Stratégiu postupného odpojovania možno uskutočniť báze jednotlivcov, rodín a komunít

20. december 2010 – 14:29 poslal spravca

Strategie postupného odpojování je konstruktivní alternativou
katabolického kolapsu
.
Společnost v katabolickém kolapsu, které docházejí nezbytné zdroje,
kanibalizuje vlastní produktivní aktiva, aby nahradila přísun zdrojů, a
končí tím, že konzumuje sama sebe.src=”http://blisty.cz/img.php?id=-8380&size=350&mc=ffffff&mg=0&cp=0″
alt=”” />

Strategie postupného odpojování není katabolická, ale
metabolická
;
čerpá z existujících zdrojů předtím, než nedostatky začnou být
vážné, a využívá jich k přemostění trhliny mezi existujícími
systémy, které pravděpodobně selžou, a trvalými systémy, které dosud
nebyly vybudovány. Současně s tím, pokud je prováděna správně,
nezatěžuje existující systémy tak, aby způsobila jejich pád před tím,
než se stane nezbytným.

To je to, k čemu mohlo dojít, pokud by průmyslový svět sledoval slibné
iniciativy 70. let, místo aby se na třicet let odpoutal od reality, což nás
stálo šanci na hladký přechod k udržitelné budoucnosti. V kolektivním
měřítku je tato možnost dnes už dávno mimo hru, ale lze ji dosud
uskutečnit v menším měřítku na bázi jednotlivců, rodin a
komunit
.

z článku Dvě poučení
z praktické ekologie
 publikovaného 20.12.2010 na href=”http://blisty.cz/”>Britských listoch


„O obdobnom postupe, nazvanom “Riadený ústup” vo svojich
prácach hovorí Dmitrij Orlov: href=”http://myslienky.vsieti.sk/znovuvynachadzanie-kolapsu”>http://myslienky.vsieti.sk/…anie-kolapsu.

Budovanie a sociálna udržateľnosť ekosídelných spoločenstiev

21. december 2010 – 13:21 poslal rodebert

Upravený prepis úvodu do diskusie o budovaní ekodedín, ekosídiel,
ekokomunít a ich (najmä sociálnej) trvalej udržateľnosti, ktorá sa
uskutočnila na Festivale Očovský Slnovrat 2010.

UVEDOMENIE TU A TERAZ SVETA TAKÉHO, AKÝ JE

Chcel by som otvorit otázku o kvality života, kvality a udržateľnosti
nášho sociálneho života, teda vzťahov, v ktorých tu a teraz žijeme, lebo
uvedomenie prítomnosti je (podľa mňa) tá podstatná kvalita, ktorá
odlišuje nevedomé, neuvedomené prežívanie od plného žitia.
Dnešný „rýchly“ svet, „adrenalínový“ spôsob života nás
nenecháva v pokoji, zamestnáva našu myseľ a strháva ju prúdom rýchlo sa
meniacich obrazov, hlasných zvukov a vyvoláva podmanivé túžby. Svoju čoraz
väčšiu úlohu v ňom, a rovnako aj v našom osobnom (neviem nakoľko ešte
„súkromnom“ živote), zohráva internet a sociálne siete, dnes už
„väčšie“ ako národné štáty.

INTERNET, SLOBODA, SIETE, NETWORKING, KOMUNITY

Internetová sloboda a informácie sú na jednej strane veľmi prínosné, a
poskytujúce priestor pre prepojenie ľudí a aktivít, realizáciu nových
projektov a komunikáciu.
Na druhej strane sú veľmi citlivé, lebo sa rozširujú do neprehľadných
dimenzií, čím podporujú stratu orientácie a narastanie strachu
v súčasnej spoločnosti, ktorá je na „najlepšej“ ceste
k totalite, teda k totalitnej „vláde ľudu“, tzv.
demokracii.

Internet, ako médium, sa stáva prostriedkom, súčasným zriadením čoraz
viac používaným na ovládanie ľudí (samozrejme bez nášho vedomia).
Zámery vodcov na rozdiel od komunistickej totality, o ktorej zámeroch sme
takmer všetci vedeli, sú skryté a nečitateľné, poskytujúce priestor pre
konšpiračné teórie.
Skutočná vláda je realizovaná prostredníctvom ovládania médií, kedy
skutočná pravda nie je väčšinou priamo potláčaná zákazmi, ako sme si to
zažili, ale zámernou tvorbou dezinformácií všetkého druhu a neskutočného
rozsahu.
Vďaka afére s wikileaks je aj toto možno už minulosťou a plnia sa
najhoršie predpovede o plošnej cenzúre 21. storočia.

Dezinformácie sa sieťou šíria neuveriteľnou rýchlosťou. Nájsť
v tejto informačnej spleti bod, v ktorom sa pravda prekrútila (príkladom
môže byť globálne otepľovanie, wikileaks alebo proroctvá vedmy Vangy), je
často veľmi náročné a rozšíriť nepohodlnú informáciu o prekrútení
pravdy je takmer nemožné. Vyžaduje to okrem bdelej pozornosti, skúsenosti a
zručnosti aj kus šťastia a intuície.

Nové možnosti nám v tomto prináša social networking, prepájanie sa
prostredníctvom sociálnych sietí, ktorý, ak sa naučíme efektívne
spolupracovať, môžeme použiť na zdieľanie informácií, skúseností a
ideí, ktoré nám umožnia lepšiu orientáciu v dnešnom
globalizovanom sve­te.

Internet a sociálne siete vytvorili predpoklad na tvorbu nových
odlišných druhov komunít, záujmových spoločenstiev, ekoaktivizmu a
virtálnych
 „ekosídiel“. Teraz sa budeme
venovať budovaniu a udržateľnosti spoločenstiev. Na to však, aby sme si to
vedeli lepšie predstaviť, začneme fyzickými spoločenstvami –
„komunitami“ a ekosídlami.

EKOSÍDLA

Existuje množstvo veľmi pozitívnych motivácií, ktoré nás vedú
k uvažovaniu týmto smerom.

Veď kto by nechcel zdravý, krásny, ekologický pripadne dokonca
vlastnými rukami postavený dom?

A v spolupráci s rovnako naladenými, motivovanými priateľmi by to mala
byť hračka! Niektorí ich máme okolo seba aj celkom dosť. Tak kde je
problém?

Tento trend je na vzostupe už niekoľko desiatok rokov, tak prečo
tu nemáme desiatky príkladných ekosídiel, ekovesníc, ekodedín,
cohousingových spoločenstiev?

