By rodebert – Posted on jún 18th, 2008
Jean Vanier – Komunita – miesto uzdravovania a rastu ( kap. 7 s. 37 – 43)
Keď ľudia, ktorí poznali osamelosť veľkého mesta alebo svet násilia a
odmietania, vstúpia do komunity, nachádzajú oživujúce teplo a lásku.
Začínajú si skladať masky a rúcať bariéry a stávajú sa zraniteľnými.
Prežívajú obdobie jednoty a hlbokej radosti. No keď zhodia masky a stanú sa zraniteľnými, zároveň zisťujú, že komunita je strašné miesto, pretože
sa v nej vytvárajú vzťahy, pretože odhaľuje našu zranenú citovosť a
ukazuje, aké ťažké môže byť spolužitie s druhými, najmä s niektorými ľuďmi.
Omnoho ľahšie sa žije s knihami a predmetmi, s televíziou, so psami
alebo s mačkami! Omnoho ľahšie sa nám žije samým, radšej robíme niečo pre druhých len vtedy, keď sa nám chce! Keď žijeme každý deň s tými istými ľuďmi, všetky ich vzbury, nenávisť, závisť, strach z druhých a potreba vládnuť, utiecť alebo sa skryť akoby v nás obnovovali rany z útleho detstva a spomienky na chvíle, keď sme mali pocit, že nie sme milovaní, že sme opustení alebo rozmaznávaní. Všetky tieto biedy akoby vystupovali z hrobu, kde boli ukryté, na povrch nášho vedomia.
Cítime úzkosť v blízkosti určitých ľudí, ktorí sa na nás zavesia a žiadajú
priveľa alebo nám pripomínajú rodičov, ktorí boli priveľmi prísni alebo
nikdy nemali čas vypočuť nás. Komunita je miesto, kde sa odhaľujú
slabosti, strach a sebectvo jednotlivca. Odhaľuje sa jeho úbohosť a
nedostatky, neschopnosť rozumieť si s niektorými ľuďmi, zablokovanosť,
narušená citovosť alebo sexualita, túžby, ktoré sa zdajú byť
nenásytné, frustrácie, závisť, nenávisť a chuť ničiť. Kým sme žili sami, mohli sme si myslieť, že všetkých milujeme. Teraz, keď sme s ostatnými neustále, uvedomujeme si, akí sme neschopní milovať, ako druhých odmietame, akí sme uzavretí sami do seba. A ak sme neschopní milovať, čo v nás zostáva dobré? Už je len beznádej, úzkosť a potreba
ničiť. Láska sa potom javí ako ilúzia. Sme odsúdení na vnútornú osamelosť a na smrť.
Život v komunite je bolestivým odhalením nedostatkov, slabostí a temnôt
každého človeka, často neočakávaným odhalením netvora, ktorý sa v nás
skrýva. Ťažko sa s tým vyrovnávame. Netvora sa rýchlo snažíme odohnať
či znova ukryť a tvrdiť, že neexistuje. Alebo unikáme z komunitného
života a zo vzťahov s ostatnými, či tvrdíme, že tento netvor je ich, nie
náš. Na vine sú tí druhí, a nie my. Manželstvo, to nie sú len medové
týždne, ale i čas ochudobňovania sa a smútku. Každý stráca svoju
osobnú nezávislosť, obetuje svoje sebecké ja vzťahu, v ktorom sa muž a
žena stávajú jedným telom. Utrpenie života v komunite je rovnaké.
Komunita je miesto, kde sa odhaľuje moc sebeckého ja a kde je povolené
umrieť, aby sa ľudia stali jedným telom a prameňom života. Ježiš hovorí:
„Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie,
prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12, 24).
Keď všetko toto vnútorné utrpenie vyjde na povrch, objavíme tiež, že
komunita je bezpečné miesto. Konečne nás druhí naozaj počúvajú a my im
postupne môžeme odhaľovať netvora, ktorý je v nás, a všetky pocity viny
ukryté v hrobe našej bytosti. Tí, ktorí nás sprevádzajú, nám
pomáhajú, aby sme ich prijali. Ukážu nám, že tento netvor podporuje našu
zraniteľnosť, túžbu po láske a zároveň strach z nej. Striehne pri bráne
nášho zraneného srdca. V každom z nás je hlboká rana lásky, volanie po
tom, aby si nás vážili, cenili a pokladali za jedinečných a dôležitých.
Naše srdce je zlomené a krváca. Tak veľmi túžime po láske, ktorá by
nepotlačila našu slobodu, nemanipulovala s nami, ale dala nám slobodu a
tvorivosť. Život v komunite je odhalením tejto hlbokej rany. Až keď
objavíme, že Boh nás neuveriteľne miluje, môžeme začať na ňu pozerať a
prijať ju. Nie sme strašní hriešnici, príšerní ľudia, ktorí sklamali a
zranili svojich rodičov a iných. Skúsenosť Boha v modlitbe, skúsenosť
lásky a prijatia v komunite, ktorá sa pre nás stala bezpečným miestom,
nám dovoľuje, aby sme sa postupne prijali takých, akí sme, s ranami a
netvormi, ktorí sú v nás. Sme zranení, ale milovaní. Môžeme rásť,
stávať sa otvorenejšími a súcitnejšími, máme poslanie. Komunita sa
stáva miestom oslobodenia a rastu.
