Satiš Kumar bol Gándího žiakom a tiež mysliteľom a aktivistom tradície E. F. Schumachera. Narodil sa v Indii, za mlada bol mníchom, potom vstúpil do Gándího hnutia a neskôr takmer doslova prešiel okolo sveta. Nakoniec sa usadil v Anglicku, kde je v súčasnosti redaktorom časopisu „Resurgence“ a vedie Schumacherovu spoločnosť a Schumacher College. Je tiež šéfom Green Books, ekologicky orientovaného vydavateľstva.

Učenie M. Gándího bolo silné natoľko, aby hralo hlavnú rolu v nenásilnej revolúcii, ktorá zrušila britský kolonializmus v Indii. Základom Gándího filozofie bol princíp „svadeši“, ktorý znamenal miestnu sebestačnosť.

Mahatma Gándí bol majstrom „svadeši“ alebo domáceho hospodárstva.
Ľudia mimo Indie vedia o Gándího kampani to, že ukončila britský kolonializmus, ale to bola iba malá časť jeho boja. Väčšia zásluha Gándího práce bola v obnovení životaschopnosti Indie a v oživení jej kultúry. Gándí sa nezaujímal iba o jednoduché nahradenie bielych sahibov hnedými sahibmi, ale chcel aby vláda predala väčšinu svojej moci obciam.
Podľa Gándího duch a duša Indie sú vo vidieckych komunitách. Povedal:
„Pravú Indiu nenájdete v niekoľkých mestách, ale v jej 700 000 dedinách. Ak dediny zaniknú, India zanikne tiež.“

Svadeši je program pre dlhodobé prežitie. Gándího vízia slobodnej Indie nebola v národnom štáte, ale v konfederácii samostatných, sebestačných ľudí, žijúcich vo vidieckych komunitách, ktorí žijú z výrobkov svojich vlastných domácností. Čo najviac ekonomickej a politickej moci – vrátane moci rozhodnúť, čo by sa smelo dovážať a vyvážať z obce – by zostalo v rukách obecných starešinov.

V Indii žili ľudia tisícky rokov v relatívnej harmónii s prírodou:
bývali vo svojich domoch, robili si vlastný odev, jedli doma vypestovanú
potravu, používali doma vyrobené veci, starali sa o svoje zvieratá, lesy a
polia. Každý región Indie si vyvinul svoju vlastnú kultúru, ku ktorej
tradične prispievali potulní rozprávači, saddhuovia a nepretržitý prúd
mníchov. Podľa princípov svadeši, čokoľvek vyrobené v obci
musí byť v prvom rade použité členmi obce. Obchodovanie medzi obcami
navzájom a medzi obcami a mestami by malo byť minimálne. Iba výrobky a
služby, ktoré nemôžu byť vyprodukované komunitou, môžu byť kúpené
zvonka.

Svadeši sa vyhýba ekonomickej závislosti na vonkajšom trhu,
ktorý by mohol urobiť vidiecku komunitu zraniteľnou. Takisto sa vyhýba
zbytočnej, plytvajúcej a deštruktívnej doprave. Obec musí budovať silnú
ekonomickú základňu, aby uspokojila väčšinu svojich potrieb a všetci
členovia komunity by mali preto uprednostňovať miestne tovary a služby.

Každá vidiecka komunita slobodnej Indie by mala mať svojich vlastných
tesárov, obuvníkov, hrnčiarov, staviteľov, farmárov, technikov, tkáčov,
učiteľov, bankárov, obchodníkov, hudobníkov, umelcov a kňazov. Inými
slovami každá obec by mala byť mikrosvetom Indie – sieť voľne
prepojených komunít. Gándí považoval tieto obce za tak dôležité, že si
myslel, že by mali dostať štatút „vidieckych republík“.

Vidiecka komunita by mala stelesňovať duch domova – rozšírenú rodinu
a nie hŕbu konkurujúcich si jednotlivcov. Gandhího sen nebola osobná
sebestačnosť, dokonca ani rodinná sebestačnosť, ale komunitná
sebestačnosť.