Prečo sa stretáme s desiatkami ak nie stovkami nádherných motivujúcich
zámerov ale s takmer žiadnymi nasledovaniahodnými príkladmi?

Poďme si spraviť krátky brainstorming. …

Samozrejme, je to veľmi ťažké. Zmanagovať materiálnu časť projektov
je síce tiež náročné, ale dobrých, preukázateľne úspešných managerov
máme okolo seba množstvo. To „kameňom úrazu“ nebude.
Kameňom úrazu je podľa mňa spoločenská organizácia a prístup
k motivácii, motivovaniu ľudí. O tej dnes žiaľ, vieme pomerne málo,
respektíve, vieme len veľmi málo udržaťeľne uplatniť.

To čo vám teraz ponúknem, je príbeh, treba ho vnímať s rezervou, len
ako nástroj na vysvetlenie „fenoménu“.

U našich západných susedov, v ČR, bolo ešte aj v čase pred
rozdelením republík veľmi populárne „hnutie“ ekovesničiek. Ich fandové
usporiadavali každoročne republikové stretnutia, ktorých sa zúčastňovalo
aj pár mojich priateľov, od ktorých mám správy. Stretávalo sa tam „hodne
lidiček“, ktorý sa odsťahovávali na „venkov“, zakladali a pokúšali
sa zakladať „ekovesničky“.

Tu začína ten generalizovaný príklad:
Vyzeralo to väčšinou tak, že si kúpili nejaký domek, statek, alebo pozemky
a tie zvelaďovali, a snažili sa budovať ekovesničku. Pozívali
„spříznené duše“, že sa k nim môžu pridať, usadiť sa a budovať
spolu. Často sa aj niekto našiel a často vydržal/li aj niekoľko rokov.
Potom sa však väčšinou odsťahovali alebo inak osamostatnili a často
začali budovať ďalšiu, vlastnú ekovesničku, podľa svojich ideí.

Tak nám množstvo „ekovesniček“ stále rástlo. (Na tomto mieste je
dôležité, uvedomiť si, či ekovesnička môže byť tvorená jednou
rodinou.)

Sme slobodný, každý si môžeme budovať ekovesničku podľa
svojich predstáv!

Každý, kto chce, sa ku nám samozrejme môže pridať. (že ano?) Má to ale
háčik, podmienku! Môže sa k nám pridať za podmienky, že bude nasledovať
našu „spoločnú“ ídeu!

Lenže, poznáte to: „Sto ľudí, sto chutí“. A nájdeme
niekoho, kto chce dlhodobo udržateľne nasledovať našu ídeu? Niekoho kto
nemá vlasnú ídeu? Vlastnú „chuť“?

Možno budete mať to „šťastie“ a niekoho takého nájdete, ale ako
dlho bude vás baviť byť rodičom a starať sa o nesamostatných
nasledovateľov našich myšlienok?
Videl som takých som už mnoho, čo chceli ostatných tvorivých a
samostatných, vedeli im ale ponúknuť byť „tvorivý len v rámci svojej
predstavy“. Nevedeli im poskytnúť skutočnú Slobodu s velkým „S“,
teda poskytnúť im taký priestor na sebavyjadrenie, ktorý by ich dokázal
naozaj trvalo-udržateľne motivovať.

Takýto vzťah, nemôže byť už zo svojej podstaty trvalo udržateľný a
napĺňajúci.
Takýto vzťah nenesie v sebe kvalitu, ktorá sa dá nazvať sociálnou
udržateľnosťou.

Sociálna udržateľnosť

Sociálnu udržateľnosť môžeme považovať za jadro trvalej
udržateľnosti
. Bez poskytnutia priestoru pre sebarealizáciu, projekt
nie je trvale životaschopný, lebo mu chýba sociálna zložka trvalej
udržateľnosti. Bez sociálnej udržateľnosti projekt skôr pripomína firmu,
v ktorej hrajú zásadnú úlohu iné motivačné činitele. Tými sú dnes
hlavne kariéra a peňažná odmena. (Keď ľudia na tento spôsob pristúpia,
keď sa „predajú“, alebo ich pôžičky donútia, potom sa k „cukru“
začína používať „bič“, ktorý ich naháňa robiť „na mňa a moje
ídei“. Je to forma novodobého otroctva v ktorej 80% ľudí nerobí to, čo
majú radi.)

Čo s tým?

Ak chceme uskutočniť tie nádherné udržateľné projekty,
potrebujeme sa naučiť navzájom si poskytovať priestor na
sebarealizáciu
 (a slobodu)

To, že si nevieme navzájom poskytnúť priestor a slobodu, je jeden
z hlavných dôvodov, prečo v našom okolí existujú trúfnem si povedať
tisícky nádherných projektov zanietených ľudí a tak málo (asi by sa dali
spočítať na prstoch jednej ruky) skutočne udržateľných, hlboko vnútorne
spriaznených „ekodedín“.

Ja považujem „ekodedinu“, za symbol
pre, v hlbokej dôvere žijúce, ekologické
, teda v podstatnej miere
materiálne a kultúrne sebestačné, zdieľajúce spoločenstvo
ľudí
, žijúce na nejak vymedzenej ploche.

Ako to máte vy?


Na začiatku pokračovania článku si položíme otázku:
„Prečo sociálne hodnoty, zručnosti, teda sociálnu
udržateľnosť, dosiaľ v komunitách a firmách tak málo
doceňujeme?“

„Zaježka – evolúcia jedného sna“ vnútorná recenzia článku

14. február 2011 – 15:02 poslal rodebert

Recenziu publikujem v zásade z dvoch dôvodov. Jedným je, že môj
článok, zdôrazňujúci iné rozmery, ktorý som pre Kruh Života
napísal, súčasne zverejnený nebol a druhým je to že verím, že pre
porozumenie hlbším súvislostiam toho, čo sa na Zaježovej deje, je treba
uvedený koncept doplniť a pohľad rozšíriť. (moje komentáre sú
uverejnené kurzívou v zátvorkách
)(zvý­raznené sú podľa môjho
názoru výstižné „formulácie“ autora článku)


Pri všetkej tej rôznorodosti ľudí, ktorí sa počas uplynulých 15-ich
rokoch prisťahovali na zaježovské lazy, je ťažké hľadať nejakú
našu spoločnú črtu, či spoločné ideály
. Z každej bežne
zaužívanej predstavy o Zaježke je tu veľa výnimiek. Niečo však predsa
len máme spoločné – a to nielen ľudia, ktorí tu žijeme, ale aj mnohí
ľudia, ktorí na Zaježku prichádzajú na dlhšie, než len na letmú
návštevu.

