Architektka Veronika Bešťáková se seznámila s cohousingem při hledání udržitelné formy bydlení pro seniory již během svého doktorského studia na fakultě ČVUT. Setkala se s průkopníkem amerického cohousingu arch. Charlesem Durrettem a nyní se sama věnuje šíření toho trendu.
Kolik cohousingových společenství vzniklo během posledních pěti let v ČR?
První zmínky o existenci cohousingu se v ČR objevily až v roce 2008, to znamená před pouhými třemi lety. Od té doby se objevilo několik pokusů cohousing zrealizovat – buď jako iniciativa samotných budoucích obyvatel (víme o třech projektech) nebo jako iniciativa developerů (také víme o třech projektech), ale žádný dosud nebyl dokončen. Pokud vím, ve všech zemích, kde se pokoušeli vybudovat první cohousing, první skutečně dokončený projekt vznikl až zhruba po deseti letech. Jedná se o zcela nový způsob bydlení a musí si proto “prošlapat cestu” (zjistit, jak je to s legislativním prostředím té které země, možným financováním, potenciální podporou konkrétní lokální samosprávy nebo i státní správy, atd.).
Existuje u nás nějaká forma státní / krajské / městské podpory pro tyto typy projektů?
V ČR je cohousing dosud velmi málo známý způsob bydlení – mezi veřejností, státní správou či regionální a místní samosprávou. V tuto chvíli je tedy u nás cohousingové hnutí zcela na začátku a je potřeba šířit informace o tomto způsobu bydlení. To si klade mimo jiné za cíl i Cohousing.cz. Cohousing je bydlení založené na vlastní iniciativě jeho obyvatel. V ČR ovšem existuje velmi malá zkušenost s vlastní iniciativou, participací obyvatel na projektech, zapojování veřejnosti do rozhodování (myšleno na místní úrovni). ČR je také dosud velmi ovlivněna neblahou totalitní minulostí. Je tedy potřeba postupně se věnovat i výše zmíněných tématům, které přímo ovlivňují zájem veřejnosti o cohousing. Nejdůležitější možná je zdůraznit, že cohousing může být oboustraně výhodný způsob bydlení, jak pro obyvatele, tak pro městské samosprávy, zejména v kontextu rychlého stárnutí obyvatel.
Pozorujete nějaký charakteristický rozdíl mezi českými a zahraničním cohousingovými komunitami?
Každá země si cohousing přizpůsobí pro své zcela specifické kulturní prostředí, takže charakteristické rozdíly mezi jednotlivými zeměmi lze určitě nalézt. Lze však těžko říci, jaké jsou charakteristiky českých komunit, když projekty jsou na samém začátku a komunity vlastně ještě nejsou stabilní, v podstatě ještě zcela nefungují.
Co oceňují obyvatelé cohousingu nejvíce a co jim na tomto bydlení naopak vadí?
Obyvatelé cohousing oceňují zejména jedinečnou kombinaci soukromí svých bytů či domků a společně sdílených prostorů a aktivit. Výsledkem je příjemné, pohodlné a bezpečné bydlení, které přináší jeho obyvatelům zároveň nezávislost. Zahraniční senioři oceňují zejména nezávislost na pomoci rodiny a společnosti. Cohousingová komunita má často příznivý vliv na celkový rozvoj místní komunity obce, do které patří, protože cohousing není žádné uzavřené společenství, ale s okolím často intenzivně komunikuje. Vznik projektu bývá zdlouhavý, je to patrné zejména u prvních projektů. Problémem může být i nedůvěra místní samosprávy a potenciálních sousedů k této formě komunitního bydlení, a to z nedostatku relevantních informací (např. záměna cohousingu za nějakou formu sekty). V sousedském společenství se musí vždy počítat s různou mírou konfliktů, které mohou mezi obyvateli vznikat a obyvatelům nemusí být příjemné je řešit. Cohousing je založen na sdílení prostorů a aktivit, což je pro české obyvatele nezvyklé, a je třeba se tomu naučit.
Jak konkrétně má postupovat zájemce o tento druh bydlení? Na koho se obrátit?
V ČR zatím neexistuje žádná specializovaná organizace, která by už měla konkrétní zkušenosti s budováním cohousingu. V zahraničí jsou různé způsoby, jak se k takovému bydlení dostat. Často existuje databáze projektů, ať už rozestavěných nebo hotových, kde jsou volné bytové jednotky pro další zájemce. V ČR se cohousingem zabývá již delší dobu Cohousing.cz. Může nabídnout kvalifikované přednášky, případně workshopy, které detailněji seznámí zájemce o cohousing s tím, o co se vlastně přesně jedná. Přednášky se skládají z obecného úvodu a z promítání fotografií z navštívených cohousingů. Workshopy jsou rozšířeny o podrobnější popis postupů vzniku cohousingu podle zahraničních příkladů, o procesech ve skupině nebo o pohled architekta na celou záležitost.
Je možné se do již vzniklého společenství přistěhovat?
V ČR nejblíže k realizace spějí dva developerské projekty. Jednak Alfarezidence v Praze, ta zahrnuje prvky cohousingu, ale developer se paradoxně od cohousingu distancuje, protože je přesvědčen, že by slovo “cohousing”, případně “komunita”, mohly odradit potenciální klienty
Druhý projekt je mnohem promyšlenější, jedná se o projekt Zåhrada v Lysé nad Labem, kde jsou přirozeně kromě rodinných bytů zahrnuty i byty pro seniory a handikepované. Tento projekt má mnohem větší šanci stát se skutečným cohousingem, tedy vědomě budovaným sousedským společenstvím. Již nyní jeho budoucí obyvatelé shánějí další podobně smýšlející lidi a tím může vzniknout společenství ještě před nastěhováním. V zahraničí většinou bývají fungující cohousingové projekty naplněné a zájemců bývá více než nabídek. Ale někdy se přistěhovat podaří.
Je dostupné bydlení v komunitě i pro lidi s nižším příjmem či v důchodu?
V ČR opět není žádná zkušenost. Cohousing může být založen na nejrůznějších typech vlastnictví. V zahraničí jsou cohousingy pro seniory často budovány na náklady neziskových tzv. housing association. Tyto byty nebo domky v cohousingu pronajímají. Část bytových jednotek je třeba v osobním vlastnictví a část ve vlastnictví obce, a ta je pak pronajímá nízkopříjmovým domácnostem.
Množstvo ľudí dnes hovorí o budovaní komunít. Vieme ale, čo to tá komunita je? Jedným z dôvodov, prečo sa nemôžeme v problematike komunít ľahko orientovať, je vágne definovaný samotný pojem „komunita“. Na Slovensku ho žiaľ často skloňujeme v súvislosti s rómskou komunitou, lebo si s ňou v kontexte súčasnej tekutej globálnej spoločnosti nevieme dať rady.
Časť nášho dnešného chápania pojmu vychádza najmä etnickej a geografického chápania (ktoré k nám prichádza z anglofónnych krajín) Pre našu tému je však dôležité vychádzajúc z pôvodného latinského pojmu „communicare“, že komunita je skupina ľudí, ktorá navzájom komunikuje a udržuje určité spoločenské väzby.
Spoločenské väzby a sociálny kapitál sa v našej kultúre relatívne rýchlo strácajú. Stačí sa pozrieť na vzťahy ľudí v „geograficky definovanej komunite“ susedov žijúcich v jednom paneláku, alebo v jednom jeho vchode. Vzájomné vzťahy tejto komunity sú už natoľko deformované a popretrhávané, že spolu takmer nekomunikujú, nepoznajú sa a často sa už ani nezdravia. Je to spôsobené veľkou migráciou a praktickou neexistenciou sociálnych štruktúr, ktoré by umožnili a napomáhali zoznamovaniu sa a komunikácii susedov.
Domové schôdze
Susedia v bytovkách majú jednu nešťastnú príležitosť, kde sa raz za čas stretávajú – domové schôdze. Údajne sú jednými z najhorších zážitkov a na ktorých je dobre vidieť stupeň spoločenského rozkladu a neschopnosti používať funkčný rozhodovací proces, ktorý by vedel uspokojiť všetkých (už absolútne nie dlhodobo a trvalo udržateľne), opovrhovaním menšinovými názormi, názormi jednotlivcov a nedôvery, že sa k vzájomnej spokojnosti ešte dohodnúť vieme.
Záujmové komunity
Okrem geograficky definovanej komunity, si teda môžeme predstaviť „komunity záujmové“, teda komunity ľudí, ktorých spája komunikácia a spoločné záujmy. Skúsime si uviesť príklady: Kinologické kluby, motorkári, spolužiaci, profesné kluby vojakov, policajtov, AA- anonymní alkoholici, skupiny postihnutých smrteľnou chorobou, náhlou stratou, posttraumatickými symptómom, ikebanou, nejakou krajinou alebo problémom, napr. globálnymi zmenami klímy, geneticky manipulovanými organizmami, ľudskými právami, protestom Gorila, utajovaním ACTA atď. Alebo komunitu spája viera – teda oficiálne, vedomé či nevedomé náboženstvá, kulty alebo sekty, viera v potrebu ochrany prírody, napr.ekologické organizácie a ekodediny.
Ekodediny
Od ekodedín sa odrazíme k ďalšiemu, hlbšiemu pochopeniu fenoménu komunít. Niektorým záujmovým združeniam a komunitám stačí téma spoločného záujmu a o iné veci, najmä ak sú rozdielne (napr. viera) a vytvárajúce potenciálne nezhody, sa im nevenujú, prípadne sa im vedome (v dohodnutých pravidlách), či nevedomky vyhýbajú. Iné musia ísť hlbšie, aby sa dopátrali príčin opakovaného správania s ktorým si nevedia rady. Skupiny anonymných alkoholikov či závislých na psychotropných látkach, liekoch, počítačoch, internete, hracích automatoch, práci či sexe. Sú však aj také, ktoré sa snažia ísť ešte ďalej a svoje myšlienky, svoju hlbokú vieru vzájomne zdieľať a spoločne ju napĺňať svojím životom.
Okrem rozličných náboženských komunít, či už kresťanských, hinduistických (Hare Krišna) atď., to sú environmentálne alebo spoločensky zamerané komunity, dnes často označované aj ako ekodediny. Na svete sú združené v niekoľkých organizáciách, najznámejšia z nich je GEN (Global ecovillage network). Ich vierou je, že sa oplatí hľadať, nachádzať a skúšať nové ekologické a spoločenské modely vzťahov, správania sa a spolupráce medzi ľuďmi. Tiež „spolupráce“ s prírodou a prírodným prostredím.
Ich postoj je založený na vzťahu a úcte k prírode a taktiež vedomejšom formáte vzťahov medzi ľuďmi. Aj keď sa to často nedarí a ľudia nevedia ako na to, hľadajú možnosti zapájania sa priamo demokraticky do rozhodovania konsenzom, teda súhlasom všetkých, ktorých sa to týka, nie prehlasovaním ostatných väčšinou, či ešte horšie presadením vyvolenou menšinou. Takýto model hľadá a predpokladá vytvorenie trvalo udržateľných riešení.
Je možné ho uskutočniť spoluprácou – kooperáciou s prírodou (napr. permakultúra) a spoluprácou medzi ľuďmi. Snaží sa o vytváranie symbiotických vzťahov a synergického pôsobenia rôznych prvkov systému. Na vzťahovej úrovni ľudí, sa dá dosiahnuť prostredníctvomvedomého budovania komunity – spoločenstva.
Proces budovania komunity
Metodiku semináru budovania komunity (Community building workshop) rozpracoval americký psychterapeut Scott M. Peck, ktorý (na základe svojich skúseností) definoval proces, ktorým komunitné vedomie a zážitok komunity – spoločenstva vzniká a základné pravidlá, ktoré mu napomáhajú a ktoré mu prekážajú.
Jeho metodika však prvotne slúži na tvorbu zážitku, orientácie a pochopeniu procesu, ktorý sa v skupinách, či komunitách neustále odohráva.
Pre život komunity, ktorej členovia sa poznajú, prípadne zdieľajú spoločné hodnoty alebo aj majetok, sú však dôležitejšie iné, férové pravidlá ako akýsi základ, o ktorý sa môže oprieť dôvera a spoločná „viera“ komunity.
Tie definovala vo svojej knihe „Creating a Life Together“ Diana L. Christian. Knihu zostavila z praktických skúseností stoviek úspešných a neúspešných pokusov založiť fungujúcu komunitu. Za fungujúcu komunitu môžeme podľa mňa považovať takú, ktorá je trvalo-udržateľná, tzn. Nevyhorí, nevyčerpá svoje sily ale vie sa neustále (do nekonečna) obnovovať.
Na základe toho, čo skupiny snažiace sa o vedomé vytvorenie komunity robili alebo nerobili definovala 4 základné oblasti, v ktorých musí mať komunita jasno. Keď nemá jasno, nemôže vedieť odhadnúť výsledok svojho snaženia. Keď naopak jasno má, a vie že niektoré empirické pravidlo neprijíma, napr. pravidlá ohľadom prijímania nových členov, môže na základe skúseností z iných snažení predvídať, že u nich (skôr či neskôr) dôjde k rozkolom ohľadom sledovania záujmov členov a znemožneniu konsenzuálneho rozhodovania, tzv. štrukturálnemu konfliktu a rozvratu komunity. Môžeme teda niektoré, alebo aj všetky predošlé skúsenosti s budovaním komunít nebrať do úvahy, ak ale chceme byť k sebe úprimný, musíme si v takom prípade na seba vziať zodpovednosť za nezdar, ktorý často po tisíci krát zopakujeme.
