22. marec 2012 – 20:12 poslal rodebert
Množstvo ľudí dnes hovorí o budovaní komunít. Vieme ale, čo to tá komunita je? Jedným z dôvodov, prečo sa nemôžeme v problematike komunít ľahko orientovať, je vágne definovaný samotný pojem „komunita“. Na Slovensku ho žiaľ často skloňujeme v súvislosti s rómskou komunitou, lebo si s ňou v kontexte súčasnej tekutej globálnej spoločnosti nevieme dať rady.
Časť nášho dnešného chápania pojmu vychádza najmä etnickej a geografického chápania (ktoré k nám prichádza z anglofónnych krajín) Pre našu tému je však dôležité vychádzajúc z pôvodného latinského pojmu „communicare“, že komunita je skupina ľudí, ktorá navzájom komunikuje a udržuje určité spoločenské väzby.
Spoločenské väzby a sociálny kapitál sa v našej kultúre relatívne rýchlo strácajú. Stačí sa pozrieť na vzťahy ľudí v „geograficky definovanej komunite“ susedov žijúcich v jednom paneláku, alebo v jednom jeho vchode. Vzájomné vzťahy tejto komunity sú už natoľko deformované a popretrhávané, že spolu takmer nekomunikujú, nepoznajú sa a často sa už ani nezdravia. Je to spôsobené veľkou migráciou a praktickou neexistenciou sociálnych štruktúr, ktoré by umožnili a napomáhali zoznamovaniu sa a komunikácii susedov.
Domové schôdze
Susedia v bytovkách majú jednu nešťastnú príležitosť, kde sa raz za čas stretávajú – domové schôdze. Údajne sú jednými z najhorších zážitkov a na ktorých je dobre vidieť stupeň spoločenského rozkladu a neschopnosti používať funkčný rozhodovací proces, ktorý by vedel uspokojiť všetkých (už absolútne nie dlhodobo a trvalo udržateľne),
opovrhovaním menšinovými názormi, názormi jednotlivcov a nedôvery, že sa k vzájomnej spokojnosti ešte dohodnúť vieme.
Záujmové komunity
Okrem geograficky definovanej komunity, si teda môžeme predstaviť „komunity záujmové“, teda komunity ľudí, ktorých spája komunikácia a spoločné záujmy. Skúsime si uviesť príklady: Kinologické kluby, motorkári, spolužiaci, profesné kluby vojakov, policajtov, AA- anonymní alkoholici, skupiny postihnutých smrteľnou chorobou, náhlou stratou, posttraumatickými symptómom, ikebanou, nejakou krajinou alebo problémom,
napr. globálnymi zmenami klímy, geneticky manipulovanými organizmami, ľudskými právami, protestom Gorila, utajovaním ACTA atď. Alebo komunitu spája viera – teda oficiálne, vedomé či nevedomé náboženstvá, kulty alebo sekty, viera v potrebu ochrany prírody, napr.ekologické organizácie a ekodediny.
Ekodediny
Od ekodedín sa odrazíme k ďalšiemu, hlbšiemu pochopeniu fenoménu komunít.
Niektorým záujmovým združeniam a komunitám stačí téma spoločného záujmu a o iné veci, najmä ak sú rozdielne (napr. viera) a vytvárajúce potenciálne nezhody, sa im nevenujú, prípadne sa im vedome (v dohodnutých pravidlách), či nevedomky vyhýbajú.
Iné musia ísť hlbšie, aby sa dopátrali príčin opakovaného správania s ktorým si nevedia rady. Skupiny anonymných alkoholikov či závislých na psychotropných látkach, liekoch, počítačoch, internete, hracích automatoch, práci či sexe. Sú však aj také, ktoré sa snažia ísť ešte ďalej a svoje myšlienky, svoju hlbokú vieru vzájomne zdieľať a spoločne ju napĺňať svojím životom.
Okrem rozličných náboženských komunít, či už kresťanských, hinduistických (Hare Krišna) atď., to sú environmentálne alebo spoločensky zamerané komunity, dnes často označované aj ako ekodediny. Na svete sú združené v niekoľkých organizáciách, najznámejšia z nich je GEN (Global ecovillage network). Ich vierou je, že sa oplatí hľadať, nachádzať a skúšať nové ekologické a spoločenské modely vzťahov, správania sa a spolupráce medzi ľuďmi. Tiež „spolupráce“ s prírodou a prírodným prostredím.