Vábi nás sem náš osobný sen – pre niekoho je to
pomerne jasná predstava, ako si preusporiada život v súlade so svojimi
ideálmi, pre väčšinu z nás je to však hmlistá, nekonkrétna túžba
po krajšej budúcnosti. (Ja by som to za seba nazval „zmysluplnej“
alebo aspoň „zmysluplnejšej perspektívy“
) A nájdu sa aj ľudia,
pre ktorých je Zaježka únikom pred „nočnou morou“ predchádzajúceho
života. Najčastejšie je to však kombinácia tohto všetkého –
niečo konkrétne chceme zrealizovať, niečo sa nám nejasne črtá
v budúcnosti a pred niečím unikáme
. A ešte sa tu núka jedna
analógia so snom – s odstupom času je ťažké spomenúť si, o čom sme
to vlastne snívali, keď sme sem prichádzali…

Zaježovské „vábivé sny“

Ak prijmeme určité zjednodušenie, môžeme hovoriť o dominantných
témach zaježovských „vábivých snov“
v rôznych obdobiach. Podobne ako pri evolúcii, časom sa pomaly a nenápadne
pretvárali, pričom sa z pôvodnej jednoduchšej úrovne začala vytvárať
ďalšia, ktorá ju niečím doplnila. Premenu spôsobovalo vonkajšie
prostredie – zmeny na celospoločenskej ale aj lokálnej úrovni, ale aj
„mutácie“ zvnútra. Tie nepriamo vytvárali najmä silné
osobnosti
 – ľudia, ktorí dokázali ovplyvniť svoje okolie.

Pozrime sa na rôzne obdobia evolúcie zaježovského sna bližšie…

Sen o oživení tradičných remesiel

Jeden z vedľajších efektov „nežnej revolúcie“, bola predstava
mnohých, najmä mladých ľudí, že pokiaľ sú dostatočne odhodlaní
dokážu „zmeniť svet“. Pre obdobie po zmene režimu bolo charakteristické
opojenie slobodou a všetkým novým, budovateľské nadšenie, ale aj zmätok,
ktorý vyplýval z rozpadu starých spoločenských štruktúr a nezrelosti
nových. V tomto prostredí bolo pomerne jednoduché nadchnúť sa pre
zaujímavé nové projekty.

Skupina obdivovateľov tradícií, ktorá sa sformovala okolo Školy
ľudovej kultúry
, prišla s myšlienkou vytvoriť priestor, kde by
počas víkendoviek a letných táborov odovzdávali starší skúsení
remeselníci svoje zručnosti ďalším generáciám. Po niekoľkých pokusoch
v rôznych častiach Slovenska im učaroval domček na zaježovskom laze
Podlysec.

Klára Jančurová, Peter Juriga, Marcela Čížová, Magda Slivková
a naozaj mnohí ďalší dokázali veľmi rýchlo vytvoriť životom kypiace
a na Slovensku ojedinelé centrum, kde sa takmer každý víkend pripravovali
obľúbené košikárske, tkáčske, hrnčiarske, rezbárske a podobné kurzy.
Popri tom bol zakúpený aj ďalší dom v časti Polomy, ktorý mal slúžiť
na mládežnícke tábory Stromu života a obec prenajala organizácii aj
budovu bývalého MNV, kde mala byť vybudovaná tkáčska dielňa. O tieto
priestory sa bolo treba starať a preto na Podlysci ubytovali správcov.

Boli medzi nimi aj Igor Chýra a Vlado Szanto, ktorých síce pritiahli
ľudové tradície, ale ich pohľad na ne bol od základu iný. Nevnímali ich
ako tvorivú aktivitu vhodnú na víkend, ale ako životný štýl, ktorý bol
založený na využívaní lokálnych zdrojov, šetrnosti, skromnosti a súlade
s prírodou. Ich predstava bola gándhiovská – osobným príkladom
a vlastným životom preukázať pravdivosť svojich myšlienok
.

Žiaľ tieto dve koncepcie sa nedokázali v ŠĽK zladiť, čo viedlo
k rôznym konfliktom. Okolo Igora a Vlada sa vytvorila skupinka ľudí, ktorí
sa navzájom podporovali a presadzovali „svoj typ“ aktivít.
Klára Jančurová a niekoľkí ďalší však nemali chuť zamotávať
sa do filozofických tém
 – vyhovoval im dovtedajší, čisto
folklórny, spôsob fungovania. V určitej chvíli sa „reformisti“
rozhodli, že bude pre nich lepšie, keď si založia vlastné občianske
združenie a nájdu iný dom, kde by robili aktivity vo svojom štýle –
a tak v roku 1994 kúpili gazdovstvo na zaježovskom laze Sekier.

Ťažké je povedať, či tento rozkol bol nevyhnutný

Isté je však to, že pre ďalší rozvoj Zaježovej by bolo lepšie, keby
ostala fungovať ŠĽK tak, ako predtým, a súčasne sa formovala PHŽ a jej
iniciatíva na Sekieri. ŠĽK však čoskoro zanikla. Stratila mnohých
ťahúňov – niektorí odišli do PHŽ a mnohých iných odplašili
konflikty a strata príjemnej atmosféry na podujatiach na Podlysci. PHŽ sa
snažila zachovať tradíciu remeselných kurzov, ale už nikdy neboli také
kvalitné a tak hojne navštevované, ako predtým. Prevládli iné témy,
iné sny…

Sen o sebestačnosti

V polovici 90.-ich rokov už nadšenie zo slobody opadlo a mnohí ľudia
začali viac vnímať tienisté stránky rozširujúceho sa divokého
kapitalizmu, tu na Slovensku navyše prichuteného „mečiarizmom“.
Čoraz viac sa medzi „alternatívcami“ hovorilo o sociálnej
a ekologickej kríze a niektorí ľudia začali pociťovať potrebu izolovať
sa a vytvoriť si svoj vlastný svet, v ktorom by si sami pokryli životné
potreby. Dobrovoľne sa presunúť na okraj spoločnosti
a nezúčastňovať sa na celom tom konzumnom cirkuse, ktorý tu rozohrával
svoje predstavenie
.