Opojenie komunitným zážitkom
V opojení komunitným zážitkom sa často stáva, že realizmus a triezvy pohľad na skutočnosť sa stráca podobne, ako tomu pri zamilovaní, kedy nevidíme a nechceme vidieť nedostatky a chyby objektu nášho zamilovania, lebo z duše veríme, že tento prípad je úplne iný, celkom výnimočný.
Mätúce „znaky komunity“
U ľudí, ktorých oslovili idey života v súlade s prírodou, ekológie sa niekedy začínajú venovať ideám budovania komunít, ekodedín, rodových osád sa často stretávajú s definíciou znakov komunity, ktoré sú: komunita je všeobsažná – otvorená pre každého a pre všetkých. Komunita vždy smeruje k rozšíreniu. Ďalším znakom je oddanosť – komunita vyžaduje, aby sme v nej (podobne ako v manželstve, ktoré je – alebo má byť – tiež komunitou) zotrvali „v dobrom i v zlom“ – aj vtedy, keď sa dianie v nej a vzťahy priostria! Neskôr uvidíme, že k tomu, aby komunita mohla vzniknúť, je skutočne potrebné, aby prešla obdobím takejto „temnej noci“ vzťahov. V komunite sú individuálne odlišnosti (ktoré často chápeme ako prekážky) oslavované ako obohacujúce dary.
Realistická – je imúnna voči davovému zmýšľaniu. Naopak, prostredie, kde jednotlivci môžu slobodne vyjadrovať svoj pohľad a názor na vec a kde každý akceptuje a počúva toho druhého, sa stáva miestom, kde sa spoločným prispením odhaľuje pravda, ktorá je určite autentickejšia a realistickejšia, než je tomu u subjektívneho názoru jednotlivca.
Rozjímavá – vie rozjímať vďaka tomu dokáže byť skromná a pokorná v autentickom zmysle. Rozjímanie môžeme definovať práve ako zvyšovanie uvedomovania si sveta okolo nás i seba samých. Proces vytvárania komunity vyžaduje tento rozjímavý proces sebaspytovania od začiatku: „Ako sa nám darí? Ideme ešte správnou cestou? Ako si počíname?“ Komunita so svojimi vzťahmi umožňuje hlbšie spoznávanie seba, i vzťahov okolo seba.
Bezpečné miesto. V komunite máme odvahu stať sa znovu zraniteľnými. Je to bezpečné miesto, kde môžeme bez strachu otvoriť svoje vnútro, priznať svoje slabosti, kde môžeme plakať a kde sa môžeme smiať bez toho, aby sme sa báli, že niekto tieto naše city a slabosti zneužije proti nám. Práve toho sa obávame v bežnom svete – a nasadzujeme si preto masky ľahostajnosti, suverénnosti, sily, „bezcitnosti“, dokonalosti.
Komunita je miesto osobného odzbrojenia: Ak na svete nosíme masku, ktorou bojujeme o svoje uznanie ostatnými ľuďmi pretože ľudia okolo nás spravidla uznávajú a akceptujú silných a úspešných, nie smoliarskych slabochov, núti nás zároveň tento postoj bojovať proti iným: pozeráme sa na nich kritickým pohľadom, aby sme odhalili ich chyby a mohli vykríknuť: „Aha, pozrite sa aký je nedokonalý, o koľko som ja dokonalejší a viac hodný vášho uznania!“ V komunite, kde zažívame skúsenosť, že ostatní nás akceptujú a majú radi takých, akí sme, strácame svoju skrytú agresivitu a namiesto kritického pohľadu na seba zrazu hľadíme pohľadom plným rešpektu a porozumenia. Komunita jednoducho vyžaduje, aby sme priznali a vyjavili pred ostatnými svoje rany a zároveň sami sa nechali zraniť ranami iných.
Je miesto bezstrannosti: čiže miesto, kde nejestvujú žiadne strany, ktoré by medzi sebou zápasili a presadzovali svoju „pravdu“ oproti ostatným. Nie, že by v komunite nejestvovala rôznosť názorov. Lenže členovia komunity, v atmosfére vzájomnej akceptácie, už necítia potrebu bojovať za svoj názor a nie sú s ním osobne stotožnení, takže jeho presadenie by považovali za svoje osobné víťazstvo a jeho odmietnutie za svoju osobnú porážku. Práve preto sú schopní konštruktívne diskusie a nakoniec dosahovania konsenzu, kde nevíťazí ani jeden, ani druhý, ale dobro a pravda!
Skupina, kde sú všetci vodcovia: Jedným zo základných znakov komunity je úplná decentralizácia autority. Komunity nepotrebuje vodcu, ktorý by ju viedol, pretože všetci v nej získavajú podiel na vedení.
Ak si všetky tieto znaky zhrnieme, zistíme, že znaky komunity – podiel všetkých na vedení tímu, úzke vzájomné vzťahy, sebapoznanie, spoznávanie okolia, empatia, schopnosť konštruktívne riešiť problémy, schopnosť komunikácie s ľuďmi, bezpečné miesto na rast a rozvoj napĺňajú v našich predstavách veľmi pozitívne sny, ktorým by sme veľmi radi (u)verili. (tieto znaky komunity sú prevzaté zo skautského manuálu, ktorý je takmer totožný s popisom Scotta Pecka)
Tieto znaky sú veľkým ideálom, nie však znakmi komunity
Nečudujem sa, tieto znaky sú ideálom, ktorý napĺňa v našich predstavách veľmi pozitívne sny. Sú krásne a vznešené, neprichádzajú však len tak, preto, že sme sa rozhodli venovať vznešenej snahe. Nevyskytujú sa v každej rómskej, záujmovej – psíčkarskej, včelárskej či motorkárskej komunite. Musíme ísť oveľa hlbšie a objaviť, že vznešené idei a snaha zachrániť svet, ešte nie je zárukou úspešného naplnenia ideálov komunity. (Viac sa môžete dozvedieť napríklad z filmu „Náš vodca“ (v origináli „Die Welle“) v ktorom sa podľa skutočnej udalosti odohráva dráma, v ktorej je „zachrániť svet“, cieľom tvoriaceho sa deštruktívneho hnutia – záujmovej komunity.)
Skutočná komunita
Spomínané charakteristiky sú totiž atribútom skutočnej, pravdivej, pravej komunity-spoločenstva. Scott M. Peck ju definoval pojmom „True Community“. Skutočná komunita sa však nedá lacno dosiahnuť. Stojí nás to dosť času, sily, vytrvalosti, viery a sebaobetovania.
„Pravdepodobne väčšina skupín, ktoré sa za komunity považujú, sú v skutočnosti iba pseudokomunitami a nikdy nemali odvahu či chuť ísť ďalej a stať sa skutočnou komunitou.“
Ako sa stať Skutočnou komunitou
Ako sa stať Skutočnou komunitou, ako tieto (nádherné) kvality nadobudnúť? Procesom, ktorým sa zo skupiny neznámych ľudí vytvorí pravá komunita – skutočné spoločenstvo. Tento proces, má svoje pravidlá, postupnosť a zákonitosti. Popísali ho viacerí bádatelia (Bruce Tuckmann, Baruch Levine, Wilfred Bion, Raymond Battegay) a väčšinou v ňom identifikovali 3 až 5 stupňov alebo fáz. Scott M. Peck popisuje štyri fázy a nazýva ich: Pseudokomunita, Chaos, Emptines (Prázdnota) a True Community.
Pre jednoduchosť budeme popisovať vývoj v skupine rôznorodých ľudí, ktorý sa navzájom nepoznajú, teda medzi nimi nie sú žiadne vzťahy. Ľudia sa stretli s záujmom zažiť a porozumieť fenoménu vzniku komunít a dohodli sa dodržiavať spoločné pravidlá a stráviť spolu predĺžený víkend. Na začiatku sú k sebe všetci milí a ústretoví. Neznalý pozorovateľ by povedal, že žiadnu komunitu vlastne nemusia tvoriť, lebo sú nádhernou komunitou. Skúsený pozorovateľ by však odhalil ich tendenciu obchádzať miesta, kde sa netvorí zhoda a predchádzať vzniku konfliktných situácií.
Predchádzanie konfliktom
Poviete si, predchádzajú konfliktom, veď to je veľmi dobré znamenie! Áno, týmto pohľadom sme indoktrinovaní. Umožňuje nám prežiť v ohromnom počte ľudí, s ktorými sa denne stretávame, je však naozaj dobrý na tvorbu hlbokých a blízkych vzťahov? Skúsme sa nad tým zamyslieť: „Keď (v rozhovore) s niekým narazím na vratkú pôdu z ktorej by mohol vzísť konflikt, nebudem sa v budúcnosti tejto téme radšej vyhýbať?“
Keď nechcem, aby som bol vnímaný ako konfliktný človek, (a prevažná väčšina z nás si to nepraje), nebudem s človekom na túto tému, napríklad náboženskú, zapriadať rozhovor. Lenže časom sa objavia ďalšie témy, politika, vzťahy, súkromie a okruh tabuizovaných tém sa utešene zväčšuje. Ak to takto pôjde ďalej, budeme sa môcť rozprávať len o počasí a receptoch, v lepšom prípade ešte o záhradke a deťoch. V hlbších vzťahoch nemusí obchádzanie konfliktných situácií slúžiť k ich skvalitneniu alebo udržaniu. Cestou budovania spoločenstva sa môžeme naučiť, ako s nimi zaobchádzať.
Predstieranie komunity – Pseudokomunita
Vráťme sa ale k našej skupine. Po pol dni ľahkej a usmievavej konverzácie niekoľký už začínajú „mať dosť“. Ľahkosť a úsmev sa vytrácajú a pomaly sa objavujú výčitky. Niektorých sa to dotkne a ohnisko sváru máme medzi sebou. Výčitky a obvinenia sa množia rovnako, ako pokusy tieto nezrovnalosti urovnať. Oheň je na streche a celá naša krásna komunita, a to ako pokračujeme, prestáva dávať zmysel. Situácia začína byť neprehľadná, kto je s kým a proti komu, všetko sa pletie, vzniká dokonalý chaos. Naplno si zažívame druhú, rovnako zákonitú fázu budovania komunity.
Zmätok – fáza objavovania rozdielov
Zostať v nej by však bolo zničujúce a tak hľadáme cestu von. Ponúkajú sa nám ľahšie cesty ako zo situácie uniknúť podobne, ako to robíme v reálnom živote (zavrieť sa vo svojej izbe, alebo v lepšom prípade bez tresnutia dvermi sa ísť vyvetrať) alebo zorganizovať situáciu tak, aby bola prehľadná a zamedzili sme vzniku konfliktov (to musíme vedieť v zamestnaní, určením právomocí a zodpovedností, lebo inak by sme nič neurobili) Tretia cesta, ktorú nepoužívame zväčša preto, že ju nepoznáme, je cesta cez prázdnotu, cez prijatie individuálnych rozdielov a toho, že komunita nie sme (a ktovie, či sa nám niekedy podarí ňou byť).
Fáza vyprázdňovania, zmierovania sa so skutočnosťou
Fáza “prázdnoty” sa vyznačuje tým, že prestávame seba, ostatných okolo a komunitu vtesnávať do svojich predstáv a začíname ju vidieť takú, aká je. Nedokonalú, plnú členov, ktorý majú svoje utkvelé predstavy, že vedia, ako by to malo vyzerať, že sa treba vrátiť späť, že tento proces nefunguje a jeho sprievodcovia sú neschopní. Prestávame si o sebe myslieť, že sme ten hrdý rytier, ktorý vie, ako a toto nesúrodé stádo dovedie do komunity. Väčšinou sa bránime tomu, aby sme opustili svoje zabehnuté predstavy o svete a čím sa viac bránime, tým to opúšťanie viac bolí.
Ak sa nám ale podarilo opustiť svoje predstavy o sebe a tom, ako by sa mali správať iní, pocítime ako sa nám uľaví. Koľko energie používanej na to, aby bolo všetko podľa našich predstáv sa uvoľní a opäť ju máme k dispozícii. Ak sa nám podarí vytvoriť v sebe a medzi nami priestor pre prijatie novej, neočakávanej, spoločnej kvality, vtedy sa to môže stať, vtedy sa môže skupina stať naozajstnou, skutočnou komunitou. To je posledná fáza, v ktorej sa napokon všetko, čo sme na začiatku od komunity očakávali, môže naplniť.
Podarilo sa nám dosiahnuť 4. fázu – skutočnú komunitu
V ideálnom prípade sa nám podarilo dosiahnuť 4. fázu, skutočnú komunitu. Až tejto chvíli, začínajú byť skutočnosťou kvality „truth community“, ktoré sú popísané v predchádzajúcom článku. V ideálnom prípade je naša „Skutočná komunita“, ktorú sa nám podarilo vytvoriť skutočne „všeobsažná“ – otvorená pre každého z nás. Prijíma a obsahuje každého z nás aj s našimi bizarnými prístupmi a postojmi. Cítime v nej silnú vzájomnú „oddanosť“ a skutočný realizmus na ktorý sa vieme spoľahnúť. Máme úžasnú schopnosť spoločne rozjímať. Naše spoločenstvo je skutočne bezpečným miestom, kde mám odvahu stať sa znovu zraniteľným, a byť tým, čím som! Je skutočným miestom môjho odzbrojenia, miestom bezstrannosti – miestom, kde nejestvujú strany, ktoré by medzi sebou zápasili a presadzovali svoju „pravdu“ proti ostatným. Sme skutočnou komunitou – spoločenstvom, kde sme vodcovia všetci.