Ich postoj je založený na vzťahu a úcte k prírode a taktiež vedomejšom formáte vzťahov medzi ľuďmi. Aj keď sa to často nedarí a ľudia nevedia ako na to, hľadajú možnosti zapájania sa priamo demokraticky do rozhodovania konsenzom, teda súhlasom všetkých, ktorých sa to týka, nie prehlasovaním ostatných väčšinou, či ešte horšie presadením vyvolenou menšinou. Takýto model hľadá a predpokladá vytvorenie trvalo
udržateľných riešení.
Je možné ho uskutočniť spoluprácou – kooperáciou s prírodou (napr. permakultúra) a spoluprácou medzi ľuďmi. Snaží sa o vytváranie symbiotických vzťahov a synergického pôsobenia rôznych prvkov systému. Na vzťahovej úrovni ľudí, sa dá dosiahnuť prostredníctvomvedomého budovania komunity – spoločenstva.
Proces budovania komunity
Metodiku semináru budovania komunity (Community building workshop) rozpracoval americký psychterapeut Scott M. Peck, ktorý (na základe svojich skúseností) definoval proces, ktorým komunitné vedomie a zážitok komunity – spoločenstva vzniká a základné pravidlá, ktoré mu napomáhajú a ktoré mu prekážajú.
Jeho metodika však prvotne slúži na tvorbu zážitku, orientácie a pochopeniu procesu, ktorý sa v skupinách, či komunitách neustále odohráva.
Zámerne budované komunity – Intentional communities
Pre život komunity, ktorej členovia sa poznajú, prípadne zdieľajú spoločné hodnoty alebo aj majetok, sú však dôležitejšie iné, férové pravidlá ako akýsi základ, o ktorý sa môže oprieť dôvera a spoločná „viera“ komunity.
Tie definovala vo svojej knihe „Creating a Life Together“ Diana L. Christian. Knihu zostavila z praktických skúseností stoviek úspešných a neúspešných pokusov založiť fungujúcu komunitu. Za fungujúcu komunitu môžeme podľa mňa považovať takú, ktorá je trvalo-udržateľná, tzn. Nevyhorí, nevyčerpá svoje sily ale vie sa neustále (do nekonečna) obnovovať.
Na základe toho, čo skupiny snažiace sa o vedomé vytvorenie komunity robili alebo nerobili definovala 4 základné oblasti, v ktorých musí mať komunita jasno. Keď nemá jasno, nemôže vedieť odhadnúť výsledok svojho snaženia. Keď naopak jasno má, a vie že niektoré empirické pravidlo neprijíma, napr. pravidlá ohľadom prijímania nových členov, môže na základe skúseností z iných snažení predvídať, že u nich (skôr či neskôr) dôjde k rozkolom ohľadom sledovania záujmov členov a znemožneniu konsenzuálneho rozhodovania, tzv. štrukturálnemu konfliktu a rozvratu komunity. Môžeme teda niektoré, alebo aj všetky predošlé skúsenosti s budovaním komunít nebrať do úvahy, ak ale chceme byť k sebe úprimný, musíme si v takom prípade na seba vziať zodpovednosť za nezdar, ktorý často po tisíci krát zopakujeme.
Opojenie komunitným zážitkom
V opojení komunitným zážitkom sa často stáva, že realizmus a triezvy pohľad na skutočnosť sa stráca podobne, ako tomu pri zamilovaní, kedy nevidíme a nechceme vidieť nedostatky a chyby objektu nášho zamilovania, lebo z duše veríme, že tento prípad je úplne iný, celkom výnimočný.
Mätúce „znaky komunity“
U ľudí, ktorých oslovili idey života v súlade s prírodou, ekológie sa niekedy začínajú venovať ideám budovania komunít, ekodedín, rodových osád sa často stretávajú s definíciou znakov komunity, ktoré sú:
komunita je všeobsažná – otvorená pre každého a pre všetkých. Komunita vždy smeruje k rozšíreniu. Ďalším znakom je oddanosť – komunita vyžaduje, aby sme v nej (podobne ako v manželstve, ktoré je – alebo má byť – tiež komunitou) zotrvali „v dobrom i v zlom“ – aj vtedy, keď sa dianie v nej a vzťahy priostria! Neskôr uvidíme, že k tomu, aby komunita mohla vzniknúť, je skutočne potrebné, aby prešla obdobím takejto „temnej noci“ vzťahov. V komunite sú individuálne odlišnosti (ktoré často chápeme ako prekážky) oslavované ako obohacujúce dary.
Realistická – je imúnna voči davovému zmýšľaniu. Naopak, prostredie, kde jednotlivci môžu slobodne vyjadrovať svoj pohľad a názor na vec a kde každý akceptuje a počúva toho druhého, sa stáva miestom, kde sa spoločným prispením odhaľuje pravda, ktorá je určite autentickejšia a realistickejšia, než je tomu u subjektívneho názoru jednotlivca.
