14. február 2011 – 15:02 poslal rodebert
Recenziu publikujem v zásade z dvoch dôvodov. Jedným je, že môj
článok, zdôrazňujúci iné rozmery, ktorý som pre Kruh Života
napísal, súčasne zverejnený nebol a druhým je to že verím, že pre
porozumenie hlbším súvislostiam toho, čo sa na Zaježovej deje, je treba
uvedený koncept doplniť a pohľad rozšíriť. (moje komentáre sú
uverejnené kurzívou v zátvorkách)(zvýraznené sú podľa môjho
názoru výstižné „formulácie“ autora článku)
Pri všetkej tej rôznorodosti ľudí, ktorí sa počas uplynulých 15-ich
rokoch prisťahovali na zaježovské lazy, je ťažké hľadať nejakú
našu spoločnú črtu, či spoločné ideály. Z každej bežne
zaužívanej predstavy o Zaježke je tu veľa výnimiek. Niečo však predsa
len máme spoločné – a to nielen ľudia, ktorí tu žijeme, ale aj mnohí
ľudia, ktorí na Zaježku prichádzajú na dlhšie, než len na letmú
návštevu.
Vábi nás sem náš osobný sen – pre niekoho je to
pomerne jasná predstava, ako si preusporiada život v súlade so svojimi
ideálmi, pre väčšinu z nás je to však hmlistá, nekonkrétna túžba
po krajšej budúcnosti. (Ja by som to za seba nazval „zmysluplnej“
alebo aspoň „zmysluplnejšej perspektívy“) A nájdu sa aj ľudia,
pre ktorých je Zaježka únikom pred „nočnou morou“ predchádzajúceho
života. Najčastejšie je to však kombinácia tohto všetkého –
niečo konkrétne chceme zrealizovať, niečo sa nám nejasne črtá
v budúcnosti a pred niečím unikáme. A ešte sa tu núka jedna
analógia so snom – s odstupom času je ťažké spomenúť si, o čom sme
to vlastne snívali, keď sme sem prichádzali…
Zaježovské „vábivé sny“
Ak prijmeme určité zjednodušenie, môžeme hovoriť o dominantných
témach zaježovských „vábivých snov“
v rôznych obdobiach. Podobne ako pri evolúcii, časom sa pomaly a nenápadne
pretvárali, pričom sa z pôvodnej jednoduchšej úrovne začala vytvárať
ďalšia, ktorá ju niečím doplnila. Premenu spôsobovalo vonkajšie
prostredie – zmeny na celospoločenskej ale aj lokálnej úrovni, ale aj
„mutácie“ zvnútra. Tie nepriamo vytvárali najmä silné
osobnosti – ľudia, ktorí dokázali ovplyvniť svoje okolie.
Pozrime sa na rôzne obdobia evolúcie zaježovského sna bližšie…
Sen o oživení tradičných remesiel
Jeden z vedľajších efektov „nežnej revolúcie“, bola predstava
mnohých, najmä mladých ľudí, že pokiaľ sú dostatočne odhodlaní
dokážu „zmeniť svet“. Pre obdobie po zmene režimu bolo charakteristické
opojenie slobodou a všetkým novým, budovateľské nadšenie, ale aj zmätok,
ktorý vyplýval z rozpadu starých spoločenských štruktúr a nezrelosti
nových. V tomto prostredí bolo pomerne jednoduché nadchnúť sa pre
zaujímavé nové projekty.
Skupina obdivovateľov tradícií, ktorá sa sformovala okolo Školy
ľudovej kultúry, prišla s myšlienkou vytvoriť priestor, kde by
počas víkendoviek a letných táborov odovzdávali starší skúsení
remeselníci svoje zručnosti ďalším generáciám. Po niekoľkých pokusoch
v rôznych častiach Slovenska im učaroval domček na zaježovskom laze
Podlysec.