Nebojíme sa skúšať nové veci a spoločne prechádzať úskaliami konfliktov, učíme sa ich zvládať a tešiť sa, že po ich zvládnutí si viac veríme, hlbšie sa poznáme a puto, ktoré medzi nami je má veľkú hodnotu. Poskytuje nám odrazovú plochu do ďalšieho rozvoja, rastu a kultivácii zdravej sebadôvery a napĺňania svojho poslania a naplnenia – sebaaktualizácie.
Viac si ctíme seba a svoje kroky, podobne ako aj kroky a rozhodnutia iných, a ich cesty. Prestali sme pretvárať svet na svoj obraz a poskytujeme mu priestor byť takým, aký je, a z takého sme sa z neho začali tešiť. Začali sme úsmev a pochopenie rozdávať svojim blízkym. Malými, váhavými krôčkami sme vykročili a spoločne kráčame v ústrety zrodeniu lepšieho sveta. Zrodeniu sveta, ktorý čaká na zrodenie.
Redakčne skrátený a neautorizovane upravený článok vyšiel článok pod názvom “Čo je a čo nie je komunita”, v časopise Hľadanie.
Článok bol autorom použitý na zostavenie knihy Prebúdzanie DRAKA, – o zanikaní a znovutvorení komunít a lokálnych vzťahov, ktorá prešla dotlačou a priložením zamerania na klimatickú spoluprácu. Stránku knihy nájdete na adrese planetA.earth
Slovo komunita má dnes veľmi rozsiahlu a zložitú škálu významov, náhľadov a chápaní. Vychádzajú z niekoľkých uhlov pohľadu.
Uhol všeobecný, konvenčný – v Amerike sa pod pojmom komunita konvenčne chápe skupina ľudí obývajúca určité miesto, napríklad dedinu (geografická komunita).
Komunity vytvárané na základe vopred stanoveného zámeru nazývajú intentional communities (zámerne/úmyselne budované komunity)
Uhol najbežnejší, najznámejší – komunity Hippies (bítnikov) prevažne negatívne, pejoratívne chápaný význam slova komunita, spája sa často s drogami a sexuálnou neviazanosťou
Uhol psychoterapeutický, sociologický – skupinový proces, liečivá sila skupiny, opakovateľnosť spoločenského fenoménu
Uhol environmentálny – dnes rovnako málo známy uhol pohľadu (úzko previazaný s alternatívnou ekonomikou a trvalou udržateľnosťou), známy hlavne v oblasti ekológie a snahy o záchranu hodnôt (v úzko ekologicky zameraných komunitách je veľké riziko jednostrannosti a nestability (v knihe Hany Librovej: Pestří a zelení. Kapitoly o dobrovolné skromnosti. Brno: Veronika, Hnutí Duha, 1994). Na tomto je postavené aj združovanie komunít smerujúcich k ekologickým hodnotám – nazývané ecovillages, teda ekousadlosti alebo ekodedinky (to znie ako dedinky, ktorých obyvatelia sa snažia žiť menej deštruktívne voči spoločným hodnotám a majetku ľudstva, byť ohľaduplnejší k potrebám iných a potrebám Zeme).
Uhol náboženský – kresťanský – rehoľné a v poslednej dobe aj laické tzv. nové komunity známe v kresťanskom prostredí
Uhol náboženský – iné náboženské komunity – často sú najmä oficiálnymi kresťanskými kruhmi považované za sekty. Na Slovensku majú slabšie zastúpenie ale v Čechách je ich viac: Ekologická farma Kršnův dvůr, Postupice; href=”http://www.joga.cz/scripts/index.php?center=root”>Jógacentrum Střílky; Centrá diamantovej cesty – tibetského, terravádskeho, zenového buddhizmu
ďalšou možnosťou je triedenie podľa zdieľania spoločného a spoločenského života
Na slovenskej wikipédii si môžete pozrieť pohľad (triedenie) z uhla hierarchického a nehierarchického usporiadania spoločenskej štruktúry.
žité komunity (live-in communities)
Sú spoločenstvá, ktoré žijú pospolu a v rôznom stupni zdieľajú spoločné hodnoty od materiálnych až po náboženské a duchovné. Od komún, cez komunity hnutia Hippies, ekologické komunity (Ecovillages), kresťaské komúny, komunity a heretické hnutia až po šamanské, duchovné (spirituálne) spoločenstvá rozličného zamerania.
Podobne aj directory.ic rozlišuje 5 druhov ic – intentional communities
* Ekodediny – Ecovillages * Cohousing * Komúny – Communes * Kooperujúce skupiny * Kresťanské komunity – Christian Communities
záujmové komunity (komunity združené na základe spoločných záujmov)
Sú to skupiny, menej často spoločenstvá ľudí združené na základe spoločných záujmov, prevažne nežijúcich pospolu. Počnúc rôznymi druhmi zberateľstva(známky), zdielania ideí a štýlu (napr. Harley Davidson …) cez umelecké a virtuálne komunity (komunity vývojárov slobodného softwaru Open source, virtuálne mestá), až po cirkvy, náboženské obce a komunity, pre ktoré tvorí podklad spoločného života potreba spoločenstva, hlbokého komunitného zdieľania (Z týchto môžu časom vznikať zámerne budované spoločenstvá – intentional communities, ktoré žijú pospolu). Čiastočne sem patria aj:
zážitkové komunity
zážitkové komunity, v ktorých sa ľudia stretávajú z dôvodu prežitia spoločných zážitkov (niekedy zábavy), ktoré sú zdrojom poznania, skúseností a silným integrujúcim činiteľom. So zameraním na zážitok komunity, hlbokého navzájom zdieľajúceho spoločenstva sa usporiadavajú aj tzv. Semináre budovania spoločenstva (community building workshops), podľa metodiky M. Scotta Pecka, M.D. Viac nájdete v článku zazitkovy-seminar-budovania-komunity.
Komúny Kibbutz Zámerne budované spoločenstvá – Intentional Communities Eko-dediny Co-housing Kooperujúce rodiny alebo „domy“ housing co-operative City-wide and Regional Communal Projects Economic Communality Network Communality Already a new kind of communality is sprouting, based not on territory, but on the world wide electronic web. Presumably, a bright future lies ahead for this interesting development.
Ekodediny – Ecovillages – Displays communities with the words ‚ecovillage‘ or ‚eco-village‘ in their listing. Ecovillages are generally communities with a strong ecological focus. Cohousing – Displays communities with the words ‚cohousing‘ or ‚co-housing‘ in their listing which also indicated that they use the cohousing model. Cohousing communities generally incorporate both private homes and shared common facilities and support neighborly connections. Komúny – Communes – Displays communities which indicated that they are 100% income sharing. Kooperujúce skupiny – Co-ops – Displays communities with the words ‚co-op‘ or ‚coop‘ in their listing. Co-ops are cooperative, generally expense sharing, often urban, shared housing communities. Many of those listed are focused on college students. Kresťanské komunity – Christian Communities – Displays communities with the words ‚Christian‘ in their listing.Kresťanské komunity. Gerhard Weag rozlišuje osem druhov komunít, tzv. nové komunity (názov zaužívaný vo Francúzku)Komunity modlitieb a spoločného života – základné komunity zamerané na budovanie spravodlivejšej spoločnosti – ekumenické, charizmatické, monastické, na Slovensku Komunita Blahoslavenstiev v Okoličnom Evanielizačné komunity – Komunita Emanuel, na Slovensku v Trenčíne, v Nitre a v Bratislave Komunity angažujúce sa v diecéze – napr. Taizé, Slovo života Kontenplatívne komunity – Théophanie Komunity modlitby Komunity prijatia – Archa, Chlieb života, Košiar v BerdineKomunity, ktoré vytvárajú novú tvár spoločnosti Nové farnosti – medzi ne na Slovensku patria tieto nové komunity: Fraternita Kána – Nová cesta v Poprade, Nový Jeruzalem v Žiline, Spoločenstvo pri Dóme sv. MartinaRozdelenie podľa Pascala Pingaulta na 7 typov:
Zámerne budované komunity (IC) rozlišuje directory.ic 5 druhov
Príbeh sa týka kláštora, ktorý v dôsledku ťažkých časov upadal. Kedysi bol sídlom veľkého rádu. Pod vplyvom proticirkevných nepokojov v sedemnástom a osemnástom storočí a vzostupu sekularizmu v devätnástom storočí prišiel o všetky svoje ďalšie kláštory. Bol zdecimovaný natoľko, že v rozpadajúcom sídle zostalo iba päť mníchov: opát a štyria ďalší, všetci viac ako sedemdesiatroční. Bolo očividné, že rád umiera.
V hlbokých lesoch obklopujúcich kláštor bola malá chatrč, ktorú čas od času používal rabín z blízkeho mesta ako pustovňu. Po mnohých rokoch modlitieb a rozjímania sa mnísi stali do istej miery okultistami a tak vždy vycítili, kedy bol rabín vo svojej pustovni. „Rabín je v lese, rabín je v lese,“ šepkávali si. Jedného dňa opáta, ktorý sa trápil nad bezprostredne hroziacou skazou rádu, napadlo pustovňu navštíviť a požiadať rabína o radu, či azda nevie o nejakej možnosti ako kláštor zachrániť.
Rabín privítal opáta vo svojej chatrči. Keď ale vysvetlil účel svojej návštevy, rabín s ním mohol iba súcitiť. „Viem, aké to je,“ horlil, „duchovno ľudí už nezaujíma. V mojom meste je to také isté. Do synagogy už skoro nikto nechodí.“ A tak starý opát a rabín spoločne smútili. Potom si čítali časti tóry a potichu hovorili o závažných filozofických veciach. Čas ubiehal a opat musel už odísť. Objali sa. „Je úžasné, že sme sa po toľkých rokoch zišli,“ povedal opát, „nedostalo sa mi však toho, po čo som prišiel. Neexistuje nič, čo by si mi mohol povedať? Ani náznak rady, ktorý by mi pomohol spasiť môj umierajúci rád?“
„Nie, je mi ľúto,“ odpovedal rabín, „neporadím ti. Jediné, čo ti môžem povedať, je, že mesiášom je jeden z vás.“
Keď sa opát vrátil do kláštora, zhromaždili sa okolo neho jeho druhovia a pýtali sa: „Tak čo povedal rabín?“ „Nemôže nám pomôcť,“ odpovedal opát. „Iba sme spolu horekovali a čítali si tóru. Jediné, čo mi povedal, keď som odchádzal, bolo niečo tajomného; Mesiášom je jeden z nás. Nepochopil som, čo tým myslel.“
V nasledujúcich dňoch, týždňoch a mesiacoch o tom starí mnísi premýšľali a pýtali sa sami seba, aký význam môžu mať rabínové slová. Mesiášom je jeden z nás? Potom ale kto? Mohol mať na mysli niekoho z nás, mníchov v tomto kláštore? Myslíš, že by to mohol byť opát? Áno, pokiaľ tým chcel na niekoho poukázať, tak potom na otca opáta. Bol naším vodcom viac než jednu generáciu. Na druhej strane však mohol myslieť aj na brata Tomáša. Brat Tomáš je iste svätý muž. Každý predsa vie, že brat Tomáš je mužom svetla. Iste ale nemohol myslieť brata Elreda. Elred je postupom času stále vrtošivejší. Ale keď o tom človek spätne premýšľa, napriek tomu, že je ľuďom tŕňom v oku, má Elred vlastne vždycky pravdu. Často veľkú pravdu. Možno, že rabín mal na mysli brat Elreda. Ale zaisto nie brata Filipa. Filip je taký pasívny, naozajstný ťuťko. Na druhej strane však má akýsi nadprirodzený dar byť vždy tam, kde je ho najviac treba. Proste sa zázračne objaví po vašom boku, aby vám v príhodnú chvíľu pomohol. Možno, že Mesiášom je Filip. Samozrejme, že rabín ani len nepomyslel na mňa. Som úplne obyčajný človek. A čo ak myslel? Že by som bol ja ten Mesiáš? Ó Bože, ja nie. Nemôžem pre teba toľko znamenať. Alebo áno?
Keď takto premýšľali, začali sa k sebe navzájom starí mnísi chovať s mimoriadným rešpektom. A pre prípad, že by náhodou jeden z nich tiež mohol byť Mesiášom, chovali sa s momoriadnym rešpektom i sami k sebe.
Kláštor sa nachádzal v krásnom lese, a tak sa stávalo, že sem ľudia z času na čas zavítali, aby sa najedli na jeho jemnom trávniku, aby sa prešli po jeho cestičkách a aby tu občas dokonca i pomeditovali v jeho zchátralej kaplnke. A keď tak urobili, bez toho, že by si toho boli vedomí, cítili auru mimoriadnej úcty, ktorá týchto starých mníchov obklopovala, zjavne z nich vyžarovala a tak vytvárala neobyčajnú atmosféru tohoto miesta. Bolo na tom niečo podivne príťažlivého a pôsobivého. Bez toho aby vedeli prečo, začali sa stále častejšie do kláštora vracať na pikniky, zahrať sa alebo sa pomodliť. A zároveň privádzali svojich priateľov, aby im toto zaujímavé miesto ukázali. A ich priatelia privádzali svojich priateľov.
A tak sa stávalo, že niektorí z mladých mužov, ktorí prichádzali na návštevu do kláštora, sa rozprávali so starými mníchmi viac a viac. Po nejakej dobe ich jeden z nich požiadal, či by sa mohol k nim pripojiť. Potom ďalší. A ešte ďalší. Tak sa behom pár rokov kláštor znovu stal sídlom prekvitajúceho rádu a vďaka rabínovmu daru významným centom osvietenosti a spirituality v ríši.