Rozjímavá – vie rozjímať vďaka tomu dokáže byť skromná a pokorná v autentickom zmysle. Rozjímanie môžeme definovať práve ako zvyšovanie uvedomovania si sveta okolo nás i seba samých. Proces vytvárania komunity vyžaduje tento rozjímavý proces sebaspytovania od začiatku: „Ako sa nám darí? Ideme ešte správnou cestou? Ako si počíname?“ Komunita so svojimi vzťahmi umožňuje hlbšie spoznávanie seba, i vzťahov okolo seba.
Bezpečné miesto. V komunite máme odvahu stať sa znovu zraniteľnými. Je to bezpečné miesto, kde môžeme bez strachu otvoriť svoje vnútro, priznať svoje slabosti, kde môžeme plakať a kde sa môžeme smiať bez toho, aby sme sa báli, že niekto tieto naše city a slabosti zneužije proti nám. Práve toho sa obávame v bežnom svete – a nasadzujeme si preto masky ľahostajnosti, suverénnosti, sily, „bezcitnosti“, dokonalosti.
Komunita je miesto osobného odzbrojenia: Ak na svete nosíme masku, ktorou bojujeme o svoje uznanie ostatnými ľuďmi pretože ľudia okolo nás spravidla uznávajú a akceptujú silných a úspešných, nie smoliarskych slabochov, núti nás zároveň tento postoj bojovať proti iným: pozeráme sa na nich kritickým pohľadom, aby sme odhalili ich chyby a mohli vykríknuť: „Aha, pozrite sa aký je nedokonalý, o koľko som ja dokonalejší a viac hodný vášho uznania!“ V komunite, kde zažívame skúsenosť, že ostatní nás akceptujú a majú radi takých, akí sme, strácame svoju skrytú agresivitu a namiesto kritického pohľadu na seba zrazu hľadíme pohľadom plným rešpektu a porozumenia. Komunita jednoducho vyžaduje, aby sme priznali a vyjavili pred ostatnými svoje rany a zároveň sami sa nechali zraniť ranami iných.
Je miesto bezstrannosti: čiže miesto, kde nejestvujú žiadne strany, ktoré by medzi sebou zápasili a presadzovali svoju „pravdu“ oproti ostatným. Nie, že by v komunite nejestvovala rôznosť názorov. Lenže členovia komunity, v atmosfére vzájomnej akceptácie, už necítia potrebu bojovať za svoj názor a nie sú s ním osobne stotožnení, takže jeho presadenie by považovali za svoje osobné víťazstvo a jeho odmietnutie za
svoju osobnú porážku. Práve preto sú schopní konštruktívne diskusie a nakoniec dosahovania konsenzu, kde nevíťazí ani jeden, ani druhý, ale dobro a pravda!
Skupina, kde sú všetci vodcovia: Jedným zo základných znakov komunity je úplná decentralizácia autority. Komunity nepotrebuje vodcu, ktorý by ju viedol, pretože všetci v nej získavajú podiel na vedení.
Ak si všetky tieto znaky zhrnieme, zistíme, že znaky komunity – podiel všetkých na vedení tímu, úzke vzájomné vzťahy, sebapoznanie, spoznávanie okolia, empatia, schopnosť konštruktívne riešiť problémy, schopnosť komunikácie s ľuďmi, bezpečné miesto na rast a rozvoj napĺňajú v našich predstavách veľmi pozitívne sny, ktorým by sme veľmi radi (u)verili. (tieto znaky komunity sú prevzaté zo skautského manuálu, ktorý je takmer totožný s popisom Scotta Pecka)
Tieto znaky sú veľkým ideálom, nie však znakmi komunity
Nečudujem sa, tieto znaky sú ideálom, ktorý napĺňa v našich predstavách veľmi pozitívne sny. Sú krásne a vznešené, neprichádzajú však len tak, preto, že sme sa rozhodli venovať vznešenej snahe. Nevyskytujú sa v každej rómskej, záujmovej – psíčkarskej, včelárskej či motorkárskej komunite. Musíme ísť oveľa hlbšie a objaviť, že
vznešené idei a snaha zachrániť svet, ešte nie je zárukou úspešného naplnenia ideálov komunity. (Viac sa môžete dozvedieť napríklad z filmu „Náš vodca“ (v origináli „Die Welle“) v ktorom sa podľa skutočnej udalosti odohráva dráma, v ktorej je „zachrániť svet“, cieľom tvoriaceho sa deštruktívneho hnutia – záujmovej komunity.)