Klára Jančurová, Peter Juriga, Marcela Čížová, Magda Slivková
a naozaj mnohí ďalší dokázali veľmi rýchlo vytvoriť životom kypiace
a na Slovensku ojedinelé centrum, kde sa takmer každý víkend pripravovali
obľúbené košikárske, tkáčske, hrnčiarske, rezbárske a podobné kurzy.
Popri tom bol zakúpený aj ďalší dom v časti Polomy, ktorý mal slúžiť
na mládežnícke tábory Stromu života a obec prenajala organizácii aj
budovu bývalého MNV, kde mala byť vybudovaná tkáčska dielňa. O tieto
priestory sa bolo treba starať a preto na Podlysci ubytovali správcov.
Boli medzi nimi aj Igor Chýra a Vlado Szanto, ktorých síce pritiahli
ľudové tradície, ale ich pohľad na ne bol od základu iný. Nevnímali ich
ako tvorivú aktivitu vhodnú na víkend, ale ako životný štýl, ktorý bol
založený na využívaní lokálnych zdrojov, šetrnosti, skromnosti a súlade
s prírodou. Ich predstava bola gándhiovská – osobným príkladom
a vlastným životom preukázať pravdivosť svojich myšlienok.
Žiaľ tieto dve koncepcie sa nedokázali v ŠĽK zladiť, čo viedlo
k rôznym konfliktom. Okolo Igora a Vlada sa vytvorila skupinka ľudí, ktorí
sa navzájom podporovali a presadzovali „svoj typ“ aktivít.
Klára Jančurová a niekoľkí ďalší však nemali chuť zamotávať
sa do filozofických tém – vyhovoval im dovtedajší, čisto
folklórny, spôsob fungovania. V určitej chvíli sa „reformisti“
rozhodli, že bude pre nich lepšie, keď si založia vlastné občianske
združenie a nájdu iný dom, kde by robili aktivity vo svojom štýle –
a tak v roku 1994 kúpili gazdovstvo na zaježovskom laze Sekier.
Ťažké je povedať, či tento rozkol bol nevyhnutný
Isté je však to, že pre ďalší rozvoj Zaježovej by bolo lepšie, keby
ostala fungovať ŠĽK tak, ako predtým, a súčasne sa formovala PHŽ a jej
iniciatíva na Sekieri. ŠĽK však čoskoro zanikla. Stratila mnohých
ťahúňov – niektorí odišli do PHŽ a mnohých iných odplašili
konflikty a strata príjemnej atmosféry na podujatiach na Podlysci. PHŽ sa
snažila zachovať tradíciu remeselných kurzov, ale už nikdy neboli také
kvalitné a tak hojne navštevované, ako predtým. Prevládli iné témy,
iné sny…
Sen o sebestačnosti
V polovici 90.-ich rokov už nadšenie zo slobody opadlo a mnohí ľudia
začali viac vnímať tienisté stránky rozširujúceho sa divokého
kapitalizmu, tu na Slovensku navyše prichuteného „mečiarizmom“.
Čoraz viac sa medzi „alternatívcami“ hovorilo o sociálnej
a ekologickej kríze a niektorí ľudia začali pociťovať potrebu izolovať
sa a vytvoriť si svoj vlastný svet, v ktorom by si sami pokryli životné
potreby. Dobrovoľne sa presunúť na okraj spoločnosti
a nezúčastňovať sa na celom tom konzumnom cirkuse, ktorý tu rozohrával
svoje predstavenie.
Pospolitosť pre harmonický život
To čo bolo spoločnosťou vytesnené na okraj, bolo pre novovzniknutú
„Pospolitosť pre harmonický život“ (PHŽ) a jej aktivistov
v centre pozornosti. Najvýraznejšou osobnosťou a našim charizmatickým
inšpirátorom bol Igor Chýra. Typickým pre neho a aj pre celé toto obdobie
bol vznik a spôsob fungovania „recyklačka“.
