nemá vlasnú ídeu? Vlastnú „chuť“?
Možno budete mať to „šťastie“ a niekoho takého nájdete, ale ako
dlho bude vás baviť byť rodičom a starať sa o nesamostatných
nasledovateľov našich myšlienok?
Videl som takých som už mnoho, čo chceli ostatných tvorivých a
samostatných, vedeli im ale ponúknuť byť „tvorivý len v rámci svojej
predstavy“. Nevedeli im poskytnúť skutočnú Slobodu s velkým „S“,
teda poskytnúť im taký priestor na sebavyjadrenie, ktorý by ich dokázal
naozaj trvalo-udržateľne motivovať.
Takýto vzťah, nemôže byť už zo svojej podstaty trvalo udržateľný a
napĺňajúci.
Takýto vzťah nenesie v sebe kvalitu, ktorá sa dá nazvať sociálnou
udržateľnosťou.
Sociálna udržateľnosť
Sociálnu udržateľnosť môžeme považovať za jadro trvalej
udržateľnosti. Bez poskytnutia priestoru pre sebarealizáciu, projekt
nie je trvale životaschopný, lebo mu chýba sociálna zložka trvalej
udržateľnosti. Bez sociálnej udržateľnosti projekt skôr pripomína firmu,
v ktorej hrajú zásadnú úlohu iné motivačné činitele. Tými sú dnes
hlavne kariéra a peňažná odmena. (Keď ľudia na tento spôsob pristúpia,
keď sa „predajú“, alebo ich pôžičky donútia, potom sa k „cukru“
začína používať „bič“, ktorý ich naháňa robiť „na mňa a moje
ídei“. Je to forma novodobého otroctva v ktorej 80% ľudí nerobí to, čo
majú radi.)
Čo s tým?
Ak chceme uskutočniť tie nádherné udržateľné projekty,
potrebujeme sa naučiť navzájom si poskytovať priestor na
sebarealizáciu (a slobodu)
To, že si nevieme navzájom poskytnúť priestor a slobodu, je jeden
z hlavných dôvodov, prečo v našom okolí existujú trúfnem si povedať
tisícky nádherných projektov zanietených ľudí a tak málo (asi by sa dali
spočítať na prstoch jednej ruky) skutočne udržateľných, hlboko vnútorne
spriaznených „ekodedín“.
Ja považujem „ekodedinu“, za symbol
pre, v hlbokej dôvere žijúce, ekologické, teda v podstatnej miere
materiálne a kultúrne sebestačné, zdieľajúce spoločenstvo
ľudí, žijúce na nejak vymedzenej ploche.
Ako to máte vy?
Na začiatku pokračovania článku si položíme otázku:
„Prečo sociálne hodnoty, zručnosti, teda sociálnu
udržateľnosť, dosiaľ v komunitách a firmách tak málo
doceňujeme?“