Pospolitosť pre harmonický život

To čo bolo spoločnosťou vytesnené na okraj, bolo pre novovzniknutú
„Pospolitosť pre harmonický život“ (PHŽ) a jej aktivistov
v centre pozornosti. Najvýraznejšou osobnosťou a našim charizmatickým
inšpirátorom bol Igor Chýra. Typickým pre neho a aj pre celé toto obdobie
bol vznik a spôsob fungovania „recyklačka“.
Ľudia na káričkách zvážali viac, či menej vytriedený odpad
z Pliešoviec a ten potom ručne dotrieďovali s až absurdnou precíznosťou
a so snahou čo najviac odhodených vecí „zachrániť“ –
čiže znovu využiť. Na veľkú časť vytriedeného odpadu však neexistovali
odberatelia a tak sa roky hromadil, až kým sa neznehodnotil…

Sekier, ako základňu PHŽ, ale aj dom Igora Chýru na Častobrezí a aj
bývalé MNV-čko obsadili ľudia, pre ktorých bolo prirodzené vyrovnávať
ohnuté klince, do obchodov si nosiť vlastné sáčky, spávať v spacáku na
karimatke, či na sene, jedávať vlastnoručne vystrúhanou drevenou
lyžičkou, v lete chodiť po vonku naboso, prežúvať nedopečené ražné
chleby a pod. Boli sme hrdí, keď sme niečo nepotrebovali, zrecyklovali
(čiže využili vec určenú na vyhodenie), alebo si zadovážili vlastnými
rukami.

Obdobie silného idealizmu

Bolo to obdobie silného idealizmu, ktorý bol pre niektorých ľudí
„zvonka“ obdivuhodným príkladom a pre iných bláznivým vymýšľaním.
V každom prípade to bol odvážny a v týchto končinách
ojedinelý pokus o nový prístup pri propagácii idey
„trvalo-udržateľného života“
.

Žiaľ, z posolstva, ktoré sme sa snažili odkázať svetu: “Žijeme
skromne a aj tak sme šťastní“
, platila predovšetkým prvá polovica.
Čo sa týka nášho šťastia, bolo to trochu komplikovanejšie. Problémy
však nepramenili z uskromňovania a nedostatku civilizačných výdobytkov.
Podcenili sme sociálnu stránku spolužitia a spolupráce.
Vrelo to najmä na Sekieri a to z viacerých dôvodov.

Subjektívne príčiny problémov v komunite boli zakorenené
v komplikovanej povahe mnohých z ľudí, ktorí sa odhodlali prísť bývať
na Sekier. Málokto z nás očakával, že tu, vo vysnívanom útočisku pred
konzumným svetom, bude riešiť predovšetkým vzťahy so
spolubývajúcimi – jednoducho sme neboli na to pripravení. Už zo samotnej
podstaty vízie, ktorá na Zaježke dominovala, vyplýva, že tu prevládali
jedinci, ktorí sa (ľahko – jednoducho) nedokázali začleniť
do bežnej spoločnosti. Samozrejme, že sme neboli žiadne
„socky“, či „vyvrheli“, ale určite sme neboli ani
„pospolití“, ani „harmonickí“.

Objektívne príčiny rozporov boli najmä v tom, že 5–8 ľudí zdieľalo
2 izby a navyše sa tam organizovali víkendovky a chodilo tam množstvo
ľudí na kratšie či dlhšie návštevy, čo vytváralo veľký tlak na
psychiku ľudí, snívajúcich o pokojnom živote na lazoch. Navyše nikto
z nás nemal nejaké výraznejšie skúsenosti s pestovaním, chovaním
a rôznymi praktickými každodennými drobnosťami, sprevádzajúcimi život
ďaleko od „civilizácie“. Frustrovali nás neúspešné pokusy,
to, že veľa vecí sa nedarilo tak, ako sme si ich vysnívali.

Jeden príklad za všetky… spolupracovali sme pri vydávaní knihy od
Fukuoku, nazvanej „Revolúcia jednej slamky“,
v ktorej opisuje svoje úspechy pri bezzásahovom pestovaní ovocia, obilnín a
zeleniny. Napriek snahe viacerých sa nikomu z nás (a nikomu, koho osobne
poznám) fukuokovské pokusy nepodarili… A tak sme začali na záhradách
postupne používať menej odvážne a tradičnejšie postupy. Tento typ
sklamaní postupne uhasínal náš idealizmus, ale na druhej strane prispieval
k nášmu osobnému rozvoju.

Platí staré známe „čo ťa nezabije, to ťa
posilní“
. Ja osobne s odstupom času považujem obdobie,
ktoré som strávil na Sekieri za naozajstnú školu života – v tom čase
som sa osobnostne rozvíjal asi najviac a predpokladám, že niečo podobné
môžu o sebe povedať viacerí. V tomto zmysle nebolo až také podstatné,
že som sa naučil aj niektoré praktické zručnosti, kvôli ktorým som tam
prišiel.

Uvedomil som si totiž, že kľúčové je naučiť sa spolupracovať
s ostatnými, zdieľať, komunikovať – čiže žiť komunitne. Bolo to
v súlade s celkovou tendenciou v Zaježovej. V tom čase tu už postupne
pribúdali ďalší obyvatelia. Niektorí Sekierčania odišli zo Zaježky, ale
viacerí sa usadili vo vlastných domoch v okolí. Domy si tu kupovali aj
ľudia, ktorí Zaježovú spoznali cez aktivity PHŽ. Centrum diania sa
presúvalo zo Sekiera do ich domácností – čoraz viac sa začínalo
rozprávať o spolupráci a o rozvoji obce. To je však už
ďalší sen…

Sen o obci

Obdobie tesne pred a po roku 2000 bolo na Slovensku obdobím úľavy –
Mečiar a jeho kumpáni boli odstavení od moci, štát už nebol hrozbou,
začali sme dobiehať okolité štáty v snahe integrovať sa do EÚ. Svet sa
už nezdal byť až taký temný a možno aj to bol dôvod, prečo ľudí
pomaly prestávali zaujímať celospoločenské problémy a sústreďovali sa
viac na seba a svoje okolie.