Skutočná komunita
Spomínané charakteristiky sú totiž atribútom skutočnej, pravdivej, pravej komunity-spoločenstva. Scott M. Peck ju definoval pojmom „True Community“. Skutočná komunita sa však nedá lacno dosiahnuť. Stojí nás to dosť času, sily, vytrvalosti, viery a sebaobetovania.
„Pravdepodobne väčšina skupín, ktoré sa za komunity považujú, sú v skutočnosti iba pseudokomunitami a nikdy nemali odvahu či chuť ísť ďalej a stať sa skutočnou komunitou.“
Ako sa stať Skutočnou komunitou
Ako sa stať Skutočnou komunitou, ako tieto (nádherné) kvality nadobudnúť? Procesom, ktorým sa zo skupiny neznámych ľudí vytvorí pravá komunita – skutočné spoločenstvo. Tento proces, má svoje pravidlá, postupnosť a zákonitosti. Popísali ho viacerí bádatelia (Bruce Tuckmann, Baruch Levine, Wilfred Bion, Raymond Battegay) a väčšinou v ňom identifikovali 3 až 5 stupňov alebo fáz. Scott M. Peck popisuje štyri
fázy a nazýva ich: Pseudokomunita, Chaos, Emptines (Prázdnota) a True Community.
Pre jednoduchosť budeme popisovať vývoj v skupine rôznorodých ľudí, ktorý sa navzájom nepoznajú, teda medzi nimi nie sú žiadne vzťahy. Ľudia sa stretli s záujmom zažiť a porozumieť fenoménu vzniku komunít a dohodli sa dodržiavať spoločné pravidlá a stráviť spolu predĺžený víkend. Na začiatku sú k sebe všetci milí a ústretoví. Neznalý pozorovateľ by povedal, že žiadnu komunitu vlastne nemusia tvoriť, lebo sú nádhernou komunitou. Skúsený pozorovateľ by však odhalil ich tendenciu obchádzať miesta, kde sa netvorí zhoda a predchádzať vzniku konfliktných situácií.
Predchádzanie konfliktom
Poviete si, predchádzajú konfliktom, veď to je veľmi dobré znamenie! Áno, týmto pohľadom sme indoktrinovaní. Umožňuje nám prežiť v ohromnom počte ľudí, s ktorými sa denne stretávame, je však naozaj dobrý na tvorbu hlbokých a blízkych vzťahov? Skúsme sa nad tým zamyslieť: „Keď (v rozhovore) s niekým narazím na vratkú pôdu z ktorej by mohol vzísť konflikt, nebudem sa v budúcnosti tejto téme radšej vyhýbať?“
Keď nechcem, aby som bol vnímaný ako konfliktný človek, (a prevažná väčšina z nás si to nepraje), nebudem s človekom na túto tému, napríklad náboženskú, zapriadať rozhovor. Lenže časom sa objavia ďalšie témy, politika, vzťahy, súkromie a okruh tabuizovaných tém sa utešene zväčšuje. Ak to takto pôjde ďalej, budeme sa môcť rozprávať len o počasí a receptoch, v lepšom prípade ešte o záhradke a deťoch. V hlbších vzťahoch nemusí obchádzanie konfliktných situácií slúžiť k ich skvalitneniu alebo udržaniu. Cestou budovania spoločenstva sa môžeme naučiť, ako s nimi zaobchádzať.
Predstieranie komunity – Pseudokomunita
Vráťme sa ale k našej skupine. Po pol dni ľahkej a usmievavej konverzácie niekoľký už začínajú „mať dosť“. Ľahkosť a úsmev sa vytrácajú a pomaly sa objavujú výčitky. Niektorých sa to dotkne a ohnisko sváru máme medzi sebou. Výčitky a obvinenia sa množia rovnako, ako pokusy tieto nezrovnalosti urovnať. Oheň je na streche a celá naša krásna komunita, a to ako pokračujeme, prestáva dávať zmysel. Situácia začína byť neprehľadná, kto je s kým a proti komu, všetko sa pletie, vzniká dokonalý chaos. Naplno si zažívame druhú, rovnako zákonitú fázu budovania komunity.