Briti verili v centralizovaný, industrializovaný a zmechanizovaný spôsob
výroby. Gándí obrátil tento princíp naruby a za najlepší pokladal
decentralizovaný miestny remeselný spôsob výroby. Alebo ako sám povedal:
„Nie masovú výrobu ale výrobu más.“

Prijatím princípu výroby más by vidiecke komunity boli schopné vrátiť
hodnotu ručnej práci. Existuje aj istá „vnútorná“ hodnota vo všetkom,
čo robíme vlastnými rukami a pri odovzdaní práce stroju nestrácame len
materiálny úžitok, ale aj duševný úžitok, pretože ručná práca nám
dáva i pokoj na duši, premýšľavú myseľ a pocit naplnenia. Gandhí
napísal: „Je to tragédia najvyššieho stupňa, že milióny ľudí prestali
používať ruky ako ruky. Príroda nám udelila tento obrovský dar – ruky.
Ak mánia po strojoch bude pokračovať, je veľmi pravdepodobné, že príde
čas, keď budeme takí neschopní a slabí, že sa začneme preklínať za to,
že sme zabudli, ako sa používajú živé stroje, ktoré nám dal Boh. Všetci
sa nemôžeme držať v kondícii hrami a cvičením a prečo by sme mali
vymeniť užitočnú a produktívnu ťažkú prácu za neužitočné,
neproduktívne a nákladné športy a hry. Masová výroba sa stará iba
o výrobok, kdežto výroba masami sa zaujíma o výrobok, výrobcov a
výrobný proces.“

Hnacou silou masovej výroby je kult jednotlivca. Aký iný motív môže
byť pre rozšírovanie ekonomiky na globálnu úroveň, ak nie túžba po
osobnom a firemnom prospechu?

Naproti tomu miestna ekonomika utvrdzuje komunitného ducha, vzťahy v komunite a jej blaho. Takáto ekonomika podporuje vzájomnú pomoc. Členovia obce sa starajú o seba, o svoje rodiny, susedov, zvieratá, polia, lesy a všetky prírodné zdroje tak aby prinášali úžitok prítomným aj budúcim generáciám.

Masová výroba núti ľudí opúšťať svoje dediny, pôdu, remeslá,
gazdovstvá a odísť za prácou do tovární. Z dôstojných ľudí, členov
dôstojnej vidieckej komunity, sa stávajú kolieska stroja, stojace pri
bežiacom páse, žijúce v bedárskych štvrtiach na okraji veľkých miest a
závislé na milosrdenstve svojich šéfov. Stále menej a menej ľudí je
potrebných na prácu, pretože priemyselníci chcú väčšiu produktivitu.
Manažéri finančného hospodárstva chcú ešte efektívnejšie stroje, ktoré
pracujú stále rýchlejšie a výsledkom bude to, že muži a ženy budú
vyhodení na smetisko nezamestnanosti. Taká spoločnosť vytvára milióny
ľudí bez práce a koreňov zavislých na štáte alebo žobrajúcich na ulici.
V svadeši je stroj podriadený pracovníkovi – nemôže sa stať
šéfom, diktujúcim tempo ľudskej činnosti. Podobne aj trhová sila by mala
slúžiť komunite a nie nútiť ľudí, aby sa prispôsobovali trhu.

Gándí vedel, že s globalizáciou ekonomiky sa bude každý národ
snažiť viac vyvážať ako dovážať, aby sa udržala priaznivá obchodná
bilancia. Vedel, že budú večné ekonomické krízy, trvalá nezamestnanosť a
permanentná nespokojnosť ľudí.