Zaježovský LETS

V Zaježovej sme si v tom čase, možno až s prekvapením, uvedomili, že
nás, novousadlíkov, je tu už cez dvadsať. Čoraz viac sme si navzájom
pomáhali, vnímali sme to ako veľkú výhodu toho, že sme sa usadili práve
v tomto regióne, kde je novousadlíkov viac pohromade. Nadšenie nás viedlo
k tomu, že sme začali diskutovať o systéme ktorý by nám umožňoval
zjednodušiť výmenu tovarov a služieb bez použitia peňazí (tzv. LETS).
V roku 1999 si ku nám z návštevy po Slovensku odskočil známy
alternatívny ekonóm Richard Douthwaite a jeho prednáška bola impulzom,
ktorý nás motivoval ku konkrétnym krokom, najmä k založeniu spomínaného
LETS. V rámci neho nám ako menová jednotka slúžili „ježe“,
transakcie boli zapisované na papieriky a spolu s aktuálnou výškou účtov
centrálne evidované. O čosi neskôr sme založili tzv. „potravinovú
banku“ – spoločný nákup trvanlivých potravín vo veľkých baleniach.
Rozbiehali sa aj ďalšie „spoločné podniky“, ktoré sa však na rozdiel
od LETSu a potravinovej banky veľmi ďaleko nedostali.

Do spolupráce sme išli zo (proklamovanou) zásadou, že všetci
sme si rovní, každý má rovnaké práva a možnosti a že si úplne
dôverujeme. A to aj v prípade, keď sa medzi nás, novousadlíkov, zaradil
niekto úplne nový a prakticky neznámy. Množstvo spoločných aktivít si
vyžadovalo formalizáciu, vytváranie pravidiel a tým aj časté stretnutia.
Okrem pravidelných nedeľných, v intervale dvoch týždňov, ktoré sa
odohrávali vždy v inej domácnosti, to boli aj pracovné stretnutia
v menších skupinách a aj rôzne spoločenské akcie. Mali sme pekné
ideály, ale práve kvôli nim sa naša organizačná štruktúra, ktorú sme si
nazývali obec (vyhýbali sme sa nejednoznačnému termínu „komunita“)
rozpadla ešte predtým, než bola dokončená. (nebola takmer ani začatá,
obec (true community, skutočná, zdieľajúca) si totiž vyžadovala už nie
len proklamovanú slobodu, rovnosť a bratstvo, ale skutočnú. A dosiahnuť
ich, nebolo skutočne v našich silách, či už z dôvodov zľahčovania
nedostatkov, tichého akceptovania antikomunitnej zásady, slabší odpadnú,
tak aj z dôvodov, že ľudia, ktorí možno aj mali vhľad do týchto
„teritórii“, nevedeli nájst alebo nenašli spôsob (a priestor) ktorým by
sa stali akceptované pre proklamované zásady, že všetci sme si rovní,
každý má rovnaké práva a možnosti a že si úplne dôverujeme.
„Slabší“ a nie bezdetný nemali rovnaké možnosti
)

Postupne sme sa učili diskutovať, prijímať rozhodnutia, deliť si
zodpovednosť. Žiaľ, bol to oveľa náročnejší proces, než sme
čakali. Snažili sme sa vytvoriť spoločnú víziu rozvoja Zaježovej,
čiastočne sa nám to aj podarilo
, avšak veci až príliš často
ustrnuli, keď ich bolo treba realizovať – čiže prejsť od slov k činom.
„Ťahúňov“ bolo síce relatívne dosť, ale ľudí, čo sa len
viezli ešte viac. Niektorí z pohodlnosti, iní kvôli tomu, že sa ešte
v novom prostredí nestihli zorientovať – preladenie z mestského
prostredia na laznícke nie je zvyčajne rýchle a ani hladké. Frustrujúce
bolo aj to, že niektorí jedinci si na spoločných stretnutiach ventilovali
svoje osobné antipatie a komplexy, čím ich „dusili“.
(Boli to najviac tí, ktorých myslenie a postoje nezapadali do
väčšinového rámca. V diktatúre väčšiny mali možnost vybrať
si medzi

  • 1. bojovať za svoje ideály,
  • 2. prispôsobit sa a opustiť ich alebo
  • 3. to vzdať a odísť, či už fyzicky, alebo
    duševne
    )(Po tomto vysvetlení už dávajú väčší zmysel nasledujúce
    vety
    ):Postupne čoraz viac ľudí strácalo iniciatívu, a prestávali prispievať
    do spoločných projektov a zo „obecných aktivít“ odstupovali.
    Aj keď sme toho vo sfére vzájomnej spolupráce dosiahli pomerne veľa,
    (sociálno-spoločenská) situácia dospela do štádia, keď sa už takmer
    nikomu nechcelo stretať a riešiť spoločné veci – minimálne v kruhu
    všetkých novousadlíkov. (čo bolo to prirodzené a správne, lebo to
    nikam neviedlo
    )

Podobný proces prebiehal aj na Sekieri, kde bol v tom čase lídrom Peťo
Banás. Ten ho začal posúvať smerom ku svojej idealistickej predstave hlboko
vnútorne prepojenej komunity. V nej mal miesto každý, nikto nemal byť
diskriminovaný. Sekier aj preto v tom čase oveľa viac, než je to bežné,
priťahoval zvláštnych ľudí so všemožnými problémami. Tie však boli
často natoľko závažné, že sme ich nedokázali zvládnuť. Navyše, pod
tlakom neustálej psychickej záťaže sa začalo rúcať aj samotné jadro
sekierskej mikro-komunity, až sa nakoniec rozpadla. Našťastie, ľudia, ktorí
tam spolu vtedy žili boli už natoľko prepojení, že takmer všetci ostali
v Zaježovej, len sa presunuli do vlastných domov. V tomto zmysle Peťo vo
svojej snahe uspel.

Obdobie budovania obce a komunity

Obdobie „budovania obce a komunity“ bolo pre nás veľmi
turbulentné a dosť výrazne nás, ktorí sme si ho tu prežili, sformovalo.
Teraz už nikto z nás, na rozdiel od minulosti, neočakáva, že všetci
novousadlíci na tunajších lazoch budú ťahať za jeden povraz. (tu je
dobre popísaná realita, ale bez reflexie príčin. Preto, to nikto
neočakáva, lebo každý, kto to prežil vie, aké je to náročné, koľko by
musel zmeniť vo svojom prístupe a … Takmer nikto z tích, čo si tým
neprešli, a žili len v atomizovanej spoločnosti, si to nevie vôbec
predstaviť
)