Ľudia na káričkách zvážali viac, či menej vytriedený odpad
z Pliešoviec a ten potom ručne dotrieďovali s až absurdnou precíznosťou
a so snahou čo najviac odhodených vecí „zachrániť“ –
čiže znovu využiť. Na veľkú časť vytriedeného odpadu však neexistovali
odberatelia a tak sa roky hromadil, až kým sa neznehodnotil…
Sekier, ako základňu PHŽ, ale aj dom Igora Chýru na Častobrezí a aj
bývalé MNV-čko obsadili ľudia, pre ktorých bolo prirodzené vyrovnávať
ohnuté klince, do obchodov si nosiť vlastné sáčky, spávať v spacáku na
karimatke, či na sene, jedávať vlastnoručne vystrúhanou drevenou
lyžičkou, v lete chodiť po vonku naboso, prežúvať nedopečené ražné
chleby a pod. Boli sme hrdí, keď sme niečo nepotrebovali, zrecyklovali
(čiže využili vec určenú na vyhodenie), alebo si zadovážili vlastnými
rukami.
Obdobie silného idealizmu
Bolo to obdobie silného idealizmu, ktorý bol pre niektorých ľudí
„zvonka“ obdivuhodným príkladom a pre iných bláznivým vymýšľaním.
V každom prípade to bol odvážny a v týchto končinách
ojedinelý pokus o nový prístup pri propagácii idey
„trvalo-udržateľného života“.
Žiaľ, z posolstva, ktoré sme sa snažili odkázať svetu: “Žijeme
skromne a aj tak sme šťastní“, platila predovšetkým prvá polovica.
Čo sa týka nášho šťastia, bolo to trochu komplikovanejšie. Problémy
však nepramenili z uskromňovania a nedostatku civilizačných výdobytkov.
Podcenili sme sociálnu stránku spolužitia a spolupráce.
Vrelo to najmä na Sekieri a to z viacerých dôvodov.
Subjektívne príčiny problémov v komunite boli zakorenené
v komplikovanej povahe mnohých z ľudí, ktorí sa odhodlali prísť bývať
na Sekier. Málokto z nás očakával, že tu, vo vysnívanom útočisku pred
konzumným svetom, bude riešiť predovšetkým vzťahy so
spolubývajúcimi – jednoducho sme neboli na to pripravení. Už zo samotnej
podstaty vízie, ktorá na Zaježke dominovala, vyplýva, že tu prevládali
jedinci, ktorí sa (ľahko – jednoducho) nedokázali začleniť
do bežnej spoločnosti. Samozrejme, že sme neboli žiadne
„socky“, či „vyvrheli“, ale určite sme neboli ani
„pospolití“, ani „harmonickí“.
Objektívne príčiny rozporov boli najmä v tom, že 5–8 ľudí zdieľalo
2 izby a navyše sa tam organizovali víkendovky a chodilo tam množstvo
ľudí na kratšie či dlhšie návštevy, čo vytváralo veľký tlak na
psychiku ľudí, snívajúcich o pokojnom živote na lazoch. Navyše nikto
z nás nemal nejaké výraznejšie skúsenosti s pestovaním, chovaním
a rôznymi praktickými každodennými drobnosťami, sprevádzajúcimi život
ďaleko od „civilizácie“. Frustrovali nás neúspešné pokusy,
to, že veľa vecí sa nedarilo tak, ako sme si ich vysnívali.
Jeden príklad za všetky… spolupracovali sme pri vydávaní knihy od
Fukuoku, nazvanej „Revolúcia jednej slamky“,
v ktorej opisuje svoje úspechy pri bezzásahovom pestovaní ovocia, obilnín a
zeleniny. Napriek snahe viacerých sa nikomu z nás (a nikomu, koho osobne
poznám) fukuokovské pokusy nepodarili… A tak sme začali na záhradách
postupne používať menej odvážne a tradičnejšie postupy. Tento typ
sklamaní postupne uhasínal náš idealizmus, ale na druhej strane prispieval
k nášmu osobnému rozvoju.