V komunitách praktizujúcich svadeši bude mať aj ekonomika svoje
miesto, ale nebude ovládať spoločnosť. Po prekročení určitej hranice sa
ekonomický rast stáva škodlivý ľudskému blahobytu. Moderný pohľad na
svet je taký, že čím viac materiálnych statkov máte, tým lepší je váš
život. Ale Gándí povedal: „Určitý stupeň fyzického pohodlia je nutný,
ale po dosiahnutí istej úrovne sa stáva prekážkou namiesto pomôckou, preto
ideál o vytvorení neobmedzeného počtu potrieb a ich uspokojovanie sa zdá
byť preludom a pascou. Uspokojovanie potrieb človeka sa musí v určitom bode
zastaviť skôr, než dôjde k fyzickému úpadku. Európania budú musieť
premodelovať svoj pohľad na svet, ak nechcú zahynúť pod váhou pohodlia,
ktorého otrokmi sa stávajú.“

Kvôli ochrane svojich ekonomických záujmov idú krajiny do vojny –
konvenčnej aj ekonomickej. Gandhí povedal: „Ľudia musia žiť vo vidieckych
komunitách a jednoduchých domovoch a nie túžiť po živote v palácoch.“
Milióny ľudí nikdy nebudú žiť v mieri, ak budú neustále bojovať za
vyššiu životnú úroveň.

Vo svete nemôže byť skutočný mier, ak hľadíme na druhé krajiny ako na
zdroje nerastných surovín alebo ako na potencionálne trhy priemyselných
výrobkov. Semená vojny sú vysievané ekonomickou chamtivosťou. Ak
analyzujeme príčiny vojen počas celej histórie, zistíme, že ekonomická
expanzia následne vedie k vojenskému dobrodružstvu. „Je tu dosť pre
každého potreby, ale nie dosť pre chamtivosť všetkých.“ Svadeši je tak
nevyhnutná podmienka mieru.

Súčasní ekonómovia a priemyselníci nevidia, kedy dosť je DOSŤ. Aj keď
krajiny majú veľmi vysokú životnú úroveň, stále sú posadnuté
myšlienkou ekonomického rastu. Tí, ktorí nevedia kedy dosť je dosť,
nebudú mať nikdy dosť, ale tí, ktorí to vedia, už majú dosť.

Svadeši je cesta k všeobecnému mieru: mier so sebou, mier medzi
ľuďmi, mier s prírodou. Globálna ekonomika ženie ľudí k vysokému
výkonu, vysokému zisku, vysokým materialistickým ambíciám. Toto vedie
k stresu, strate zmyslu života, strate vnútorného pokoja, strate miesta pre
osobné a rodinné vzťahy a strate duchovného života. Gandhí si uvedomil,
že v minulosti život v Indii bol nielen prekvitajúci, ale aj napomáhajúci
filozofickému a duchovnému rozvoju. Pre Gandhího bola koncepcia
svadeši duchovnou nevyhnutnosťou.

nástup britského kolonializmu

Z historického hľadiska bola indická miestna ekonomika závislá na
najproduktívnejšom a udržateľnom poľnohospodárstve a záhradníctve,
hrnčiarstve, nábytkárstve, kováčstve, šperkárstve, kožiarstve a
ďalších ekonomických činnostiach. Ale jej základom bolo textilníctvo.
Každá dedina mala vlastných pradiarov, tkáčov a farbiarov, ktorí boli
srdcom vidieckej ekonomiky. Avšak, keď bola India zaplavená lacným,
priemyselne vyrobeným textilom z Lancashiru, miestni textilní umelci boli
zlikvidovaní, čím komunita veľmi utrpela. Gandhí považoval za dôležité,
aby bol tento priemysel obnovený a začal viesť kampaň proti prílevu plátna
z Británie. Vďaka jeho úsiliu sa spojilo tisíce „nedotknuteľných“ a
hinduistov z iných kást, odvrhli továrensky vyrobené odevy dovezené
z Anglicka alebo z mestských tovární a naučili sa vyrábať vlastné
priadze a tkať vlastné odevy. Kolovrátok sa stal symbolom ekonomickej
slobody, politickej nezávislosti a družných, beztriednych komunít. Tkanie a
nosenie domácky vyrobených šiat sa stalo