Bežná je skôr spolupráca v menších skupinách, zložených z ľudí,
ktorí sú navzájom dobre zladení a ktorí riešia veci, priamo sa ich
týkajúce. Čiže sme síce stratili kus idealizmu, ale o to viac stojíme
oboma nohami na zemi, a to nám, možno paradoxne, prináša väčšie úspechy
aj v oblasti vzájomnej spolupráce. (pod toto by som sa nepodpísal,
aspoň co sa týka sociálno-spoločenského života všetkých, ak by sa to
týkalo len PHZ-živica, podsekier-polomy + možno 5-tinovopristúpivší do
PHŽ, tak je to pravda
)

Sen o šťastných deťoch

V posledných rokoch zažívame komplexnú premenu spoločnosti, ktorú
spôsobili moderné technológie, najmä internet. Menia sa naše
každodenné návyky, spôsob komunikácie, myslenia a vnímania sveta. Veľa
získavame a ešte sami nevieme čo strácame.
 Isté je, že ľudia sa
začínajú ináč pozerať aj život na vidieku. Je čoraz jednoduchšie
užívať si čisté a pokojné prostredie ďaleko od veľkomiest a pritom si
udržať kontakt so svetom, alebo dokonca aj pracovať na diaľku. Takáto
predstava je lákavá najmä pre rodiny s malými deťmi. Atraktívnosť
zaježovských lazov je umocnená aj tým, že tu už býva pomerne veľa
„utečencov“ z miest a tým, že sme si tu vytvorili určitú
neformálnu podpornú sieť.

Ľudia, ktorí sem prichádzajú so snom zabezpečiť svojim deťom (a
samozrejme aj sebe
), pokojný život v lone prírody so sebou prinášajú
iné hodnoty a spôsoby fungovania, ako mladí ľudia bez záväzkov, ktorí si
sem prichádzajú dokázať, že sú schopní žiť mimo civilizácie. Rodiny
a to aj tie, ktoré si založili mladí idealisti, ktorí sa tu spoznali, už
veľmi neriešia úroveň svojho konzumu. Život si „uľahčujú“
rôznymi technickými pomôckami, keďže sú často v časovom strese.
(lebo „čas sú peniaze“)  Majú však väčšiu tendenciu
spolupracovať a to predovšetkým pri aktivitách súvisiacich s ich deťmi
a rodinným životom. Je to teda, na rozdiel od minulosti, prirodzený tlak
k spolupráci, nie sú k nemu nutné nejaké zložité
sociálno-environmentálne teórie a diskusie. (nie že nie sú nutné, ale
sú vyslovene kontraproduktívne
)

V Zaježovej teda v posledných rokoch nepribúdajú iba deti, ale aj
práčky, motorové píly, kosačky, autá, mobily, počítače s internetom
a podobné vymoženosti. Práca mnohých z nás sa však zefektívnila, darí
sa nám uskutočňovať viacej miestnych rozvojových projektov, ale aj
neformálnych aktivít pre deti. Konkrétnymi výsledkami snahy mnohých
zaježovčanov, ale aj občianskych združení, ktoré tu pôsobia (okrem
PHŽ, sa tu od roku 2006 výrazne aktivizuje Živica – celoslovenská
organizácia zameraná na environmentálnu a etickú výchovu
), sú najmä
založenie jednotriednej základnej školy, rekonštrukcia Polomov do podoby
Vzdelávacieho centra, úpravy v centre obce, detské ihrisko, opravené
zastávky, parkové úpravy, obnova bývalého MNV ako komunitného centra
a iné. Spoločenských udalostí je tu tiež veľa – najmä pre deti, ale
nielen pre ne – rôzne stretnutia, tancovania, hry, tvorivé dielne,
premietania, diskusie sú na dennom poriadku. Život tu beží naplno, ale len
pre ľudí, ktorí sa do toho všetkého chcú zapojiť. Ešte stále je tu
pomerne veľa novousadlíkov, ktorí žijú viac utiahnuto a do podobných
aktivít sa zapájajú zriedka – je to ich voľba.
(Nepovažujem za správne napísať je to ich voľba, keď nikto nevie,
čím sú pri svojej voľbe obmedzovaní. Ak sú totiž výrazne obmedzovaní,
nie je to ich slobodná voľba, ale voľba determinovaná možnosťami
)

Aj keď sa zdá, že život rodiny s malými deťmi je tu ideálny, nie
vždy je to tak jednoduché. Máme čo robiť, aby sme si zabezpečili svoje
fungovanie, najmä príjem a bývanie. Najmä tí, ktorí si predtým
nevyskúšali bývanie na lazoch (trebárs na Sekieri), často
s prekvapením zistia, že život je tu po technickej stránke oveľa
náročnejší než v meste. Treba sa starať sa o drevo na zimu, opravy domu,
kosenie lúk, údržbu okolia a množstvo ďalších vecí, ktoré zaberajú
pomerne veľa času. (tu mirec, úplne prirodzene spomenul iba
„chalupárske“ povinnosti mestských prisťahovalcov. U tých mála, jedná
sa len o 3 rodiny z deťmi, ktoré sa venujú aj chovu a poľnohospodástvu,
starostlivosťou o drevo, dom a lúky všetko ešte len začína
)

Navyše, pokiaľ organizujeme program svojim deťom, znamená to neustále
presuny a prevozy, telefonáty a diskusie. Stávame sa tak závislí
na autách, či mobiloch – a po tom asi nikto z nás netúžil. Takisto
zisťujeme, že pokiaľ tu chceme plnohodnotne a dlhodobo žiť, sme na
vzájomnú spoluprácu a komunikáciu odkázaní.
 Ale možno práve to
je to, čo nás posúva vpred.
(To, že zisťujeme, že sme na to odkázaní nás posúva vpred? Myslím,
že skôr to, že nás to donútilo a núti prehodnocovať a posúvať svoje
predsudky a limity
)


Ahoj Matúš, na prvé prečítanie vynikajúce!