Platí staré známe „čo ťa nezabije, to ťa
posilní“. Ja osobne s odstupom času považujem obdobie,
ktoré som strávil na Sekieri za naozajstnú školu života – v tom čase
som sa osobnostne rozvíjal asi najviac a predpokladám, že niečo podobné
môžu o sebe povedať viacerí. V tomto zmysle nebolo až také podstatné,
že som sa naučil aj niektoré praktické zručnosti, kvôli ktorým som tam
prišiel.
Uvedomil som si totiž, že kľúčové je naučiť sa spolupracovať
s ostatnými, zdieľať, komunikovať – čiže žiť komunitne. Bolo to
v súlade s celkovou tendenciou v Zaježovej. V tom čase tu už postupne
pribúdali ďalší obyvatelia. Niektorí Sekierčania odišli zo Zaježky, ale
viacerí sa usadili vo vlastných domoch v okolí. Domy si tu kupovali aj
ľudia, ktorí Zaježovú spoznali cez aktivity PHŽ. Centrum diania sa
presúvalo zo Sekiera do ich domácností – čoraz viac sa začínalo
rozprávať o spolupráci a o rozvoji obce. To je však už
ďalší sen…
Sen o obci
Obdobie tesne pred a po roku 2000 bolo na Slovensku obdobím úľavy –
Mečiar a jeho kumpáni boli odstavení od moci, štát už nebol hrozbou,
začali sme dobiehať okolité štáty v snahe integrovať sa do EÚ. Svet sa
už nezdal byť až taký temný a možno aj to bol dôvod, prečo ľudí
pomaly prestávali zaujímať celospoločenské problémy a sústreďovali sa
viac na seba a svoje okolie.
Zaježovský LETS
V Zaježovej sme si v tom čase, možno až s prekvapením, uvedomili, že
nás, novousadlíkov, je tu už cez dvadsať. Čoraz viac sme si navzájom
pomáhali, vnímali sme to ako veľkú výhodu toho, že sme sa usadili práve
v tomto regióne, kde je novousadlíkov viac pohromade. Nadšenie nás viedlo
k tomu, že sme začali diskutovať o systéme ktorý by nám umožňoval
zjednodušiť výmenu tovarov a služieb bez použitia peňazí (tzv. LETS).
V roku 1999 si ku nám z návštevy po Slovensku odskočil známy
alternatívny ekonóm Richard Douthwaite a jeho prednáška bola impulzom,
ktorý nás motivoval ku konkrétnym krokom, najmä k založeniu spomínaného
LETS. V rámci neho nám ako menová jednotka slúžili „ježe“,
transakcie boli zapisované na papieriky a spolu s aktuálnou výškou účtov
centrálne evidované. O čosi neskôr sme založili tzv. „potravinovú
banku“ – spoločný nákup trvanlivých potravín vo veľkých baleniach.
Rozbiehali sa aj ďalšie „spoločné podniky“, ktoré sa však na rozdiel
od LETSu a potravinovej banky veľmi ďaleko nedostali.
Do spolupráce sme išli zo (proklamovanou) zásadou, že všetci
sme si rovní, každý má rovnaké práva a možnosti a že si úplne
dôverujeme. A to aj v prípade, keď sa medzi nás, novousadlíkov, zaradil
niekto úplne nový a prakticky neznámy. Množstvo spoločných aktivít si
vyžadovalo formalizáciu, vytváranie pravidiel a tým aj časté stretnutia.