Zmätok – fáza objavovania rozdielov
Zostať v nej by však bolo zničujúce a tak hľadáme cestu von. Ponúkajú sa nám ľahšie cesty ako zo situácie uniknúť podobne, ako to robíme v reálnom živote (zavrieť sa vo svojej izbe, alebo v lepšom prípade bez tresnutia dvermi sa ísť vyvetrať) alebo zorganizovať situáciu tak, aby bola prehľadná a zamedzili sme vzniku konfliktov (to musíme vedieť v zamestnaní, určením právomocí a zodpovedností, lebo inak by sme nič
neurobili) Tretia cesta, ktorú nepoužívame zväčša preto, že ju nepoznáme, je cesta
cez prázdnotu, cez prijatie individuálnych rozdielov a toho, že komunita nie sme (a ktovie, či sa nám niekedy podarí ňou byť).
Fáza vyprázdňovania, zmierovania sa so skutočnosťou
Fáza “prázdnoty” sa vyznačuje tým, že prestávame seba, ostatných okolo a komunitu vtesnávať do svojich predstáv a začíname ju vidieť takú, aká je. Nedokonalú, plnú členov, ktorý majú svoje utkvelé predstavy, že vedia, ako by to malo vyzerať, že sa treba vrátiť späť, že tento proces nefunguje a jeho sprievodcovia sú neschopní. Prestávame si o sebe myslieť, že sme ten hrdý rytier, ktorý vie, ako a toto nesúrodé stádo dovedie do komunity. Väčšinou sa bránime tomu, aby sme opustili svoje zabehnuté predstavy o svete a čím sa viac bránime, tým to opúšťanie viac bolí.
Ak sa nám ale podarilo opustiť svoje predstavy o sebe a tom, ako by sa mali správať iní, pocítime ako sa nám uľaví. Koľko energie používanej na to, aby bolo všetko podľa našich predstáv sa uvoľní a opäť ju máme k dispozícii. Ak sa nám podarí vytvoriť v sebe a medzi nami priestor pre prijatie novej, neočakávanej, spoločnej kvality, vtedy sa to môže stať, vtedy sa môže skupina stať naozajstnou, skutočnou komunitou. To je posledná fáza, v ktorej sa napokon všetko, čo sme na začiatku od komunity
očakávali, môže naplniť.
Podarilo sa nám dosiahnuť 4. fázu – skutočnú komunitu
V ideálnom prípade sa nám podarilo dosiahnuť 4. fázu, skutočnú komunitu. Až tejto chvíli, začínajú byť skutočnosťou kvality „truth community“, ktoré sú popísané v predchádzajúcom článku. V ideálnom prípade je naša „Skutočná komunita“, ktorú sa nám podarilo vytvoriť skutočne „všeobsažná“ – otvorená pre každého z nás. Prijíma a obsahuje každého z nás aj s našimi bizarnými prístupmi a postojmi. Cítime v nej silnú vzájomnú „oddanosť“ a skutočný realizmus na ktorý sa vieme spoľahnúť. Máme úžasnú schopnosť spoločne rozjímať. Naše spoločenstvo je skutočne bezpečným miestom, kde mám odvahu stať sa znovu zraniteľným, a byť tým, čím som! Je skutočným miestom môjho odzbrojenia, miestom bezstrannosti – miestom, kde nejestvujú strany, ktoré by medzi sebou zápasili a presadzovali svoju „pravdu“ proti ostatným. Sme
skutočnou komunitou – spoločenstvom, kde sme vodcovia všetci.
Nebojíme sa skúšať nové veci a spoločne prechádzať úskaliami konfliktov, učíme sa ich zvládať a tešiť sa, že po ich zvládnutí si viac veríme, hlbšie sa poznáme a puto, ktoré medzi nami je má veľkú hodnotu. Poskytuje nám odrazovú plochu do ďalšieho rozvoja, rastu a kultivácii zdravej sebadôvery a napĺňania svojho poslania a naplnenia –
sebaaktualizácie.
Viac si ctíme seba a svoje kroky, podobne ako aj kroky a rozhodnutia iných, a ich cesty. Prestali sme pretvárať svet na svoj obraz a poskytujeme mu priestor byť takým, aký je, a z takého sme sa z neho začali tešiť. Začali sme úsmev a pochopenie rozdávať svojim blízkym. Malými, váhavými krôčkami sme vykročili a spoločne kráčame v ústrety zrodeniu lepšieho sveta. Zrodeniu sveta, ktorý čaká na zrodenie.
Redakčne skrátený a neautorizovane upravený článok vyšiel článok pod
názvom “Čo je a čo nie je komunita”, v časopise Hľadanie.
Článok bol autorom použitý na zostavenie knihy Prebúdzanie DRAKA, – o zanikaní a znovutvorení komunít a lokálnych vzťahov, ktorá prešla dotlačou a priložením zamerania na klimatickú spoluprácu. Stránku knihy nájdete na adrese planetA.earth
- prečítané 1442x