Istý asistent z Archy mi rozprával, ako neustále pociťoval, že sa
nevyrovná svojim úspešným bratom s dobrým postavením. V rodine ho vždy
považovali za neschopného. Jeho otec ním zrejme pohŕdal až natoľko, že sa
cítil vinný a mal o sebe pokrivený obraz. V istom zmysle prišiel do Archy
hľadať útočisko, ale spočiatku si to nepriznal. Prežil silnú skúsenosť
modlitby a ozajstné vnútorné uzdravenie, najmä vtedy, keď mu Boh
v skrytosti srdca vyjavil, že je jeho milovaným synom. Lenže v komunite to
nebolo ľahké, pretože sa neustále snažil niečo si dokazovať. Stále sa
hneval alebo rmútil, ba dokonca sa vyhýbal vzťahom a rozhovorom. Ale postupne
objavoval, že ho prijímajú takého, aký je. Jedného dňa bol schopný
pripustiť, že rana z detstva bola naozaj darom. Vďaka nej a vďaka svojej
vnútornej biede a utrpeniu sa stretol s Bohom a objavil komunitu. Bolo mu
dané niečo, o čom jeho bratia so všetkými svojimi úspechmi ani netušili.
Bola mu daná vnútorná radosť, oslobodenie a pokoj, ktoré presahujú
všetko, čo si vieme predstaviť. V istom zmysle spoznal radosť a plesanie
márnotratného syna, milovaného večnou láskou takého, aký je.
Rana, ktorú každý z nás nosí v sebe a pred ktorou chceme utiecť,
môže sa stať miestom stretnutia s Bohom a s našimi bratmi a sestrami,
miestom extázy a večnej svadobnej hostiny. Pocit osamelosti, viny a
menejcennosti, pred ktorým unikáme, sa stáva miestom oslobodenia a spásy.
V srdciach máme stále konflikt, boj medzi pýchou a pokorou, nenávisťou a
láskou, odpustením a odmietnutím odpustiť, pravdou a lžou, otvorenosťou a
uzavretím sa do seba. Na tejto ceste oslobodenia každý napreduje
k vnútornej jednote a k uzdraveniu. Keď začínajú padať bariéry, naše
srdce sa objavuje v celej svojej kráse a utrpení. Pre rany a hriech je plné
temnôt a pomstivosti. Zároveň je však miestom, kde sídli Boh: chrámom
Ducha Svätého. Tohto zraniteľného srdca, ktoré priťahuje sexualita a
ktoré je schopné nenávidieť a žiarliť, sa nesmieme báť. Nesmieme sa
utiekať k moci a k poznaniu, aby sme našli vlastnú slávu a nezávislosť.
Naopak, musíme dovoliť Bohu, aby v ňom zaujal miesto, očistil ho a
prežiaril. Postupne, ako sa odvaľuje kameň z nášho hrobu a objavuje sa
naše poslanie, zisťujeme, že sme milovaní a že nám je odpustené. Vtedy sa
hrob mocou lásky a Ducha Svätého stáva miestom života. Srdce ožíva
v čistote.
Pôsobením Božej milosti objavujeme nový život, zrodený z Ducha. Toto
zostúpenie do hlbín srdca je tunelom utrpenia, ale tiež oslobodením lásky.
Keď sa bariéry sebectva, potreba osvedčiť sa a byť uznávaný pre svoju
vlastnú slávu rúcajú a padajú, je to bolestivé. Keď sa dieťa, ktoré je
v nás, znova rodí a sebecký dospelý človek umiera, to je oslobodenie.
Ježiš povedal, že ak sa nezmeníme a nebudeme ako malé deti, nevojdeme do
nebeského kráľovstva. Zjavenie lásky je určené deťom, a nie múdrym a
rozumným tohto sveta. Ak žijeme naozaj podľa svojho srdca, žijeme podľa
Ducha Svätého, ktorý v nás prebýva. Vidíme iných tak, ako ich vidí Boh,
vidíme ich rany a utrpenia; ale už sa na ne nepozeráme ako na problémy.