Príbeh neznámeho pôvodu zdieľaný v rôznych tradíciách publikoval vo svojej knihe “The different Drum” Scott Peck. Z prvého českého vydania “V jiném rytmu” Votobia preložil robo jankovich richtársky pre vsieti.sk/planetA.earth.
Satiš Kumar bol Gándího žiakom a tiež mysliteľom a aktivistom tradície E. F. Schumachera. Narodil sa v Indii, za mlada bol mníchom, potom vstúpil do Gándího hnutia a neskôr takmer doslova prešiel okolo sveta. Nakoniec sa usadil v Anglicku, kde je v súčasnosti redaktorom časopisu „Resurgence“ a vedie Schumacherovu spoločnosť a Schumacher College. Je tiež šéfom Green Books, ekologicky orientovaného vydavateľstva.
Učenie M. Gándího bolo silné natoľko, aby hralo hlavnú rolu v nenásilnej revolúcii, ktorá zrušila britský kolonializmus v Indii. Základom Gándího filozofie bol princíp „svadeši“, ktorý znamenal miestnu sebestačnosť.
Mahatma Gándí bol majstrom „svadeši“ alebo domáceho hospodárstva. Ľudia mimo Indie vedia o Gándího kampani to, že ukončila britský kolonializmus, ale to bola iba malá časť jeho boja. Väčšia zásluha Gándího práce bola v obnovení životaschopnosti Indie a v oživení jej kultúry. Gándí sa nezaujímal iba o jednoduché nahradenie bielych sahibov hnedými sahibmi, ale chcel aby vláda predala väčšinu svojej moci obciam. Podľa Gándího duch a duša Indie sú vo vidieckych komunitách. Povedal: „Pravú Indiu nenájdete v niekoľkých mestách, ale v jej 700 000 dedinách. Ak dediny zaniknú, India zanikne tiež.“
Svadeši je program pre dlhodobé prežitie. Gándího vízia slobodnej Indie nebola v národnom štáte, ale v konfederácii samostatných, sebestačných ľudí, žijúcich vo vidieckych komunitách, ktorí žijú z výrobkov svojich vlastných domácností. Čo najviac ekonomickej a politickej moci – vrátane moci rozhodnúť, čo by sa smelo dovážať a vyvážať z obce – by zostalo v rukách obecných starešinov.
V Indii žili ľudia tisícky rokov v relatívnej harmónii s prírodou: bývali vo svojich domoch, robili si vlastný odev, jedli doma vypestovanú potravu, používali doma vyrobené veci, starali sa o svoje zvieratá, lesy a polia. Každý región Indie si vyvinul svoju vlastnú kultúru, ku ktorej tradične prispievali potulní rozprávači, saddhuovia a nepretržitý prúd mníchov. Podľa princípov svadeši, čokoľvek vyrobené v obci musí byť v prvom rade použité členmi obce. Obchodovanie medzi obcami navzájom a medzi obcami a mestami by malo byť minimálne. Iba výrobky a služby, ktoré nemôžu byť vyprodukované komunitou, môžu byť kúpené zvonka.
Svadeši sa vyhýba ekonomickej závislosti na vonkajšom trhu, ktorý by mohol urobiť vidiecku komunitu zraniteľnou. Takisto sa vyhýba zbytočnej, plytvajúcej a deštruktívnej doprave. Obec musí budovať silnú ekonomickú základňu, aby uspokojila väčšinu svojich potrieb a všetci členovia komunity by mali preto uprednostňovať miestne tovary a služby.
Každá vidiecka komunita slobodnej Indie by mala mať svojich vlastných tesárov, obuvníkov, hrnčiarov, staviteľov, farmárov, technikov, tkáčov, učiteľov, bankárov, obchodníkov, hudobníkov, umelcov a kňazov. Inými slovami každá obec by mala byť mikrosvetom Indie – sieť voľne prepojených komunít. Gándí považoval tieto obce za tak dôležité, že si myslel, že by mali dostať štatút „vidieckych republík“.
Vidiecka komunita by mala stelesňovať duch domova – rozšírenú rodinu a nie hŕbu konkurujúcich si jednotlivcov. Gandhího sen nebola osobná sebestačnosť, dokonca ani rodinná sebestačnosť, ale komunitná sebestačnosť.
Briti verili v centralizovaný, industrializovaný a zmechanizovaný spôsob výroby. Gándí obrátil tento princíp naruby a za najlepší pokladal decentralizovaný miestny remeselný spôsob výroby. Alebo ako sám povedal: „Nie masovú výrobu ale výrobu más.“
Prijatím princípu výroby más by vidiecke komunity boli schopné vrátiť hodnotu ručnej práci. Existuje aj istá „vnútorná“ hodnota vo všetkom, čo robíme vlastnými rukami a pri odovzdaní práce stroju nestrácame len materiálny úžitok, ale aj duševný úžitok, pretože ručná práca nám dáva i pokoj na duši, premýšľavú myseľ a pocit naplnenia. Gandhí napísal: „Je to tragédia najvyššieho stupňa, že milióny ľudí prestali používať ruky ako ruky. Príroda nám udelila tento obrovský dar – ruky. Ak mánia po strojoch bude pokračovať, je veľmi pravdepodobné, že príde čas, keď budeme takí neschopní a slabí, že sa začneme preklínať za to, že sme zabudli, ako sa používajú živé stroje, ktoré nám dal Boh. Všetci sa nemôžeme držať v kondícii hrami a cvičením a prečo by sme mali vymeniť užitočnú a produktívnu ťažkú prácu za neužitočné, neproduktívne a nákladné športy a hry. Masová výroba sa stará iba o výrobok, kdežto výroba masami sa zaujíma o výrobok, výrobcov a výrobný proces.“
Hnacou silou masovej výroby je kult jednotlivca. Aký iný motív môže byť pre rozšírovanie ekonomiky na globálnu úroveň, ak nie túžba po osobnom a firemnom prospechu?
Naproti tomu miestna ekonomika utvrdzuje komunitného ducha, vzťahy v komunite a jej blaho. Takáto ekonomika podporuje vzájomnú pomoc. Členovia obce sa starajú o seba, o svoje rodiny, susedov, zvieratá, polia, lesy a všetky prírodné zdroje tak aby prinášali úžitok prítomným aj budúcim generáciám.
Masová výroba núti ľudí opúšťať svoje dediny, pôdu, remeslá, gazdovstvá a odísť za prácou do tovární. Z dôstojných ľudí, členov dôstojnej vidieckej komunity, sa stávajú kolieska stroja, stojace pri bežiacom páse, žijúce v bedárskych štvrtiach na okraji veľkých miest a závislé na milosrdenstve svojich šéfov. Stále menej a menej ľudí je potrebných na prácu, pretože priemyselníci chcú väčšiu produktivitu. Manažéri finančného hospodárstva chcú ešte efektívnejšie stroje, ktoré pracujú stále rýchlejšie a výsledkom bude to, že muži a ženy budú vyhodení na smetisko nezamestnanosti. Taká spoločnosť vytvára milióny ľudí bez práce a koreňov zavislých na štáte alebo žobrajúcich na ulici. V svadeši je stroj podriadený pracovníkovi – nemôže sa stať šéfom, diktujúcim tempo ľudskej činnosti. Podobne aj trhová sila by mala slúžiť komunite a nie nútiť ľudí, aby sa prispôsobovali trhu.
Gándí vedel, že s globalizáciou ekonomiky sa bude každý národ snažiť viac vyvážať ako dovážať, aby sa udržala priaznivá obchodná bilancia. Vedel, že budú večné ekonomické krízy, trvalá nezamestnanosť a permanentná nespokojnosť ľudí.
V komunitách praktizujúcich svadeši bude mať aj ekonomika svoje miesto, ale nebude ovládať spoločnosť. Po prekročení určitej hranice sa ekonomický rast stáva škodlivý ľudskému blahobytu. Moderný pohľad na svet je taký, že čím viac materiálnych statkov máte, tým lepší je váš život. Ale Gándí povedal: „Určitý stupeň fyzického pohodlia je nutný, ale po dosiahnutí istej úrovne sa stáva prekážkou namiesto pomôckou, preto ideál o vytvorení neobmedzeného počtu potrieb a ich uspokojovanie sa zdá byť preludom a pascou. Uspokojovanie potrieb človeka sa musí v určitom bode zastaviť skôr, než dôjde k fyzickému úpadku. Európania budú musieť premodelovať svoj pohľad na svet, ak nechcú zahynúť pod váhou pohodlia, ktorého otrokmi sa stávajú.“
Kvôli ochrane svojich ekonomických záujmov idú krajiny do vojny – konvenčnej aj ekonomickej. Gandhí povedal: „Ľudia musia žiť vo vidieckych komunitách a jednoduchých domovoch a nie túžiť po živote v palácoch.“ Milióny ľudí nikdy nebudú žiť v mieri, ak budú neustále bojovať za vyššiu životnú úroveň.
Vo svete nemôže byť skutočný mier, ak hľadíme na druhé krajiny ako na zdroje nerastných surovín alebo ako na potencionálne trhy priemyselných výrobkov. Semená vojny sú vysievané ekonomickou chamtivosťou. Ak analyzujeme príčiny vojen počas celej histórie, zistíme, že ekonomická expanzia následne vedie k vojenskému dobrodružstvu. „Je tu dosť pre každého potreby, ale nie dosť pre chamtivosť všetkých.“ Svadeši je tak nevyhnutná podmienka mieru.
Súčasní ekonómovia a priemyselníci nevidia, kedy dosť je DOSŤ. Aj keď krajiny majú veľmi vysokú životnú úroveň, stále sú posadnuté myšlienkou ekonomického rastu. Tí, ktorí nevedia kedy dosť je dosť, nebudú mať nikdy dosť, ale tí, ktorí to vedia, už majú dosť.
Svadeši je cesta k všeobecnému mieru: mier so sebou, mier medzi ľuďmi, mier s prírodou. Globálna ekonomika ženie ľudí k vysokému výkonu, vysokému zisku, vysokým materialistickým ambíciám. Toto vedie k stresu, strate zmyslu života, strate vnútorného pokoja, strate miesta pre osobné a rodinné vzťahy a strate duchovného života. Gandhí si uvedomil, že v minulosti život v Indii bol nielen prekvitajúci, ale aj napomáhajúci filozofickému a duchovnému rozvoju. Pre Gandhího bola koncepcia svadeši duchovnou nevyhnutnosťou.
nástup britského kolonializmu
Z historického hľadiska bola indická miestna ekonomika závislá na najproduktívnejšom a udržateľnom poľnohospodárstve a záhradníctve, hrnčiarstve, nábytkárstve, kováčstve, šperkárstve, kožiarstve a ďalších ekonomických činnostiach. Ale jej základom bolo textilníctvo. Každá dedina mala vlastných pradiarov, tkáčov a farbiarov, ktorí boli srdcom vidieckej ekonomiky. Avšak, keď bola India zaplavená lacným, priemyselne vyrobeným textilom z Lancashiru, miestni textilní umelci boli zlikvidovaní, čím komunita veľmi utrpela. Gandhí považoval za dôležité, aby bol tento priemysel obnovený a začal viesť kampaň proti prílevu plátna z Británie. Vďaka jeho úsiliu sa spojilo tisíce „nedotknuteľných“ a hinduistov z iných kást, odvrhli továrensky vyrobené odevy dovezené z Anglicka alebo z mestských tovární a naučili sa vyrábať vlastné priadze a tkať vlastné odevy. Kolovrátok sa stal symbolom ekonomickej slobody, politickej nezávislosti a družných, beztriednych komunít. Tkanie a nosenie domácky vyrobených šiat sa stalo
Za zničenie indickej domácej ekonomiky v 18. storočí bolo zodpovedné aj zavedenie britského vzdelávacieho systému. Lord Macaulay, ktorý predložil Indický vzdelávací akt do bitského prlamentu povedal: „Jediná polica dobrej európskej knižnice bola hodná celej indickej pôvodnej literatúry… Ani ako právny jazyk, ani ako náboženský jazyk nemá sanskrit žiadny mimoriadny nárok… Musíme sa čo najviac snažiť vytvoriť triedu občanov – Indov po krvi a farbe, ale Angličanov vo vkuse, názoroch, správaní a rozmýšľaní.“
Celá sila britského RAJ-u sa snažila dosiahnuť tento cieľ. Tradičné školy boli nahradené koloniálnymi školami a univerzitami. Bohatí Indovia boli vyslaní do škôl ako Etou a Harrow a univerzít ako Oxford a Cambridge. Vzdelaní Indovia sa učili anglickú poéziu, anglické zákony, anglické zvyky a zanedbávali vlastnú kultúru. Čítanie Shakespeara a London Times sa stalo modernejším než čítanie indickej klasiky ako Ramayana, Mahabarata, Védy a Upanišády. Vzdelaní Indovia videli svoju vlastnú kultúru ako zaostalú, necivilizovanú a nemodernú. Chceli sa stať správcami Indie, ale chceli vládnuť ako Briti.
Ak bol nejaký človek, ktorý reprezentoval tento typ západne vzdelaného Inda, tak to bo J. Nehru, ktorý sa stal prvým predsedom vlády v nezávislej Indii. Nehru sa nesnažil o industrializáciu Indie kapitalistickým spôsobom, ale centrálnym plánovaním. Motivovaný bol intelektuálmi z Londýnskej ekonomickej školy a spoločnosti Fabian – poradcov Labour party.