Okrem pravidelných nedeľných, v intervale dvoch týždňov, ktoré sa
odohrávali vždy v inej domácnosti, to boli aj pracovné stretnutia
v menších skupinách a aj rôzne spoločenské akcie. Mali sme pekné
ideály, ale práve kvôli nim sa naša organizačná štruktúra, ktorú sme si
nazývali obec (vyhýbali sme sa nejednoznačnému termínu „komunita“)
rozpadla ešte predtým, než bola dokončená. (nebola takmer ani začatá,
obec (true community, skutočná, zdieľajúca) si totiž vyžadovala už nie
len proklamovanú slobodu, rovnosť a bratstvo, ale skutočnú. A dosiahnuť
ich, nebolo skutočne v našich silách, či už z dôvodov zľahčovania
nedostatkov, tichého akceptovania antikomunitnej zásady, slabší odpadnú,
tak aj z dôvodov, že ľudia, ktorí možno aj mali vhľad do týchto
„teritórii“, nevedeli nájst alebo nenašli spôsob (a priestor) ktorým by
sa stali akceptované pre proklamované zásady, že všetci sme si rovní,
každý má rovnaké práva a možnosti a že si úplne dôverujeme.
„Slabší“ a nie bezdetný nemali rovnaké možnosti)
Postupne sme sa učili diskutovať, prijímať rozhodnutia, deliť si
zodpovednosť. Žiaľ, bol to oveľa náročnejší proces, než sme
čakali. Snažili sme sa vytvoriť spoločnú víziu rozvoja Zaježovej,
čiastočne sa nám to aj podarilo, avšak veci až príliš často
ustrnuli, keď ich bolo treba realizovať – čiže prejsť od slov k činom.
„Ťahúňov“ bolo síce relatívne dosť, ale ľudí, čo sa len
viezli ešte viac. Niektorí z pohodlnosti, iní kvôli tomu, že sa ešte
v novom prostredí nestihli zorientovať – preladenie z mestského
prostredia na laznícke nie je zvyčajne rýchle a ani hladké. Frustrujúce
bolo aj to, že niektorí jedinci si na spoločných stretnutiach ventilovali
svoje osobné antipatie a komplexy, čím ich „dusili“.
(Boli to najviac tí, ktorých myslenie a postoje nezapadali do
väčšinového rámca. V diktatúre väčšiny mali možnost vybrať
si medzi
- 1. bojovať za svoje ideály,
- 2. prispôsobit sa a opustiť ich alebo
- 3. to vzdať a odísť, či už fyzicky, alebo
duševne)(Po tomto vysvetlení už dávajú väčší zmysel nasledujúce
vety):Postupne čoraz viac ľudí strácalo iniciatívu, a prestávali prispievať
do spoločných projektov a zo „obecných aktivít“ odstupovali.
Aj keď sme toho vo sfére vzájomnej spolupráce dosiahli pomerne veľa,
(sociálno-spoločenská) situácia dospela do štádia, keď sa už takmer
nikomu nechcelo stretať a riešiť spoločné veci – minimálne v kruhu
všetkých novousadlíkov. (čo bolo to prirodzené a správne, lebo to
nikam neviedlo)
Podobný proces prebiehal aj na Sekieri, kde bol v tom čase lídrom Peťo
Banás. Ten ho začal posúvať smerom ku svojej idealistickej predstave hlboko
vnútorne prepojenej komunity. V nej mal miesto každý, nikto nemal byť
diskriminovaný. Sekier aj preto v tom čase oveľa viac, než je to bežné,
priťahoval zvláštnych ľudí so všemožnými problémami. Tie však boli
často natoľko závažné, že sme ich nedokázali zvládnuť. Navyše, pod
tlakom neustálej psychickej záťaže sa začalo rúcať aj samotné jadro
sekierskej mikro-komunity, až sa nakoniec rozpadla. Našťastie, ľudia, ktorí
tam spolu vtedy žili boli už natoľko prepojení, že takmer všetci ostali
v Zaježovej, len sa presunuli do vlastných domov. V tomto zmysle Peťo vo
svojej snahe uspel.
Obdobie budovania obce a komunity
Obdobie „budovania obce a komunity“ bolo pre nás veľmi
turbulentné a dosť výrazne nás, ktorí sme si ho tu prežili, sformovalo.