  1. to čo som si hneď všimol, spomenuté síce sociálne … ale
    v podstate len tak, aby sa nepovedalo, nepoložený dôraz na tento rozmer
    (lebo je to citlivá a boľavá téma)
  2. *Chýba mi nejaký zmysluplný záver, (ako protiváha výbornému úvodu)
    je tam iba akési nasypanie popola na hlavu, … o tom, že je to ťažké a
    máme stále viac techniky, ktorá nás dostáva tam, kde sme nechceli ísť.PLUS kostrbaté konštatovanie, že to, „že zisťujeme, že sme na to
    odkázaní, nás posúva vpred“.*

Článok href=”http://www.kruhzivota.sk/zajezka-evolucia-jedneho-sna”>Zaježka –
evolúcia jedného sna bol publikovaný v roku 2010 v  href=”http://www.kruhzivota.sk/”>Kruhu ži­vota


Ďalšie články:

Zaježová
v premenách času

href=”http://centrum.vsieti.sk/zajezovske-novolaznicke-rolnictvo-alebo-ekopolnohospodarstvo”>Zaježovské
novolaznícke roľníctvo alebo ekopoľnohospo­dárstvo

a tiež „Zaježovské“ skúsenosti v článku href=”http://centrum.vsieti.sk/budovanie-socialna-udrzatelnost-ekosidelnych-spolocenstiev”>Budovanie
a sociálna udržateľnosť ekosídelných spoločenstiev

Zaježová a Tradičný životný štýl

24. november 2011 – 23:48 poslal rodebert

Nie je

Zaježová naozaj nie je miesto, kde ľudia trávia dni pasením
oviec a večery hrou na fujare či vyrábaním žinčice.

Je

Je tu niekoľko ľudí, čo žijú viacmenej
starosvetsky
, tiež je tu:

Projekt Sekier

teda priestor, kde si môžu mladí ľudia vyskúšať tradičný
životný štýl
. … (hovorí mirec)

Tradičný životný štýl?

Keď sa teda tradičným životným štýlom dá nazvať striedanie sa pri
dojení 2–3 kôz, stavanie si slamených domov, či sťahovanie historickej
„pastierne“, chovanie psíkov v dome a „hranie sa“ na záhradkách,
z ktorých nie je dostatok potravín ani na jedlo na celý rok, nieto ešte na
predaj a zabezpečenie financií.

Konope nesejú, obilie nežnú, plátno si netkajú, zrno si nemelú,
pálenku nepália
, ale nakúpia si v hypermarketoch, ošatenie
v sekáčoch a zarobia si nie v pote na poli, lež v zahraničí alebo
v meste.

Hra na Tradičný životný štýl

Nuž čo robiť? Keď naozaj platenej práce nieto, a neplatenej sú
„mraky“, musí si na ňu každý sám zarobiť až potom sa môže prísť
na lazy hrať, že žije tradičný životný štýl 🙂 S mobilmi, napojením
na facebook, večerným filmíkom na skrátenie dlhého zimného večera.

Ekokomunitný proces

Jednu vec však Sekieru uprieť nemôžeme. Vďaka nedostatku súkromia a
zásahom majiteľov si tu „ekokomunita Sekier“ prechádza fázami
vzniku komunity. Po predstieraní toho, že sme „komunita“, prípadne že
sme veľmi tradičný a „eko“ a na vysokej … úrovni, tzn. že
medzi sebou nemáme žiadne konflikty, začína ponorka.
Vkráda sa pocit, že toho už máme dosť, že je vo všetkom akýsi
zmätok a svoju nespokojnosť ventilujeme ako vieme. Susedom,
priateľom, zvieratám, stromom, štiepanému drevu či motykou na záhrade,
burine. Po fáze chaosu prichádza prázdnota, teda akási
„depka“. To už máme celkom dosť a každého, kto sa do nás stará, by
sme … a začíname pomýšľať na koniec pobytu. (v lepšom prípade si
začíname vážiť, čo máme doma)

Dosť tradičné

Áno, to je dosť tradičné, keď 5–10 ľudí žije v jednej
usadlosti
, ešte tradičnejšie v jednej izbe. Nebohý ujčok Šimko
spomínali ako čosi viac ako pred polstoročím spávali v domčeku cca 5×6
m, aj z múrom, siedmi či ôsmi. Ráno o pol piatej vyháňali na pašu svine
a keď sa napásli: zohnať, zavrieť a na pol ôsmu do školy.

Žijú, či skôr skúšajú žiť, skúšajú tradičný nedostatok
súkromia, (i keď je ho už teraz na Sekiery oveľa viac, ako kedysi) a svoje
hranice trpezlivosti a schopností a zručností
„dohodnúť sa“.

Dohadovacie zručnosti

Tie nám už chýbajú najviac, a nielen na Sekiery, nie len na Zaježovej,
nie len na zanikajúcom vidieku, nielen v slovenských mestách, ale v celej
našej západnej civilizácii, ktorá čoraz častejšie namiesto dohôd vedie
čoraz väčšie „mierové operácie“ po
celom svete.

A trpia prostí ľudia, nie href=”http://www.voxvictims.com/2011/11/23/verdikt-bush-blair-vinni-v-plnom-rozsahu/”>politici
a páni, ktorý rozhodujú o tom ísť do vojny atď. ale to som už dosť
odbočil. Chcel som to ale spomenúť, lebo osobne sa ma to týka, cítim sa
byť spoluzodpovedný za tú strašnú neprávosť čo Severoatlantické
zoskupenie, tzv. Aliancia aj v mojom mene, mene mojej krajiny, spôsobuje.

Základ akejkoľvek trvalej udržateľnosti

A začína sa to v uvedomovaní si a rozvíjaní tradícií. Toho, ako sa
vieme so svojimi rodičmi, deťmi, bratmi a sestrami dohodnúť. Toho, čo si
môžeme nevedome a neorganizovane na Sekiery zažiť. Veľmi ma mrzí, že sa
tam nikto tomu nevenuje, že nikto nezvedomuje to, čo nás mali učiť už od
prvej triedy základnej školy, ako navzájom vychádzať, ako
a na čom sa dopredu dohodnúť, a ako to robiť.
Toho, čo tvorí základ akejkoľvek trvalej udržateľnosti –
udržateľnosť spoločenská
 (sociálna).

Jeden z ľudí, ktorých považujem za svojich „učiteľov“, americký
psychoterapeut Scott M. Peck, napísal o budovaní vzťahov a komunít knižku,
ktorá ukazuje, ako kráčať v href=”http://knihy.vsieti.sk/kniha/v-jinem-rytmu”>„V inom
rytme“
. Ako komunikovať, ako spolu vychádzať, vážiť si
seba navzájom, tvoriť niečo, čo nás presahuje, niečo čo po nás pretrvá.
V druhej knižke sa venuje tomu, ako tým môžeme vytvoriť href=”http://knihy.vsieti.sk/kniha/svet-ktory-caka-na-zrodenie”>„Svet,
ktorý čaká na zrodenie“
.

Veľmi by som si prial, aby sa nám podarilo zrodiť takýto
svet!

Veľmi by som si prial, aby to „také zlé“ nebolo! ako mi to
prostredníctvom .týždňa odkazuješ, Andrej.