Na druhej strane Gandhí veril, že hlavným príspevkom Indie svetu bude jednoducho jej indovstvo. Cítil, že Indovia by mali reorganizovať svojho vlastného génia a nie skúšať napodobniť západnú kultúru, ktorá bola nástrojom kolonializmu. Ekonomika a politika by sa nemali zaoberať len materiálnymi vecami, ale mali by byť prostriedkami na dosiahnutie kultúrnych, duchovných a náboženských cieľov. V skutočnosti by ekonomika nemala byť oddelená od hlbokej duchovnej podstaty života. Podľa Gándího sa dá toto docieliť, keď je každý jednotlivec neoddeliteľnou súčasťou komunity, keď sa výrobky vyrábajú v malom, keď je ekonomika lokálna a keď sa uprednostňujú domáce výrobky. Tieto podmienky sú prospešné holistickému, náboženskému, duchovnému, ekologickému a komunitnému modelu spoločnosti.
Z Gándího pohľadu, duchovné hodnoty by nemali byť oddelené od politiky, ekonomiky, poľnohospodárstava, vzdelania a ostatných činností každodenného života. V tomto celistvom modeli nie je rozpor medzi duchovným a materiálnym. Niektorým ľuďom nevyhovuje, ak sa uzavrú do kláštorného poriadku a venujú sa náboženstvu. Iní ľudia sú zas toho názoru, že duchovný život je len pre svätcov. Takéto oddeľovanie náboženstva od spoločnosti plodí korupciu, chamtivosť, súťaživosť, mocichtivosť a vykorisťovanie slabých a chudobných. Politika a ekonomika bez idealizmu bude len druh prostitúcie ako sex bez lásky.
Niekto sa spýtal Gándího: „Čo si myslíte o západnej civilizácii?“ On jednoducho odvetil: „Bola by to dobrá myšlienka.“ Pre Gándího strojová civilizácia nebola žiadnou civilizáciou. Spoločnosť, v ktorej robotníci musia pracovať pri bežiacom páse, kde priemyselne chovajú zvieratá v krutých podmienkach a kde ekonomická aktivita nutne vedie k ekologickej devastácii, by nemala byť ponímaná ako civilizácia. Jej občania skončia iba ako neurotici, príroda sa neodvratne zmení na púšť a jej mestá na betónové džungle. Inými slovami, globálna priemyselná spoločnosť ako opak spoločnosti, ktorú tvoria zväčša samostatné komunity zaviazané princípmi svadeši, je neudržateľná. Pre Gándího bol princíp svadeši posvätným – tak ako princíp pravdy a nenásilia. Každé ráno a večer opakoval Gandhí svoju oddanosť svadeši vo svojich modlitbách.
Nanešťastie, v priebehu 6 mesiacov od nezávislosti Indie bol Gándí zavraždený a Nehru získal voľnú ruku pri budovaní indickej ekonomiky. Nehru považoval Gándhiho myslenie za príliš idealistické, príliš filozofické, príliš pomalé a príliš duchovné. Zhromaždil okolo seba západným štýlom školených byrokratov a podniky, ktorým boli oddaní, z nich urobili nevedomých agentov ekonomickej kolonizácie. Začali stavať veľké priehrady a továrne, ktoré pre nich boli chrámami a katedrálami novej Indie. Duch oddanosti, idealizmu a sebaobety, ktorý bol prvoradý za vlády Gándího bol rýchlo nahradený túžbou po moci, nadradenosti, pohodlí a peniazoch. Nehru a jeho kolegovia sledovali opačnú cestu ako svadeši a od toho času bola história Indie históriou korupcie a politických intríg na najvyššej úrovni. Politická kolonializácia Indie možno skončila oficiálne nezávislosťou v roku 1947, ale jej ekonomická kolonizácia pokračovala naďalej, a to dokonca rýchlejším tempom. India sa stala ihriskom pre globálne ekonomické sily.
kolonializmus bez kolonizátorov
Dnes sa v Indii vládne síce bez britských vládcov, ale britským spôsobom. Toto je tragédia Indie, ktorej koniec nie je v dohľadne. Priemyselný magnáti, inelektuáli a podnikatelia spolu s vládou stále vidia spasenie Indie v jej podriadenosti politike Svetovej banky a WTO. Vidia Indiu ako súčasť globálnej ekonomiky – ktorá pracuje ruka v ruke s nadnárodnými spoločnosťami.
Nespokojnosť medzi Indmi však rapídne stúpa. Tak ako predpovedal Mahátma Gándí, politika prekypuje korupciou. Chudobný sú chudobnejší ako kedykoľvek predtým a stredná vrstva sa odvracia od kongresu a podporuje buď miestne strany alebo Hinduistický národný front. Farmári agitujú proti nadnárodným spoločnostiam, ktoré si patentovali pôvodné indické odrody rastlín. Globálna ekonomika GATT-WTO je postavená na piesku. Aj keď sa zdá, že WTO drží všetko pevne v rukách, nemá žiadnu podporu medzi ľudom, a ako sú dôsledky politky WTO vyplavované na povrch, ľudia Indie, medzi ktorými je učenie Gandhího ešte stále živé, začnú bojovať proti globálnej ekonomike a vrátia sa k svadeši a oživovaniu miestnej kultúry, komunít a svojich životov. Lekcia svadeši môže priniesť nádej pre udržateľnú ekonomiku aj medzi západných ľudí, keď sa raz odhalia falošné sľuby ekonomického rastu a industrializmu.
autor: Satiš Kumar Vyšlo v časopise Resurgens Preložil Mišo Kubina
Jean Vanier – Komunita – miesto uzdravovania a rastu ( kap. 7 s. 37 – 43)
Keď ľudia, ktorí poznali osamelosť veľkého mesta alebo svet násilia a odmietania, vstúpia do komunity, nachádzajú oživujúce teplo a lásku. Začínajú si skladať masky a rúcať bariéry a stávajú sa zraniteľnými. Prežívajú obdobie jednoty a hlbokej radosti. No keď zhodia masky a stanú sa zraniteľnými, zároveň zisťujú, že komunita je strašné miesto, pretože sa v nej vytvárajú vzťahy, pretože odhaľuje našu zranenú citovosť a ukazuje, aké ťažké môže byť spolužitie s druhými, najmä s niektorými ľuďmi.
Omnoho ľahšie sa žije s knihami a predmetmi, s televíziou, so psami alebo s mačkami! Omnoho ľahšie sa nám žije samým, radšej robíme niečo pre druhých len vtedy, keď sa nám chce! Keď žijeme každý deň s tými istými ľuďmi, všetky ich vzbury, nenávisť, závisť, strach z druhých a potreba vládnuť, utiecť alebo sa skryť akoby v nás obnovovali rany z útleho detstva a spomienky na chvíle, keď sme mali pocit, že nie sme milovaní, že sme opustení alebo rozmaznávaní. Všetky tieto biedy akoby vystupovali z hrobu, kde boli ukryté, na povrch nášho vedomia. Cítime úzkosť v blízkosti určitých ľudí, ktorí sa na nás zavesia a žiadajú priveľa alebo nám pripomínajú rodičov, ktorí boli priveľmi prísni alebo nikdy nemali čas vypočuť nás. Komunita je miesto, kde sa odhaľujú slabosti, strach a sebectvo jednotlivca. Odhaľuje sa jeho úbohosť a nedostatky, neschopnosť rozumieť si s niektorými ľuďmi, zablokovanosť, narušená citovosť alebo sexualita, túžby, ktoré sa zdajú byť nenásytné, frustrácie, závisť, nenávisť a chuť ničiť. Kým sme žili sami, mohli sme si myslieť, že všetkých milujeme. Teraz, keď sme s ostatnými neustále, uvedomujeme si, akí sme neschopní milovať, ako druhých odmietame, akí sme uzavretí sami do seba. A ak sme neschopní milovať, čo v nás zostáva dobré? Už je len beznádej, úzkosť a potreba ničiť. Láska sa potom javí ako ilúzia. Sme odsúdení na vnútornú osamelosť a na smrť.
Život v komunite je bolestivým odhalením nedostatkov, slabostí a temnôt každého človeka, často neočakávaným odhalením netvora, ktorý sa v nás skrýva. Ťažko sa s tým vyrovnávame. Netvora sa rýchlo snažíme odohnať či znova ukryť a tvrdiť, že neexistuje. Alebo unikáme z komunitného života a zo vzťahov s ostatnými, či tvrdíme, že tento netvor je ich, nie náš. Na vine sú tí druhí, a nie my. Manželstvo, to nie sú len medové týždne, ale i čas ochudobňovania sa a smútku. Každý stráca svoju osobnú nezávislosť, obetuje svoje sebecké ja vzťahu, v ktorom sa muž a žena stávajú jedným telom. Utrpenie života v komunite je rovnaké. Komunita je miesto, kde sa odhaľuje moc sebeckého ja a kde je povolené umrieť, aby sa ľudia stali jedným telom a prameňom života. Ježiš hovorí: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12, 24).
Keď všetko toto vnútorné utrpenie vyjde na povrch, objavíme tiež, že komunita je bezpečné miesto. Konečne nás druhí naozaj počúvajú a my im postupne môžeme odhaľovať netvora, ktorý je v nás, a všetky pocity viny ukryté v hrobe našej bytosti. Tí, ktorí nás sprevádzajú, nám pomáhajú, aby sme ich prijali. Ukážu nám, že tento netvor podporuje našu zraniteľnosť, túžbu po láske a zároveň strach z nej. Striehne pri bráne nášho zraneného srdca. V každom z nás je hlboká rana lásky, volanie po tom, aby si nás vážili, cenili a pokladali za jedinečných a dôležitých. Naše srdce je zlomené a krváca. Tak veľmi túžime po láske, ktorá by nepotlačila našu slobodu, nemanipulovala s nami, ale dala nám slobodu a tvorivosť. Život v komunite je odhalením tejto hlbokej rany. Až keď objavíme, že Boh nás neuveriteľne miluje, môžeme začať na ňu pozerať a prijať ju. Nie sme strašní hriešnici, príšerní ľudia, ktorí sklamali a zranili svojich rodičov a iných. Skúsenosť Boha v modlitbe, skúsenosť lásky a prijatia v komunite, ktorá sa pre nás stala bezpečným miestom, nám dovoľuje, aby sme sa postupne prijali takých, akí sme, s ranami a netvormi, ktorí sú v nás. Sme zranení, ale milovaní. Môžeme rásť, stávať sa otvorenejšími a súcitnejšími, máme poslanie. Komunita sa stáva miestom oslobodenia a rastu.
Istý asistent z Archy mi rozprával, ako neustále pociťoval, že sa nevyrovná svojim úspešným bratom s dobrým postavením. V rodine ho vždy považovali za neschopného. Jeho otec ním zrejme pohŕdal až natoľko, že sa cítil vinný a mal o sebe pokrivený obraz. V istom zmysle prišiel do Archy hľadať útočisko, ale spočiatku si to nepriznal. Prežil silnú skúsenosť modlitby a ozajstné vnútorné uzdravenie, najmä vtedy, keď mu Boh v skrytosti srdca vyjavil, že je jeho milovaným synom. Lenže v komunite to nebolo ľahké, pretože sa neustále snažil niečo si dokazovať. Stále sa hneval alebo rmútil, ba dokonca sa vyhýbal vzťahom a rozhovorom. Ale postupne objavoval, že ho prijímajú takého, aký je. Jedného dňa bol schopný pripustiť, že rana z detstva bola naozaj darom. Vďaka nej a vďaka svojej vnútornej biede a utrpeniu sa stretol s Bohom a objavil komunitu. Bolo mu dané niečo, o čom jeho bratia so všetkými svojimi úspechmi ani netušili. Bola mu daná vnútorná radosť, oslobodenie a pokoj, ktoré presahujú všetko, čo si vieme predstaviť. V istom zmysle spoznal radosť a plesanie márnotratného syna, milovaného večnou láskou takého, aký je.
Rana, ktorú každý z nás nosí v sebe a pred ktorou chceme utiecť, môže sa stať miestom stretnutia s Bohom a s našimi bratmi a sestrami, miestom extázy a večnej svadobnej hostiny. Pocit osamelosti, viny a menejcennosti, pred ktorým unikáme, sa stáva miestom oslobodenia a spásy. V srdciach máme stále konflikt, boj medzi pýchou a pokorou, nenávisťou a láskou, odpustením a odmietnutím odpustiť, pravdou a lžou, otvorenosťou a uzavretím sa do seba. Na tejto ceste oslobodenia každý napreduje k vnútornej jednote a k uzdraveniu. Keď začínajú padať bariéry, naše srdce sa objavuje v celej svojej kráse a utrpení. Pre rany a hriech je plné temnôt a pomstivosti. Zároveň je však miestom, kde sídli Boh: chrámom Ducha Svätého. Tohto zraniteľného srdca, ktoré priťahuje sexualita a ktoré je schopné nenávidieť a žiarliť, sa nesmieme báť. Nesmieme sa utiekať k moci a k poznaniu, aby sme našli vlastnú slávu a nezávislosť. Naopak, musíme dovoliť Bohu, aby v ňom zaujal miesto, očistil ho a prežiaril. Postupne, ako sa odvaľuje kameň z nášho hrobu a objavuje sa naše poslanie, zisťujeme, že sme milovaní a že nám je odpustené. Vtedy sa hrob mocou lásky a Ducha Svätého stáva miestom života. Srdce ožíva v čistote.