Vidíme v nich Boha. Lenže takto, bez ochranných bariér, sa staneme veľmi
zraniteľnými a chudobnými. „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je
nebeské kráľovstvo“ (Mt 5, 3). Táto chudoba sa stáva naším bohatstvom,
pretože od tejto chvíle už nežijeme pre svoju vlastnú slávu, ale pre
Božiu lásku a moc, ktorá sa prejavuje v slabosti. Dnes je čím ďalej, tým
viac skupín, ktoré sa zameriavajú na veľké veci – mierové a ekologické
hnutia, hnutia na obranu utláčaných, hnutia za oslobodenie žien, hnutia
zamerané proti týraniu atď. Všetky hnutia sú dôležité. Vyžarujú pravdu
a slobodu, pracujú pre spravodlivosť a pokoj vo svete, avšak za predpokladu
že sa zakladajú, na určitom spôsobe komunitného života a čoraz viac si
uvedomujú, že v každom človeku (a nielen v určitých kategóriách
ľudí) existuje svet temnôt, strachu a nenávisti. Inak im hrozí, že sa
stanú príliš násilnými a rozdelia svet na utláčateľov a utláčaných,
na dobrých a zlých. Často vidíme zlo mimo nás a bojujeme proti nemu preto,
aby sme ho neuzreli v sebe.
Rozdiel medzi komunitou a skupinou, ktorá sa zameriava výlučne na určitý
problém, je ten, že skupina vidí nepriateľa mimo seba. Boj je obrátený
smerom von a je v ňom víťaz a porazený. Skupina vie, že má pravdu, a
snaží sa ju presadiť. Členovia komunity naopak vedia, že boj sa odohráva
vo vnútri každej osoby a vo vnútri komunity, vedia, že boj sa má viesť
proti mocnostiam pýchy, elitárstva, nenávisti a depresie. To sú nepriatelia,
ktorí zraňujú a deptajú ostatných a spôsobujú rozdelenia a vojny
akéhokoľvek druhu. Nepriateľ je vo vnútri, nie vonku. „Prvé výhonky
záujmu o existenciu a zdroj našich predsudkov, skrytej agresivity,
iracionálneho strachu, vnútorného zaslepenia, duševných návykov, odporu
k rastu – to je začiatok vývojového skoku. Hlavná hrozba pre naše
prežitie nepochádza z vonkajšieho sveta, ale z našej vlastnej ľudskej
prirodzenosti. Svet do nebezpečenstva uvádza naša ľahostajnosť, agresivita,
sebectvo, pýcha a dobrovoľná neznalosť vecí. Ak neskrotíme a nepremeníme,
potenciál zla, ktorý je v duši každého človeka, budeme stratení. Ako to
môžeme urobiť, ak nie sme rozhodnutí vidieť zlo, ktoré je v nás,
s rovnakou presnosťou, objektívnym rozlišovaním a s rovnako prísnou
metodológiou, s akou sa dívame na vonkajší svet?“ Svätý Ján z Kríža
hovorí, že láska k Bohu a láska k blížnemu majú ten istý zdroj a ten
istý cieľ. Ak rastieme v láske k blížnemu, rastieme v láske k Bohu. Ak
si uzavrieme srdce pred blížnym, uzavrieme si ho pred Bohom. Ján, Ježišov
milovaný učeník, vo svojich listoch hovorieval to isté: „Ak má niekto
pozemský majetok a vidí brata v núdzi, a srdce si pred ním zatvorí, ako
v ňom môže ostávať Božia láska?“ (1 Jn 3, 17). „A predsa vám
píšem nové prikázanie, ktoré je pravdivé v ňom aj vo vás, lebo tma
odchádza a už svieti pravé svetlo. Kto nenávidí svojho brata, je v tme a
chodí v tme a nevie, kam ide, lebo tma mu zaslepila oči“ (1 Jn 2, 8.11).
Život v komunite so všetkými ťažkosťami je výnimočnou príležitosťou
k rastu. V každom človeku je smäd po jednote s niekým, volanie po láske
niekoho a pochopení niekým iným – a nie po jeho súde a odsúdení;
hlboká túžba byť uznaný ako vzácna a jedinečná bytosť. Táto jednota
však prináša so sebou nároky: musíme vyliezť zo svojej ulity, stať sa
zraniteľnými, aby sme mohli iných milovať a pochopiť, uznať každého
človeka za jedinečného a nenahraditeľného, podeliť sa s ním, poskytnúť
mu miesto a pokrm. V tom je práve utrpenie, strach a dokonca niekedy
i neschopnosť milovať. Ježiš vyzýva svojich učeníkov, aby milovali, aby
sa navzájom milovali tak, ako ich on miluje; nielen tak, ako oni milujú sami
seba. Navrhuje niečo nové: milovať iných Božou láskou, dívať sa na nich
jeho očami. Takto ich môžeme vidieť a milovať len vtedy, ak vo viere
zakúsime, že Ježiš nás miluje oslobodzujúcou láskou. Len vtedy sa
môžeme otvoriť, stať sa zraniteľnými, rásť v otvorenosti voči iným a
dať svoj život. Komunita je miesto, kde sa učíme milovať a stávať sa
tvorcami pokoja. Preto je nutné, aby komunity rástli, rozvíjali sa a
prehlbovali a aby sa zakladali a podporovali nové a nové
komunity.