Príbeh sa týka kláštora, ktorý v dôsledku ťažkých časov upadal. Kedysi bol sídlom veľkého rádu. Pod vplyvom proticirkevných nepokojov v sedemnástom a osemnástom storočí a vzostupu sekularizmu v devätnástom storočí prišiel o všetky svoje ďalšie kláštory. Bol zdecimovaný natoľko, že v rozpadajúcom sídle zostalo iba päť mníchov: opát a štyria ďalší, všetci viac ako sedemdesiatroční. Bolo očividné, že rád umiera.
V hlbokých lesoch obklopujúcich kláštor bola malá chatrč, ktorú čas od času používal rabín z blízkeho mesta ako pustovňu. Po mnohých rokoch modlitieb a rozjímania sa mnísi stali do istej miery okultistami a tak vždy vycítili, kedy bol rabín vo svojej pustovni. „Rabín je v lese, rabín je v lese,“ šepkávali si. Jedného dňa opáta, ktorý sa trápil nad bezprostredne hroziacou skazou rádu, napadlo pustovňu navštíviť a požiadať rabína o radu, či azda nevie o nejakej možnosti ako kláštor zachrániť.
Rabín privítal opáta vo svojej chatrči. Keď ale vysvetlil účel svojej návštevy, rabín s ním mohol iba súcitiť. „Viem, aké to je,“ horlil, „duchovno ľudí už nezaujíma. V mojom meste je to také isté. Do synagogy už skoro nikto nechodí.“ A tak starý opát a rabín spoločne smútili. Potom si čítali časti tóry a potichu hovorili o závažných filozofických veciach. Čas ubiehal a opat musel už odísť. Objali sa. „Je úžasné, že sme sa po toľkých rokoch zišli,“ povedal opát, „nedostalo sa mi však toho, po čo som prišiel. Neexistuje nič, čo by si mi mohol povedať? Ani náznak rady, ktorý by mi pomohol spasiť môj umierajúci rád?“
„Nie, je mi ľúto,“ odpovedal rabín, „neporadím ti. Jediné, čo ti môžem povedať, je, že mesiášom je jeden z vás.“
Keď sa opát vrátil do kláštora, zhromaždili sa okolo neho jeho druhovia a pýtali sa: „Tak čo povedal rabín?“ „Nemôže nám pomôcť,“ odpovedal opát. „Iba sme spolu horekovali a čítali si tóru. Jediné, čo mi povedal, keď som odchádzal, bolo niečo tajomného; Mesiášom je jeden z nás. Nepochopil som, čo tým myslel.“
V nasledujúcich dňoch, týždňoch a mesiacoch o tom starí mnísi premýšľali a pýtali sa sami seba, aký význam môžu mať rabínové slová. Mesiášom je jeden z nás? Potom ale kto? Mohol mať na mysli niekoho z nás, mníchov v tomto kláštore? Myslíš, že by to mohol byť opát? Áno, pokiaľ tým chcel na niekoho poukázať, tak potom na otca opáta. Bol naším vodcom viac než jednu generáciu. Na druhej strane však mohol myslieť aj na brata Tomáša. Brat Tomáš je iste svätý muž. Každý predsa vie, že brat Tomáš je mužom svetla. Iste ale nemohol myslieť brata Elreda. Elred je postupom času stále vrtošivejší. Ale keď o tom človek spätne premýšľa, napriek tomu, že je ľuďom tŕňom v oku, má Elred vlastne vždycky pravdu. Často veľkú pravdu. Možno, že rabín mal na mysli brat
Elreda. Ale zaisto nie brata Filipa. Filip je taký pasívny, naozajstný ťuťko. Na druhej strane však má akýsi nadprirodzený dar byť vždy tam, kde je ho najviac treba. Proste sa zázračne objaví po vašom boku, aby vám v príhodnú chvíľu pomohol. Možno, že Mesiášom je Filip. Samozrejme, že rabín ani len nepomyslel na mňa. Som úplne obyčajný človek. A čo ak myslel? Že by som bol ja ten Mesiáš? Ó Bože, ja nie. Nemôžem pre teba toľko znamenať. Alebo áno?
Keď takto premýšľali, začali sa k sebe navzájom starí mnísi chovať s mimoriadným rešpektom. A pre prípad, že by náhodou jeden z nich tiež mohol byť Mesiášom, chovali sa s momoriadnym rešpektom i sami k sebe.
Kláštor sa nachádzal v krásnom lese, a tak sa stávalo, že sem ľudia z času na čas zavítali, aby sa najedli na jeho jemnom trávniku, aby sa prešli po jeho cestičkách a aby tu občas dokonca i pomeditovali v jeho zchátralej kaplnke. A keď tak urobili, bez toho, že by si toho boli vedomí, cítili auru mimoriadnej úcty, ktorá týchto starých mníchov obklopovala, zjavne z nich vyžarovala a tak vytvárala neobyčajnú atmosféru tohoto miesta. Bolo na tom niečo podivne príťažlivého a pôsobivého. Bez toho aby vedeli prečo, začali sa stále častejšie do kláštora vracať na pikniky, zahrať sa alebo sa pomodliť. A zároveň privádzali svojich priateľov, aby im toto zaujímavé miesto ukázali. A ich priatelia privádzali svojich priateľov.
A tak sa stávalo, že niektorí z mladých mužov, ktorí prichádzali na návštevu do kláštora, sa rozprávali so starými mníchmi viac a viac. Po nejakej dobe ich jeden z nich požiadal, či by sa mohol k nim pripojiť. Potom ďalší. A ešte ďalší. Tak sa behom pár rokov kláštor znovu stal sídlom prekvitajúceho rádu a vďaka rabínovmu daru významným centom
osvietenosti a spirituality v ríši.
Príbeh neznámeho pôvodu zdieľaný v rôznych tradíciách publikoval vo svojej knihe “The different Drum” Scott Peck. Z prvého českého vydania “V jiném rytmu” Votobia preložil robo jankovich richtársky pre vsieti.sk/planetA.earth.