Pôsobením Božej milosti objavujeme nový život, zrodený z Ducha. Toto zostúpenie do hlbín srdca je tunelom utrpenia, ale tiež oslobodením lásky. Keď sa bariéry sebectva, potreba osvedčiť sa a byť uznávaný pre svoju vlastnú slávu rúcajú a padajú, je to bolestivé. Keď sa dieťa, ktoré je v nás, znova rodí a sebecký dospelý človek umiera, to je oslobodenie. Ježiš povedal, že ak sa nezmeníme a nebudeme ako malé deti, nevojdeme do nebeského kráľovstva. Zjavenie lásky je určené deťom, a nie múdrym a rozumným tohto sveta. Ak žijeme naozaj podľa svojho srdca, žijeme podľa Ducha Svätého, ktorý v nás prebýva. Vidíme iných tak, ako ich vidí Boh, vidíme ich rany a utrpenia; ale už sa na ne nepozeráme ako na problémy. Vidíme v nich Boha. Lenže takto, bez ochranných bariér, sa staneme veľmi zraniteľnými a chudobnými. „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5, 3). Táto chudoba sa stáva naším bohatstvom, pretože od tejto chvíle už nežijeme pre svoju vlastnú slávu, ale pre Božiu lásku a moc, ktorá sa prejavuje v slabosti. Dnes je čím ďalej, tým viac skupín, ktoré sa zameriavajú na veľké veci – mierové a ekologické hnutia, hnutia na obranu utláčaných, hnutia za oslobodenie žien, hnutia zamerané proti týraniu atď. Všetky hnutia sú dôležité. Vyžarujú pravdu a slobodu, pracujú pre spravodlivosť a pokoj vo svete, avšak za predpokladu že sa zakladajú, na určitom spôsobe komunitného života a čoraz viac si uvedomujú, že v každom človeku (a nielen v určitých kategóriách ľudí) existuje svet temnôt, strachu a nenávisti. Inak im hrozí, že sa stanú príliš násilnými a rozdelia svet na utláčateľov a utláčaných, na dobrých a zlých. Často vidíme zlo mimo nás a bojujeme proti nemu preto, aby sme ho neuzreli v sebe.
Rozdiel medzi komunitou a skupinou, ktorá sa zameriava výlučne na určitý problém, je ten, že skupina vidí nepriateľa mimo seba. Boj je obrátený smerom von a je v ňom víťaz a porazený. Skupina vie, že má pravdu, a snaží sa ju presadiť. Členovia komunity naopak vedia, že boj sa odohráva vo vnútri každej osoby a vo vnútri komunity, vedia, že boj sa má viesť proti mocnostiam pýchy, elitárstva, nenávisti a depresie. To sú nepriatelia, ktorí zraňujú a deptajú ostatných a spôsobujú rozdelenia a vojny akéhokoľvek druhu. Nepriateľ je vo vnútri, nie vonku. „Prvé výhonky záujmu o existenciu a zdroj našich predsudkov, skrytej agresivity, iracionálneho strachu, vnútorného zaslepenia, duševných návykov, odporu k rastu – to je začiatok vývojového skoku. Hlavná hrozba pre naše prežitie nepochádza z vonkajšieho sveta, ale z našej vlastnej ľudskej prirodzenosti. Svet do nebezpečenstva uvádza naša ľahostajnosť, agresivita, sebectvo, pýcha a dobrovoľná neznalosť vecí. Ak neskrotíme a nepremeníme, potenciál zla, ktorý je v duši každého človeka, budeme stratení. Ako to môžeme urobiť, ak nie sme rozhodnutí vidieť zlo, ktoré je v nás, s rovnakou presnosťou, objektívnym rozlišovaním a s rovnako prísnou metodológiou, s akou sa dívame na vonkajší svet?“ Svätý Ján z Kríža hovorí, že láska k Bohu a láska k blížnemu majú ten istý zdroj a ten istý cieľ. Ak rastieme v láske k blížnemu, rastieme v láske k Bohu. Ak si uzavrieme srdce pred blížnym, uzavrieme si ho pred Bohom. Ján, Ježišov milovaný učeník, vo svojich listoch hovorieval to isté: „Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi, a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska?“ (1 Jn 3, 17). „A predsa vám píšem nové prikázanie, ktoré je pravdivé v ňom aj vo vás, lebo tma odchádza a už svieti pravé svetlo. Kto nenávidí svojho brata, je v tme a chodí v tme a nevie, kam ide, lebo tma mu zaslepila oči“ (1 Jn 2, 8.11). Život v komunite so všetkými ťažkosťami je výnimočnou príležitosťou k rastu. V každom človeku je smäd po jednote s niekým, volanie po láske niekoho a pochopení niekým iným – a nie po jeho súde a odsúdení; hlboká túžba byť uznaný ako vzácna a jedinečná bytosť. Táto jednota však prináša so sebou nároky: musíme vyliezť zo svojej ulity, stať sa zraniteľnými, aby sme mohli iných milovať a pochopiť, uznať každého človeka za jedinečného a nenahraditeľného, podeliť sa s ním, poskytnúť mu miesto a pokrm. V tom je práve utrpenie, strach a dokonca niekedy i neschopnosť milovať. Ježiš vyzýva svojich učeníkov, aby milovali, aby sa navzájom milovali tak, ako ich on miluje; nielen tak, ako oni milujú sami seba. Navrhuje niečo nové: milovať iných Božou láskou, dívať sa na nich jeho očami. Takto ich môžeme vidieť a milovať len vtedy, ak vo viere zakúsime, že Ježiš nás miluje oslobodzujúcou láskou. Len vtedy sa môžeme otvoriť, stať sa zraniteľnými, rásť v otvorenosti voči iným a dať svoj život. Komunita je miesto, kde sa učíme milovať a stávať sa tvorcami pokoja. Preto je nutné, aby komunity rástli, rozvíjali sa a prehlbovali a aby sa zakladali a podporovali nové a nové komunity.
Slovo komunita v nás môže vyvolávať rôzne predstavy. Pre niekoho je to skupina ľudí, obývajúca isté územie, pre iného uzavreté spoločenstvo, vyznávajúce spoločné princípy, či dokonca sekta. Mnohým sa možno vynorí pred očami éra hippies, deti kvetov s ich voľnou láskou. My sa však pozrieme na komunitu tak, ako ju chápe americký psychiater M. Scott Peck, autor mnohých populárnych kníh. Semináre s názvom Budovanie spoločenstva podľa modelu Scotta Pecka sa uskutočňujú aj na Slovensku a v Čechách. O čo vlastne na týchto seminároch ide? Čo sa dá vybudovať v priebehu niekoľkých dní? Má to vôbec nejaký praktický úžitok pre náš každodenný život?
Komunitu opísal M. Scott Peck v knihe „V jiném rytmu“ (Votobia 1995) ako „skupinu aspoň dvoch ľudí, ktorí sú bez ohľadu na rozdielnosti, ktoré sú medzi nimi, schopní tieto rozdielnosti preklenúť a oceňovať, čo im dáva schopnosť efektívne a otvorene komunikovať a spolupracovať na dosiahnutí spoločných cieľov. Ako dôsledok mnohí členovia skupiny budujúcej komunitu prežívajú pocit svojej jedinečnosti a hlbokej spoločnej jednoty, ktorú veľmi zriedka alebo ešte nikdy necítili v iných skupinách.“
Potom je aj akýkoľvek vzťah dvoch ľudí vlastne komunitou. Každá dvojica v hĺbke duše túži, aby sa dopracovala k tým úžasným pocitom porozumenia a vzájomného rešpektovania bez toho, aby sa museli meniť, brániť, bojovať, pretvarovať a vzdávať sa svojho „ja“. Pravdou je, že málokedy sa to podarí dosiahnuť či už vo dvojici, alebo vo viacpočetnej skupine. Takmer každý má za sebou tristné zážitky nepochopenia a odmietnutia. Napríklad keď jeho myšlienky či potreby zmietli zo stola jeho najbližší, alebo ho „prevalcovala“ väčšina kdesi v kolektíve. Ostáva len pocit trpkosti a nespokojnosti, ktorý často zamaskujeme normami slušného správania, aby sme podporili zdanie bezkonfliktnosti. Prejaviť svoje pocity sa v našej západnej kultúre nenosí, krajšie vyzeráme v očiach iných, ak sme (hoci len zdanlivo) nad vecou. Po takýchto zážitkoch, keď sa cítime nepochopení a odstrčení, sa len utvrdzujeme v presvedčení, že nemá cenu sa angažovať, ísť s „kožou na trh“, brať ohľad na ostatných. Kolotoč citových zranení sa však začína oveľa skôr, už v detstve. Už vtedy sa začíname otupovať, budujeme si opevnenia, nasadzujeme masky a s nimi bezpečne fungujeme. Lenže to medziľudské hlboké porozumenie a vzájomné prijatie nám neprestajne chýba. Aj to je dôvod, prečo sa niektorí vydávajú na zážitkovú cestu hľadania komunity.
Komunity sú rôzne
Spomenuli sme to už v úvode. Denno-denne sme súčasťou nejakých zoskupení, niekam sa začleňujeme. Môžeme sa pozrieť, ako komunity delí Wikipédia: ● Žité komunity. Sú to spoločenstvá, ktoré žijú pospolu a vyznávajú spoločné hodnoty, materiálne, duchovné či náboženské. Patria sem aj komúny, pre ktoré je charakteristické, že majú spoločný rozpočet. Na Slovensku sú azda najrozšírenejšie rôzne ekologické a kresťanské komunity, prípadne iné spirituálne zamerané spoločenstvá. ● Záujmové komunity. Spoločenstvá združené na základe spoločných záujmov, ktorých členovia spolu nežijú. Môžu to byť skupiny, ktoré spája spoločné hobby, riešenie spoločného problému, vyznávanie spoločných ideí či spoločného životného štýlu. Patria sem aj cirkvi a náboženské obce. ● Zážitkové komunity. V nich sa ľudia stretávajú preto, aby zažili spoločné zážitky. Môže pritom ísť buď o zábavu, alebo o získavanie skúseností a osobný rozvoj. Sem možno zaradiť semináre budovania komunity podľa M. Scotta Pecka.
Pravá komunita
M. Scott Peck často používa pojem pravá, skutočná komunita. „Pokiaľ máme toto slovo používať zmysluplne,“ môžeme sa dočítať v knihe V jiném rytmu, „musíme ho ohraničiť na skupinu jednotlivcov, ktorí sa naučili spolu úprimne komunikovať, ktorých vzťahy sú hlbšie ako ich predstieraná vyrovnanosť; u ktorých sa vyvinula akási príznačná oddanosť spoločnej radosti a smútku a tešenia sa jeden z druhého a prijímanie stavu druhého za vlastný.“
Veľmi zaujímavé je sledovať, ako sa v komunite dosahuje konsenzus. Práve konsenzom sa komunita líši od iných typov spoločenstiev. Demokratický systém je založený na tom, že s riešením súhlasí aspoň 51 percent účastníkov. Konsenzus naproti tomu znamená, že riešenie je prijateľné pre všetkých 100 percent účastníkov. Takýto všeobecný súhlas sa nám môže javiť podozrivý, poznáme to možno aj z vlastnej skúsenosti, že niečo odsúhlasíme zo strachu byť iný (veď hlasujú všetci za), alebo z ľahostajnosti (aby som už mal pokoj). V prípade skutočnej komunity sa však súhlas absolútnej väčšiny nedosahuje „davovou psychózou“. Vychádza práve zo slobody, že môžem bezpečne vyjadriť opačný názor a zvrátiť chod udalostí, aj keby to bolo v rozpore s tým, čo si myslia všetci ostatní, a zároveň vedieť, že sa za to nestanem terčom odsúdenia.