Za zničenie indickej domácej ekonomiky v 18. storočí bolo zodpovedné
aj zavedenie britského vzdelávacieho systému. Lord Macaulay, ktorý
predložil Indický vzdelávací akt do bitského prlamentu povedal: „Jediná
polica dobrej európskej knižnice bola hodná celej indickej pôvodnej
literatúry… Ani ako právny jazyk, ani ako náboženský jazyk nemá sanskrit
žiadny mimoriadny nárok… Musíme sa čo najviac snažiť vytvoriť triedu
občanov – Indov po krvi a farbe, ale Angličanov vo vkuse, názoroch,
správaní a rozmýšľaní.“

Celá sila britského RAJ-u sa snažila dosiahnuť tento cieľ. Tradičné
školy boli nahradené koloniálnymi školami a univerzitami. Bohatí Indovia
boli vyslaní do škôl ako Etou a Harrow a univerzít ako Oxford a Cambridge.
Vzdelaní Indovia sa učili anglickú poéziu, anglické zákony, anglické
zvyky a zanedbávali vlastnú kultúru. Čítanie Shakespeara a London Times sa
stalo modernejším než čítanie indickej klasiky ako Ramayana, Mahabarata,
Védy a Upanišády. Vzdelaní Indovia videli svoju vlastnú kultúru ako
zaostalú, necivilizovanú a nemodernú. Chceli sa stať správcami Indie, ale
chceli vládnuť ako Briti.

Ak bol nejaký človek, ktorý reprezentoval tento typ západne vzdelaného
Inda, tak to bo J. Nehru, ktorý sa stal prvým predsedom vlády v nezávislej
Indii. Nehru sa nesnažil o industrializáciu Indie kapitalistickým spôsobom,
ale centrálnym plánovaním. Motivovaný bol intelektuálmi z Londýnskej
ekonomickej školy a spoločnosti Fabian – poradcov Labour party.

Na druhej strane Gandhí veril, že hlavným príspevkom Indie svetu bude
jednoducho jej indovstvo. Cítil, že Indovia by mali reorganizovať svojho
vlastného génia a nie skúšať napodobniť západnú kultúru, ktorá bola
nástrojom kolonializmu. Ekonomika a politika by sa nemali zaoberať len
materiálnymi vecami, ale mali by byť prostriedkami na dosiahnutie kultúrnych,
duchovných a náboženských cieľov. V skutočnosti by ekonomika nemala byť
oddelená od hlbokej duchovnej podstaty života. Podľa Gándího sa dá toto
docieliť, keď je každý jednotlivec neoddeliteľnou súčasťou komunity,
keď sa výrobky vyrábajú v malom, keď je ekonomika lokálna a keď sa
uprednostňujú domáce výrobky. Tieto podmienky sú prospešné holistickému,
náboženskému, duchovnému, ekologickému a komunitnému modelu
spoločnosti.

Z Gándího pohľadu, duchovné hodnoty by nemali byť oddelené od
politiky, ekonomiky, poľnohospodárstava, vzdelania a ostatných činností
každodenného života. V tomto celistvom modeli nie je rozpor medzi duchovným
a materiálnym. Niektorým ľuďom nevyhovuje, ak sa uzavrú do kláštorného
poriadku a venujú sa náboženstvu. Iní ľudia sú zas toho názoru, že
duchovný život je len pre svätcov. Takéto oddeľovanie náboženstva od
spoločnosti plodí korupciu, chamtivosť, súťaživosť, mocichtivosť a
vykorisťovanie slabých a chudobných. Politika a ekonomika bez idealizmu bude
len druh prostitúcie ako sex bez lásky.