Teraz už nikto z nás, na rozdiel od minulosti, neočakáva, že všetci
novousadlíci na tunajších lazoch budú ťahať za jeden povraz. (tu je
dobre popísaná realita, ale bez reflexie príčin. Preto, to nikto
neočakáva, lebo každý, kto to prežil vie, aké je to náročné, koľko by
musel zmeniť vo svojom prístupe a … Takmer nikto z tích, čo si tým
neprešli, a žili len v atomizovanej spoločnosti, si to nevie vôbec
predstaviť)
Bežná je skôr spolupráca v menších skupinách, zložených z ľudí,
ktorí sú navzájom dobre zladení a ktorí riešia veci, priamo sa ich
týkajúce. Čiže sme síce stratili kus idealizmu, ale o to viac stojíme
oboma nohami na zemi, a to nám, možno paradoxne, prináša väčšie úspechy
aj v oblasti vzájomnej spolupráce. (pod toto by som sa nepodpísal,
aspoň co sa týka sociálno-spoločenského života všetkých, ak by sa to
týkalo len PHZ-živica, podsekier-polomy + možno 5-tinovopristúpivší do
PHŽ, tak je to pravda)
Sen o šťastných deťoch
V posledných rokoch zažívame komplexnú premenu spoločnosti, ktorú
spôsobili moderné technológie, najmä internet. Menia sa naše
každodenné návyky, spôsob komunikácie, myslenia a vnímania sveta. Veľa
získavame a ešte sami nevieme čo strácame. Isté je, že ľudia sa
začínajú ináč pozerať aj život na vidieku. Je čoraz jednoduchšie
užívať si čisté a pokojné prostredie ďaleko od veľkomiest a pritom si
udržať kontakt so svetom, alebo dokonca aj pracovať na diaľku. Takáto
predstava je lákavá najmä pre rodiny s malými deťmi. Atraktívnosť
zaježovských lazov je umocnená aj tým, že tu už býva pomerne veľa
„utečencov“ z miest a tým, že sme si tu vytvorili určitú
neformálnu podpornú sieť.
Ľudia, ktorí sem prichádzajú so snom zabezpečiť svojim deťom (a
samozrejme aj sebe), pokojný život v lone prírody so sebou prinášajú
iné hodnoty a spôsoby fungovania, ako mladí ľudia bez záväzkov, ktorí si
sem prichádzajú dokázať, že sú schopní žiť mimo civilizácie. Rodiny
a to aj tie, ktoré si založili mladí idealisti, ktorí sa tu spoznali, už
veľmi neriešia úroveň svojho konzumu. Život si „uľahčujú“
rôznymi technickými pomôckami, keďže sú často v časovom strese.
(lebo „čas sú peniaze“) Majú však väčšiu tendenciu
spolupracovať a to predovšetkým pri aktivitách súvisiacich s ich deťmi
a rodinným životom. Je to teda, na rozdiel od minulosti, prirodzený tlak
k spolupráci, nie sú k nemu nutné nejaké zložité
sociálno-environmentálne teórie a diskusie. (nie že nie sú nutné, ale
sú vyslovene kontraproduktívne)
V Zaježovej teda v posledných rokoch nepribúdajú iba deti, ale aj
práčky, motorové píly, kosačky, autá, mobily, počítače s internetom
a podobné vymoženosti. Práca mnohých z nás sa však zefektívnila, darí
sa nám uskutočňovať viacej miestnych rozvojových projektov, ale aj
neformálnych aktivít pre deti. Konkrétnymi výsledkami snahy mnohých
zaježovčanov, ale aj občianskych združení, ktoré tu pôsobia (okrem
PHŽ, sa tu od roku 2006 výrazne aktivizuje Živica – celoslovenská
organizácia zameraná na environmentálnu a etickú výchovu), sú najmä
založenie jednotriednej základnej školy, rekonštrukcia Polomov do podoby
Vzdelávacieho centra, úpravy v centre obce, detské ihrisko, opravené
zastávky, parkové úpravy, obnova bývalého MNV ako komunitného centra
a iné. Spoločenských udalostí je tu tiež veľa – najmä pre deti, ale
nielen pre ne – rôzne stretnutia, tancovania, hry, tvorivé dielne,
premietania, diskusie sú na dennom poriadku. Život tu beží naplno, ale len
pre ľudí, ktorí sa do toho všetkého chcú zapojiť. Ešte stále je tu
pomerne veľa novousadlíkov, ktorí žijú viac utiahnuto a do podobných
aktivít sa zapájajú zriedka – je to ich voľba.