Iný zaujímavý pohľad na skutočnú komunitu napísal francúzsky teológ a filozof, zakladateľ siete komunít Archa, Jean Vanier, v knihe Komunita – miesto uzdravovania a rastu: „Rozdiel medzi komunitou a skupinou, ktorá sa zameriava výlučne na určitý problém, je ten, že skupina vidí nepriateľa mimo seba. Boj je obrátený smerom von a je v ňom víťaz a porazený. Skupina vie, že má pravdu, a snaží sa ju presadiť. Členovia komunity naopak vedia, že boj sa odohráva vo vnútri každej osoby a vo vnútri komunity, vedia, že boj sa má viesť proti mocnostiam pýchy, elitárstva, nenávisti a depresie. To sú nepriatelia, ktorí zraňujú a deptajú ostatných, a spôsobujú rozdelenia a vojny akéhokoľvek druhu. Nepriateľ je vo vnútri, nie vonku.“
Prvý krok – Pseudokomunita
Ak sa zíde skupina ľudí na seminári, takmer každý sa pýta, ako má vlastne vyzerať výsledok – teda stav, keď vznikne komunita? Facilitátori, tichí sprievodcovia celého procesu, vždy len odpovedia: „To sa nedá opísať, to zistíte, keď to nastane.“ Lenže málokto sa vyhne tomu, aby nevydával želanie za skutočnosť. Preto sa často na začiatku vytvára akási pseudokomunita, ktorá sa len predstiera. Ľudia sú k sebe prehnane milí, zdvorilí, vyhýbajú sa konfliktom. Neukazujú však svoju pravú tvár, individuálne rozdiely sa skrývajú alebo obchádzajú. Je to vlastne prvá zo štyroch zákonitých fáz budovania komunity. Anthony de Mello v knihe Bdelosť napísal: „Komunitu môžu tvoriť iba králi a kráľovné. Ste králi, nie žobráci. Ste kráľovné, nie žobráčky. V pravej komunite nenájdete žobrácku misku. Nie je tam žiadna pripútanosť, žiadny strach, žiadne privlastňovanie si a žiadne vyžadovanie. Jednoducho slobodní ľudia, nie otroci.“ Keď to parafrázujeme, v pseudokomunite fungujeme ako otroci, plní strachu, čo si o nás pomyslia iní, ako nás prijmú či neprijmú, odkázaní na to, čo spravia ostatní, nedovolíme si prejaviť svoju podstatu. Pseudokomunitu formuje strach a závislosť. A ako napísal Peck: „Pseudokomunita konflikty odmieta, komunita ich rieši.“
Zodpovednosť
Aby sa komunita mohla vytvoriť, sú na to potrebné určité pravidlá, ktoré by mal dodržiavať každý zúčastnený. To prvé a hlavné pravidlo znie: Buďte voči komunite zodpovední. Znamená to, že je nutné, aby všetci ostali na seminári celý čas, aby neušli „z boja“, aj keď nastanú ťažké chvíle. Keby bolo budovanie komunity jednoduché a bezbolestné, zrejme by sme nepotrebovali chodiť na semináre. Ujsť možno nielen fyzicky (že sa zbalíme a odídeme), ale aj psychicky, že sa uzavrieme do bezpečnej ulity a povieme si, že s touto skupinou nechceme mať nič spoločné. Proces je hlavne na začiatku ťažký a bolestný. Snaha vyhnúť sa nepríjemným emóciám je preto pochopiteľná. Ale za výsledok sú zodpovední všetci. To najlepšie, čo môže každý urobiť, je zdôveriť sa so svojimi obavami a pocitmi nespokojnosti skupine. Jednotliví členovia skupiny by si mali dať vnútorný záväzok, že vytrvajú pospolu v dobrom aj v zlom a budú prítomní či už verbálne, alebo mlčky. Mlčanie je na seminári častým javom: Spočiatku rozpačité a plné napätia z toho, že sa nič „nedeje“ sa postupne mení na ticho požehnané, v ktorom myšlienky a emócie majú čas dozrieť a uzrieť svetlo sveta. Ticho je často zdrojom prvých konfliktov, keď sa s postupujúcim časom objavia prvé pocity hnevu a frustrácie. Niektorí účastníci majú pocit, že z ticha nemôže nič vzniknúť, chcú zachrániť situáciu a popohnať proces budovania komunity. A tak vyjadria svoju nespokojnosť…
Chaos – proces pokračuje
Je to ďalšia fáza budovania komunity, keď konečne individuálne rozdiely vyplávajú na povrch. Nespokojnosť a nepriateľstvo sa začnú ventilovať. Objavujú sa návrhy, ako komunitu zorganizovať (lenže tadiaľto cesta nevedie), alebo sa hľadá vinník, ktorý proces brzdí. Neraz sa v role vinníkov ocitnú facilitátori (lebo vedia a nepovedia, nič nerobia, len vyčkávajú). Vinníkmi sú raz tí, čo mlčia, a o chvíľu tí, čo veľa hovoria. Scott Peck píše: „Chaos sa vždy sústreďuje okolo dobre mienených, ale scestných pokusov o uzdravenie a zmenu.“ Kým sa nás ktokoľvek usiluje naprávať a meniť, dáva tým najavo, že nás neprijíma takých, akí sme. V atmosfére neprijatia sa celkom pochopiteľne nemôžeme cítiť bezpečne. Lenže pocit bezpečia je ďalším z predpokladov vytvorenia skutočnej komunity. Len v bezpečnom prostredí sa dokážeme vzdať ochranných mechanizmov a otvoriť sa. „A tak sa paradoxne skupina ľudí začne ozdravovať a pretvárať až vtedy, keď sa jej členovia naučia o premenu a ozdravenie sa nepokúšať,“ píše M. Scott Peck ďalej. „Komunita je bezpečným miestom práve preto, že sa vás nikto nepokúša ozdraviť či pretvoriť, dať vás do poriadku alebo zmeniť. Namiesto toho vás členovia prijímajú takých, akí ste. A ak ste slobodní, môžete sa zbaviť svojej ostražitosti, odložiť masku a prestrojenie; môžete hľadať svoje psychické a duchovné zdravie; môžete sa stať úplne a výsostne sami sebou.“
Keďže slovo komunita má veľa spoločného so slovom komunikácia, v tejto chaotickej fáze sa ukážu nefunkčné spôsoby komunikácie, ktoré proces tvorby komunity brzdia:
– párovanie a vytváranie spolkov, – očakávania, predsudky a ideologická skostnatenosť, – vzájomné uzdravovanie, – ponúkanie rád a riešení, – ignorovanie bolesti (vlastnej či cudzej), – vyhýbanie sa procesu a cieľu.
Vyhýbacie manévre môžu byť tiež rôzne, dobré je, ak ich vieme rozpoznať u seba i u ostatných. Najčastejšie sa vyhýbame útekom od nepríjemnej situácie, v praxi to vyzerá tak, že odbáčame od témy, odvádzame pozornosť na menej konfliktné a bolestné záležitosti. Vyhýbanie však môže mať aj podobu vzájomného boja a presviedčania o svojej pravde či hľadania obetného baránka, na ktorého možno zviesť vinu za neúspech skupiny a odviesť pozornosť od seba samého. Ďalšou slepou uličkou je pokus o organizovanie času, situácie alebo komunikácie. Touto cestou však nie je možné dosiahnuť konsenzus a ani stav, príznačný pre skutočnú komunitu, ktorý Scott Peck nazývam „prúd vodcovstva“. Konsenzus totiž možno dosiahnuť, keď sa každý v skupine cíti ako vodca a každý v určitom momente môže svojimi schopnosťami a darmi prispieť k spoločnému výsledku.
Čo pomáha
Ak vieme, čo budovaniu komunity nepomáha, existujú komunikačné nástroje, ktoré sú naopak veľmi nápomocné: ● Hovoriť len vtedy, keď cítim pohnutie. (Mnohí ľudia doslova fyzicky cítia búšenie srdca, keď chcú niečo povedať; je to pre nich akýsi barometer dôležitosti ich slov. Tým sa vyhnú hovoreniu „len aby reč nestála“.) ● Byť tu a teraz. (Hovoriť o tom, čo práve cítim a vnímam, nie o tom, čo bolo dávno a nemá to dosah na prítomnosť.) ● Prijímať bolesť rovnako ako radosť. ● Ochota stať sa zraniteľným. ● Správať sa k ostatným s rešpektom a láskou. ● Vyjadrovať sa konkrétne a osobne. (Nepoužívať všeobecné výroky typu „Rozvod je vždy ťažký.“ Lepšie je „Rozvod bol pre mňa strašný.“) ● Ak hovorím o niekom, hovoriť priamo k nemu. (K tomu patrí oslovenie menom. Takže nehovoríme „Ona sa vôbec nesnaží“, ale „Janka, cítim, že sa teraz nesnažíš.“) ● Ak som nespokojný v skupine, treba to povedať. ● Byť zodpovedný za seba a za skupinu. ● Nevylučovať z diania seba ani nikoho iného. ● Vnímať skupinu ako celok. ● Otvoriť sa novému, experimentovať, učiť sa. ● Stíšiť sa a otvoriť sa prázdnote. (Len keď sa stíšim, dokážem sa ponoriť do svojho vnútra a odhaliť skutočné pocity.)
Prázdnota
Takto sa označuje tretia fáza budovania komunity. Je to most medzi chaosom a komunitou. V tejto fáze sa ľudia potrebujú vzdať komunikačných bariér, o ktorých sme písali vyššie – predsudkov, domýšľavosti, svojich presvedčení. Prázdnota okrem iného znamená schopnosť stíšiť sa a v tichu byť maximálne pozorný k sebe i k ostatným. Keď niekto v skupine hovorí, netreba si hneď chystať odpoveď, čo by ste na to povedali, ale počúvať ho celým srdcom. Týmto úprimným záujmom vytvárate pre druhého priestor, aby sa mohol vzdať kontroly a vyjadriť sám seba. Ak dokážete mlčky vnímať, doprajete nielen sebe, ale aj celej skupine stráviť obsah toho, čo práve niekto vyslovil. Zvlášť ak ide o niečo emocionálne citlivé, bolestné. Tak rastie aj ochota členov skupiny vzdať sa kontroly.
Potreba kontroly súvisí s dvomi druhmi strachu, ktoré sú spolu úzko prepojené: so strachom zo zlyhania, ktorý je v našej kultúre nesmierne silný; a so strachom zo zranenia, ak odložíme „brnenie“ a odhalíme svoju zraniteľnosť. V prázdnote však napriek všetkým strachom niektorí členovia skupiny cítia silnú potrebu zbaviť sa obáv, pochybností, porážok a zlyhaní, a napokon sa odvážia podeliť o tieto pocity s ostatnými. Presne tu nastáva bod zlomu. Buď sa skupina pokúsi od nepríjemných tém ujsť späť ku pseudokomunite, prípadne začať liečiť a naprávať tých, čo odhalili svoje slabé miesta, alebo sa dokážu aj ostatní otvoriť a zbaviť sa záťaže, ktorá ich brzdí v ceste k zážitku komunity. Keď sa srdce zbaví opevnenia, môže ním začať prúdiť láska. Jean Vanier napísal, že „v každom človeku je smäd po jednote s niekým, volanie po láske niekoho a pochopení niekým iným – a nie po jeho súde a odsúdení; hlboká túžba byť uznaný ako vzácna a jedinečná bytosť. Táto jednota však prináša so sebou nároky: musíme vyliezť zo svojej ulity, stať sa zraniteľnými, aby sme mohli iných milovať a pochopiť, uznať každého človeka za jedinečného a nenahraditeľného, podeliť sa s ním, poskytnúť mu miesto a pokrm.“
A sme v cieli
Vytvorili sme komunitu. Jedinečné prepojenie ľudí, kde vyjadrovanie a zdieľanie pocitov plynie v kruhu ako vlna. Človek je sám sebou a zároveň intenzívne zakúša príslušnosť k celku. „V tejto záverečnej etape sa rozhostí absolútny pokoj,“ opisuje zrodenie komunity M. Scott Peck. „Miestnosť sa kúpe v mieri. Potom o sebe ticho začína rozprávať jedna členka skupiny. Hovorí o svojom najhlbšom vnútri. Skupina jej visí na perách. Keď skončí, je ticho. Trvá dlho. Dlhé sa však nezdá. Potom sa z ticha pomaly ozve ďalší člen skupiny. Aj on hovorí o sebe – s hĺbkou a veľmi osobne. Nesnaží sa predchádzajúcu členku uzdraviť či konvertovať. Dokonca sa ani nesnaží jej odpovedať. Ostatní členovia napriek tomu nemajú pocit, že by ju ignoroval. Majú pocit, ako by si líhal vedľa nej na oltár.“ Tento zážitok je nesmierne uzdravujúci. Prichádza vo chvíli, keď už nikto nemá potrebu druhých liečiť a naprávať. Naopak, teraz je v tichu cítiť úctu, lásku a pochopenie. To, po čom tak veľmi túžime v každodenných vzťahoch.
„Pre mňa osobne je komunita, tak ako som ju mala možnosť zažiť,“ napísala Júlia Halamová, „skupinou ľudí, v ktorej môžem uplatniť svoj jedinečný potenciál a vedieť, že som iná, odlišná, a práve preto vzácna i potrebná. Zároveň mi komunita poskytuje priestor pre spontánnosť, môžem v nej plakať alebo sa radovať, som schopná sa podeliť o svoje neúspechy, nedostatky a predsa cítiť, že som nestratila nič zo svojej ceny. Viem, že som časťou tejto skupiny ľudí, že sem patrím. Vzájomná láska, rešpekt a prijatie medzi členmi komunity je veľmi intenzívne. Ale nielen toto, zároveň ako keby skupina ako celok bola schopná sa dostať ku zdroju fenomenálnej múdrosti a kreativity, ktorá je neporovnateľná s bežnými skúsenosťami.“
Čo ďalej?
Návrat do reality po zážitku komunity býva často bolestný. Je isté, že po tomto zážitku už nie je nič také isté, ako predtým. Bežné medziľudské vzťahy sa môžu členom komunity javiť ako povrchné či nedokonalé. Citlivejšie vnímajú pretvárku, no rovnako citlivo a súcitne vnímajú aj odvrátenú tvár každej bytosti. Na druhej strane sa každý, kto zažil komunitu, môže pokúsiť vniesť tento zážitok do každodennosti, zachovať si otvorenosť srdca pri oživovaní starých a budovaní nových vzťahov. Zážitok komunity vnímam ako zážitok lásky. Ak sa dal dosiahnuť na seminári, je nádej, že ho dosiahneme aj v živote.
PhDr. Ivana Bánová publikované 11. október 2009 s dovolením autorky
Skutočná komunita nevznikne zo skupiny otrokov, či z ľudí, ktorí vyžadujú, aby ich tí druhí urobili šťastnými. Anthony de Mello
Komunitu môžu tvoriť iba králi a kráľovné. Ste králi, nie žobráci. Ste kráľovné, nie žobráčky. V pravej komunite nenájdete žobrácku misku. Nie je tam, žiadna pripútanosť, žiadny strach žiadne privlastňovanie si a žiadne vyžadovanie. Jednoducho slobodní ľudia, nie otroci.