Niekto sa spýtal Gándího: „Čo si myslíte o západnej civilizácii?“
On jednoducho odvetil: „Bola by to dobrá myšlienka.“ Pre Gándího
strojová civilizácia nebola žiadnou civilizáciou. Spoločnosť, v ktorej
robotníci musia pracovať pri bežiacom páse, kde priemyselne chovajú
zvieratá v krutých podmienkach a kde ekonomická aktivita nutne vedie
k ekologickej devastácii, by nemala byť ponímaná ako civilizácia. Jej
občania skončia iba ako neurotici, príroda sa neodvratne zmení na púšť a
jej mestá na betónové džungle. Inými slovami, globálna priemyselná
spoločnosť ako opak spoločnosti, ktorú tvoria zväčša samostatné komunity
zaviazané princípmi svadeši, je neudržateľná. Pre Gándího bol princíp
svadeši posvätným – tak ako princíp pravdy a nenásilia. Každé ráno a
večer opakoval Gandhí svoju oddanosť svadeši vo svojich modlitbách.

Nanešťastie, v priebehu 6 mesiacov od nezávislosti Indie bol Gándí
zavraždený a Nehru získal voľnú ruku pri budovaní indickej ekonomiky.
Nehru považoval Gándhiho myslenie za príliš idealistické, príliš
filozofické, príliš pomalé a príliš duchovné. Zhromaždil okolo seba
západným štýlom školených byrokratov a podniky, ktorým boli oddaní,
z nich urobili nevedomých agentov ekonomickej kolonizácie. Začali stavať
veľké priehrady a továrne, ktoré pre nich boli chrámami a katedrálami
novej Indie. Duch oddanosti, idealizmu a sebaobety, ktorý bol prvoradý za
vlády Gándího bol rýchlo nahradený túžbou po moci, nadradenosti, pohodlí
a peniazoch. Nehru a jeho kolegovia sledovali opačnú cestu ako svadeši a od
toho času bola história Indie históriou korupcie a politických intríg na
najvyššej úrovni. Politická kolonializácia Indie možno skončila
oficiálne nezávislosťou v roku 1947, ale jej ekonomická kolonizácia
pokračovala naďalej, a to dokonca rýchlejším tempom. India sa stala
ihriskom pre globálne ekonomické sily.

kolonializmus bez kolonizátorov

Dnes sa v Indii vládne síce bez britských vládcov, ale britským
spôsobom. Toto je tragédia Indie, ktorej koniec nie je v dohľadne.
Priemyselný magnáti, inelektuáli a podnikatelia spolu s vládou stále vidia
spasenie Indie v jej podriadenosti politike Svetovej banky a WTO. Vidia Indiu
ako súčasť globálnej ekonomiky – ktorá pracuje ruka v ruke
s nadnárodnými spoločnosťami.

Nespokojnosť medzi Indmi však rapídne stúpa. Tak ako predpovedal Mahátma
Gándí, politika prekypuje korupciou. Chudobný sú chudobnejší ako
kedykoľvek predtým a stredná vrstva sa odvracia od kongresu a podporuje buď
miestne strany alebo Hinduistický národný front. Farmári agitujú proti
nadnárodným spoločnostiam, ktoré si patentovali pôvodné indické odrody
rastlín. Globálna ekonomika GATT-WTO je postavená na piesku. Aj keď sa zdá,
že WTO drží všetko pevne v rukách, nemá žiadnu podporu medzi ľudom, a
ako sú dôsledky politky WTO vyplavované na povrch, ľudia Indie, medzi
ktorými je učenie Gandhího ešte stále živé, začnú bojovať proti
globálnej ekonomike a vrátia sa k svadeši a oživovaniu miestnej
kultúry, komunít a svojich životov. Lekcia svadeši môže priniesť nádej
pre udržateľnú ekonomiku aj medzi západných ľudí, keď sa raz odhalia
falošné sľuby ekonomického rastu a industrializmu.

autor: Satiš Kumar
Vyšlo v časopise Resurgens
Preložil Mišo Kubina