(Nepovažujem za správne napísať je to ich voľba, keď nikto nevie,
čím sú pri svojej voľbe obmedzovaní. Ak sú totiž výrazne obmedzovaní,
nie je to ich slobodná voľba, ale voľba determinovaná možnosťami)
Aj keď sa zdá, že život rodiny s malými deťmi je tu ideálny, nie
vždy je to tak jednoduché. Máme čo robiť, aby sme si zabezpečili svoje
fungovanie, najmä príjem a bývanie. Najmä tí, ktorí si predtým
nevyskúšali bývanie na lazoch (trebárs na Sekieri), často
s prekvapením zistia, že život je tu po technickej stránke oveľa
náročnejší než v meste. Treba sa starať sa o drevo na zimu, opravy domu,
kosenie lúk, údržbu okolia a množstvo ďalších vecí, ktoré zaberajú
pomerne veľa času. (tu mirec, úplne prirodzene spomenul iba
„chalupárske“ povinnosti mestských prisťahovalcov. U tých mála, jedná
sa len o 3 rodiny z deťmi, ktoré sa venujú aj chovu a poľnohospodástvu,
starostlivosťou o drevo, dom a lúky všetko ešte len začína)
Navyše, pokiaľ organizujeme program svojim deťom, znamená to neustále
presuny a prevozy, telefonáty a diskusie. Stávame sa tak závislí
na autách, či mobiloch – a po tom asi nikto z nás netúžil. Takisto
zisťujeme, že pokiaľ tu chceme plnohodnotne a dlhodobo žiť, sme na
vzájomnú spoluprácu a komunikáciu odkázaní. Ale možno práve to
je to, čo nás posúva vpred.
(To, že zisťujeme, že sme na to odkázaní nás posúva vpred? Myslím,
že skôr to, že nás to donútilo a núti prehodnocovať a posúvať svoje
predsudky a limity)
Ahoj Matúš, na prvé prečítanie vynikajúce!
- to čo som si hneď všimol, spomenuté síce sociálne … ale
v podstate len tak, aby sa nepovedalo, nepoložený dôraz na tento rozmer
(lebo je to citlivá a boľavá téma) - *Chýba mi nejaký zmysluplný záver, (ako protiváha výbornému úvodu)
je tam iba akési nasypanie popola na hlavu, … o tom, že je to ťažké a
máme stále viac techniky, ktorá nás dostáva tam, kde sme nechceli ísť.PLUS kostrbaté konštatovanie, že to, „že zisťujeme, že sme na to
odkázaní, nás posúva vpred“.*
Článok href=”http://www.kruhzivota.sk/zajezka-evolucia-jedneho-sna”>Zaježka –
evolúcia jedného sna bol publikovaný v roku 2010 v href=”http://www.kruhzivota.sk/”>Kruhu života
Ďalšie články:
href=”http://centrum.vsieti.sk/zajezovske-novolaznicke-rolnictvo-alebo-ekopolnohospodarstvo”>Zaježovské
novolaznícke roľníctvo alebo ekopoľnohospodárstvo
a tiež „Zaježovské“ skúsenosti v článku href=”http://centrum.vsieti.sk/budovanie-socialna-udrzatelnost-ekosidelnych-spolocenstiev”>Budovanie
a sociálna udržateľnosť ekosídelných spoločenstiev