Úryvok z knihy “Bdelosť” Antony de Mella: “V tejto škole mali deti úplnú slobodu. Chcete sa učiť čítať a písať, dobre. Nechcete sa učiť čítať a písať, tiež dobre. Môžete si so svojim životom robiť čo chcete, pokiaľ nenarušíte slobodu niekoho iného. Nenarúšajte slobodu druhých inak ste sami úplne slobodní.”
Boli tam aj mnohé takzvané problémové deti. Neill píše, žetrvalo aj šesť mesiacov, kým prekonali všetok hnev a vzdor, ktorý v sebe mali. Šesť mesiacov sa búrili, šesť mesiacov bojovali proti systému. Ale keď už raz tú svoju vzburu prekonali, chceli sa učiť. Dokonca protestovali: „Ako to, že nemáme školu?“ Ale venovali sa iba tomu, čo ich zaujímalo. V čom spočíval Neillov úspech? Dostával tie najhoršie deti, ktorým už nikto nedával žiadnu šancu, ale ony sa do 6 mesiacov zmenili.
Počúvajte čo napísal – sú to výnimočné slová, sväté slová: „Každé dieťa má v sebe Boha. naše pokusy dieťa formovať premenia tohto boha na diabla. Do mojej školy prichádzajú malý čerti – nenávidia svet, sú deštruktívni, nevedia sa správať, klamú a kradnú. Do šiestich mesiacov sú z nich šťastné a zdravé deti, ktoré by neurobili nič zlé. Tie deti v sebe nemajú žiadne násilie, pretože nikto nie je násilný voči nim.“
Neill nechával deti aby si samé formovali svoje hodnoty, a tieto hodnoty sú bez výnimky dobré a sociálne. Keď sa dieťa cíti byť milované (teda keď cíti, že ste na jeho strane), je sním všetko v poriadku. Nemá strach, takže nemá potrebu násilia. Začína jednať s ostatnými tak, ako je zaobchádzné s ním. Každé dieťa má v sebe Boha, no naše pokusy dieťa formovať zmenia toho boha na diabla.
Komunita je biologický, sociálny ako aj psychologický fenomén. Jej multidimenzionálna (mnohorozmerná) a nejasná podstata ju robí ťažko definovateľnou a preto existuje množstvo často nie veľmi vzájomne súladiacich definícii. Na komunitu sa možno pozerať ako na proces, miesto alebo štruktúru a z tohto príslušného pohľadu ju i definovať.
V roku 1955 sa sociológ George Hillery pokúsil o vypracovanie zovšeobecňujúcej definície komunity na základe skúmania deväťdesiatich piatich definícii komunity. Zistil, že koncepty týchto definícii sú natoľko rozdielne, že jedinými spoločnými prvkami sú: komunita je tvorená ľuďmi v sociálnej interakcii, v rámci nejakého geografického územia, s jedným alebo viacerými jednotiacimi putami.
Termín „komunita“ však v tomto súbore článkov používame v špeciálnom význame tak, ako ho zaviedol Scott Peck.
Podľa neho je komunita skupina dvoch alebo viacerých ľudí, ktorí sú bez ohľadu na ich pôvod, minulosť, ideológiu, vek, rasu, pohlavie, sexualitu alebo politickú príslušnosť schopní akceptovať, transcendovať a oslavovať ich rozdielnosti, odlišnosti čo ich uschopňuje komunikovať efektívne a otvorene, spolupracovať na dosiahnutí cieľov, ktoré boli vytýčené pre spoločné dobro. „Ako dôsledok mnohí členovia skupiny budujúcej komunitu prežívajú pocit svojej jedinečnosti a hlbokej spoločnej jednoty, ktorý veľmi zriedkavo alebo vôbec necítili v iných skupinách.“
„Komunita je spôsob ako byť spolu, zachovajúc si individuálnu autenticitu aj interpersonálnu harmóniu tak, aby ľudia boli schopní využívať kolektívnu energiu mnohonásobne väčšiu ako je jednoduchý súčet ich individuálnych energií“.
Alebo do tretice definícia profesora kognitívnych vied v Paríži Francisa Varela: „Je to stav bytia, hlbokej jednoty s druhými, stav otvorenosti, v ktorom osoby rezonujú navzájom napriek ich rozdielnostiam.“ A ďalej dodáva, že táto jednota a vzájomná prepojenosť tu existuje ako trvalý fakt, problémom však je, že si jej nie sme vedomí.
Richard Benzie (1998) opisuje skupinu ľudí, ktorí sú komunitou takto:
nemajú formálnu a rigidnú hierarchiu
oceňujú paradoxy
vážia si ticho
správajú sa k sebe s rešpektom a s láskou
preukazujú úctu individualitám
využívajú kolektívnu múdrosť
ako indivíduá vyjadrujú sami seba pravdivo, osobne a vedome
robia rozhodnutia konsenzuálne, s čo najväčším možným prihliadaním na minoritné názory
snažia sa prijať každého bez ohľadu na názory, ktoré vyznáva alebo vyjadruje
pri rozhodovaní berú do úvahy časové obmedzenia
vysoko hodnotia a rešpektujú prírodu s jej živými i neživými formami
sú si vedomí hlbokej a úžasnej jedinečnosti danej každému človeku.
Pre mňa osobne je komunita, tak ako som ju mala možnosť zažiť, skupinou ľudí, v ktorej môžem uplatniť svoj jedinečný potenciál a vedieť, že som iná, odlišná a práve preto vzácna i potrebná. Zároveň mi komunita poskytuje priestor pre spontánnosť, môžem v nej plakať alebo sa radovať, som schopná sa podeliť o svoje neúspechy, nedostatky a predsa cítiť, že som nestratila nič zo svojej ceny. Viem, že som časťou tejto skupiny ľudí, že sem patrím. Vzájomná láska, rešpekt a prijatie medzi členmi komunity je veľmi intenzívne. Ale nielen toto, zároveň akokeby skupina ako celok bola schopná sa dostať ku zdroju fenomenálnej múdrosti a kreativity, ktorá je neporovnateľná s bežnými skúsenosťami.
Niekoľkokrát do roka, najmä keď sa vyskytne trojdňové voľno, uskutočňujú sa v našej rodnej krajine semináre zamerané na zážitok komunity (zSBs). Pozývame na ne blízkych i vzdialenejších známych, spolupútnikov na Ceste po Zemi. Spoločne sa pokúšame nahliadnuť do neznámejších kútov ľudskej duše a spoločného ľudského prežívania. Spoločné prežívanie a zdieľanie umožnilo ľuďom vyvinúť sa v dominantný druh na našej spoločnej planéte. Je teraz na nás, aby sme sami seba a svoj vnútorný svet spoznali a uvedomujúc si jeho neuveriteľnú posvätnosť a silu, nedoviedli ho do záhuby spolu s celým ľudským rodom a celou planétou.
Údaje tvoria pozvánku na Zážitkový seminár budovania komunity podľa modelu Scotta Pecka. Seminár ponúka priestor pre kohokoľvek, kto chce na sebe pracovat v oblasti vzťahov, hlbšej medziľudskej spolupráce alebo akejkoľvek formy komunikácie a súžitia. Začiatok býva vo štvrtok o 20:00. Končí sa väčšinou v nedeľu okolo 15:00 hodiny.
Komunita – čo to je?
Komunita podľa Scotta Pecka (V jiném rytmu, Portál, 2012) Stručný výťah z tejto práce môžete nájsť na stránkach komunity.vsieti.sk, kde si môžete pozrieť výťah najdôležitejších informácií týkajúcich sa témy semináru) je skupinou aspoň dvoch ľudí, ktorí sú bez ohľadu na rozdielnosti, ktoré sú medzi nimi, schopní transcendovať a oceňovať tieto rozdielnosti, čo ich uschopňuje efektívne a otvorene komunikovať a spolupracovať na dosiahnutí spoločných cieľov. Ako dôsledok mnohí členovia skupiny budujúcej komunitu prežívajú pocit svojej jedinečnosti a hlbokej spoločnej jednoty, ktorú veľmi zriedkavo alebo vôbec predtým necítili v iných skupinách – psychologický zážitok komunity.
Komunita, či zážitok komunity sú dosť vágne pojmy pre mnohých, zvlášť ťažké býva ich vysvetlenie pre tých, ktorí ich nezažili na vlastnej koži.
Budovanie komunity – ako to prebieha?
Proces dosahovania komunity je dobrodružstvom. Nemôžeme dopredu garantovať žiadny konkrétny výsledok, ani dosiahnutie komunity. Napriek tomu určite budete mať príležitosť sa naučiť veľa o sebe, o vzťahoch a o skupinovom správaní. Niekoľko odporúčaní: Intenzita zážitku môže byť vyčerpávajúca, preto odporúčame nenaplánovať si príliš veľa aktivít počas a tesne po Budovaní komunity. Budete potrebovať nejaký čas na odpočinok, reflexiu a integráciu zážitku. Oblečte sa pohodlne aby ste sa cítili dobre po fyzickej stránke.
Idea zakladateľov
Pociťujeme túžbu našich sŕdc po mieri. Kvôli zraneniam, odmietnutiam, ktorých sa nám dostalo v minulosti v našich vzťahoch, sa bojíme riskovať vlastnú bezbrannosť a zraniteľnosť. V tomto našom strachu často považujeme túžbu po komunite za číru ilúziu. Ale existujú metódy, pomocou ktorých sa môžu ľudia dostať bližšie jeden k druhému, pomocou ktorých môžu byť staré zranenia uzdravené.
Na workshope budovania komunity spoluvytvárame príležitosti vyjsť za hranice svojho bežného správania, ktoré nás drží od otvorenia sa a dôverovania si navzájom s tým, čo sa v nás skutočne deje, čo cítime a čo si myslíme. Prostredníctvom viac otvoreného a viac akceptujúceho postoja vytvárame priestor, kde sa dá cítiť bezpečnejšie, zbaviť sa masiek predstieraného pokoja a tak si zažiť oveľa reálnejšie a hlbšie ľudské puto. Môžeme sa stať viac schopnými: počúvať seba, ostatných a vytvárať priestor pre komunitu.
Učenie sa budovať komunitu je zážitkové, patrí každému účastníkovi a rovnako aj celej skupine. Facilitátori majú záväzok podporiť úsilie skupiny smerom k väčšej vzájomnej úprimnosti, prijímaniu a rešpektu. Dávajú pozor na skupinový proces a poskytujú užitočnú spätnú väzbu na dianie v skupine.
Niektorí ľudia prídu na workshop s prečítanou knihou Scotta Pecka V inom rytme, v ktorej sa popisuje objavenie spôsobu budovania komunity, ale nie je to pre účasť nevyhnutné. Každý z nás má svoju vlastnú cestu. Proces budovania komunity sa nedá naučiť z knihy – musí byť zažitý.
Citáty
Jedna účastníčka vyjadruje svoje vnímanie workshopov a návratov z nich do bežného života takto: „Počas štvrtého štádia budovania komunity v rámci CBWov som vždy mala intenzívny pocit, že sme všetci hlboko navzájom prepojení a koniec koncov tvoríme jednotu. Prostredníctvom týchto workshopov som prežívala rozšírenie svojho vedomia i uvedomovania si. Po návrate domov sa však tento tento stav pomaly rozptýlil, tak ako som sa musela konfrontovať s každodennými udalosťami. Tých niekoľko dní, ktoré nasledovali po workshope boli niečím neobvyklé. Ľudia, s ktorými som prišla v tomto období do kontaktu sa stávali mäkšími a otvorenejšími. Moja prítomnosť alebo dočasne rozšírené energetické pole ich muselo ovplyvniť pozitívnym spôsobom.“
Iná účastníčka Shelly Stumpf to vyjadrila takto: „Nie som schopná opísať svoj zážitok budovania komunity, ale pre mňa to bola výzva a dobrodružstvo, ktoré zmenilo môj život.“
Odporúčané pravidlá
Skupina ľudí sa nestane naozajstnou komunitou ľahko alebo náhodne. Existujú určité pravidlá, ktoré sa skupina učí počas vývoja komunity. Nasledujúca informácia vám bude slúžiť ako usmernenie na budovaní komunity.
Inkluzivita (Zahrnutie)
Pravdivá komunita je inkluzívna, všepríjimajúca. Skupiny, ktoré vylúčia iných kvôli nesympatii, predsudkom alebo iným rozdielnostiam, odlišnostiam nie sú komunitami.
Účasť
Prosím urobte záväzok vytrvať na celom seminári. Zlosť, frustrácia, úzkosť sú prirodzenou súčasťou budovania komunity. Vaša účasť môže nadobúdať viaceré podoby: nie je potrebné aby ste rozprávali, neverbálna účasť môže byť rovnako účinná. Čo je dôležité je byť pozorný a účastný diania.
Presnosť
prosím prichádzajte na jednotlivé časti seminára načas ako súčasť vášho záväzku zúčastniť sa budovania komunity.
Dôvernosť
Dôvernosť je základnou mierou rešpektu voči účastníkom skupiny. Čokoľvek niekto druhý povie počas budovania komunity zostáva v rámci skupiny a nevynáša sa von.
Denný program
1. deň. Štvrtok, Začiatok 18:00, úvodné stretnutie, zoznámenie..
2. a 3. deň Ráno vstávame 7:30, raňajkujeme 8:15, doobedné sedenie začíname 9:00, 10:30 máme 30min prestávku, pokračujeme do obeda, do 12:30, Po obede je odpočinková prestávka, poobedné sedenie začíname 15:00, 16:30 je prestávka 30 minút. O 17:00 pokračujeme do večere 18:30, Večerné stretnutie začíname 19:30 a obvykle končíme 21:00.