K tejto úvahe ma podnietil článok Andreja Bána „Skromní a bohatí“
publikovaný v týždenníku .týždeň, „chránený“ pred prečítaním na
nete pianom.

Zaježová v premenách času

13. január 2011 – 14:01 poslal rodebert

Dlho som nevedel ako sa postaviť k vývoju zaježovskej
„pospolitosti“, po 10 rokoch však už mám predstavu. Jedným
z najčistejších spôsobov ako odmytologizovať niektoré pohľady a
predsudky je zverejniť historické fakty.

Teraz teda začínam napĺňať predstavu, ktorá vznikala dlhé roky.
Začínam aj pri príležitosti vydania druhého čísla časopisu, ktorý mal
byť „O Zaježovej“ písaný „na Zaježovej“, teda nie kadejakými
individuami z pohľadu „z vonka“. Preto dostal názov
Na.o.Zaj.

Nakoľko sa to ale tomuto cenzúrovanemu médiu podarilo, sa dá posúdiť
len s dostatkom informácií, ktoré sa mi, verím, že aj s vašou pomocou,
podarí uverejniť.

Začať môžeme najnovšími článkami publikovanými vraj bez
autorizácie, o predstavení Zaježovských úspechov a perspektív Miroslavom
Kašiakom a Jurajom Hipšom na Festivale „Dych Zeme“
2010 v Šamoríne.

href=”http://www.noveslovo.sk/c/26651/Zajezova__takto_vyzera_skutocne_dobrodruzstvo_”>Zaježová:
takto vyzerá skutočné dobrodružstvo

href=”http://www.noveslovo.sk/c/26654/Zajezova__legalne_lacne_slamene_domy_”>Zaježová:
legálne lacné slamené domy

  • + bonus o zaježovských realitách href=”http://centrum.vsieti.sk/node/573″>Obec Zaježová bola vyhlásená za najekologickejšiu obec na Slovensku

O niečo zaujímavejšie a bližšie skutočnosti je Mircove
zhrnutie Zaježovského vývoja
, o ktoré požiadal Matúš Ritomský
aj mňa. Moje postrehy tam však nedoplnil a tak som ich uverejnil v  href=”http://centrum.vsieti.sk/%E2%80%9Ezajezka-%E2%80%93-evolucia-jedneho-sna%E2%80%9C-vnutorna-recenzia-clanku”>mojej
recenzii.

Zaježka – evolúcia jedného sna

Článok bol uverejnený v „novom“ Kruhu života, a jeho online verzia,
ktorá umožňuje diskusiu, nám prináša aj zaujímavé pohľady iných
ľudí. Mircov článok aj s diskusiou si možete prečítať na stránkach href=”http://www.kruhzivota.sk/zajezka-evolucia-jedneho-sna”>Kruhu života.
Z najzaujímavejších podnetov v diskusii vyberám:

Klára Jančurová vo svojom href=”http://www.kruhzivota.sk/zajezka-evolucia-jedneho-sna#comment-397″>komentáry
dopĺňa

údaje o ešte staršej histórii:

…veľmi rada sa s Vami o ne podelím. Trošku ma zabolelo hodnotenie,
že Škola ľudovej kultúry bola iba o folklóre. Možno to tak navonok
vyzeralo, ale nebolo tomu úplne tak. Pôvodnou snahou bolo ukázať možnosť
spolunažívania s prírodou, bola to fascináca tým, ako ľudia niekedy
dokázali žiť, dýchať s prírodou, čítať v nej, využiť prútik,
drievko. A myslím že je to téma i do budúcna.

Myslím, že hlavným problémom bol generačný rozdiel, boli sme trochu
starší, už sme mali deti a vedeli sme, že časom aj ekologickí aktivisti sa
budú “civilizovať”. Je to na dlhšiu diskusiu. V tých časoch som
nesmierne túžila žiť na Zaježovej, ale bohužiaľ Peter nemal pre toto
pochopenie, a naše nezhody nakoniec aj tak skončili rozvodom. Myslím, že
duchom som stále ekológ a snažím sa celý život myslieť a konať
priateľsky ku našej matke zemi. Školu ľudovej kultúry som si vymyslela
ešte na železničke na Čiernom Balogu, potom pokračovala v Martinskom
skanzene, na Ľupčianskom hrade, a v Zaježovej hnutie vyvrcholilo.

… Škola ľudovej kultúry mala spústu možností, bežali nám na
rôznych psychiatrických klinikách arteterapeutické dielne, mali sme niekolko
dielní v školách, chceli sme rozbehnúť rekvalifikačné centrum
v Slovenskej Ľupči v bývalej škole. Nakoniec som sa rozhodla vrátiť sa
ku svojej profesii krajinárskeho architekta. Akonáhle som sa tomu prestala
venovať naplno ja, bohužiaľ ŠĽK prestala fungovať. Do toho prišli
problémy s kolegami zo Stromu života, finančná kontrola. Bola som vlastne
velmi rada, že vzniklo PHŽ a celé Vaše hnutie sa vyprofilovalo na také ,
aké je dnes, našlo si svoju cestu. Je mi ľúto, že nie je medzi nami Igor,
vždy sme viedli dlhé dikusie a myslím, že sme mali veľa
spoločného. …


Mne sa podarilo nájsť ešte staršie doplnenie v článku Marcely
Čížovej, „Škola ľudovej kultúry“ v Národopisných
informáciách Slovenskej národopisnej spoločnosti pri SAV, SNM a SAV,
Bratislava 1992, číslo 2 ústav SAV

Myšlienka založiť Školu ľudovej kultúry (ďalej ŠĽK) vznikla
v martinskom skanzene, kde sa konali pracovné tábory Stromu života
.
Mladí ľudia, účastníci táborov prejavovali hlboký záujem o práce,
ktoré v skanzene vykonávali. Prirodzene, začalo ich zaujímať, čo je to
ľudová kultúra.

Odpoveď na túto otázku dostávali sčasti od organizátorov táborov
v programe nazvanom „Pohyby ľudovej kultúry“.
To im však nestačilo.

Preto autori myšlienky Ing. Peter Jančura a jeho manželka Ing. Klára
Jančurová realizovali svoje predstavy založením ŠĽK. Pôvodnou myšlienkou
bola séria kurzov pre občanov nad 17 rokov so zameraním na šírenie
vedomostí o kultúre ľudu Slovenska.

Medzitým sa k nám MSD Martin obrátilo chrbtom. Museli sme pre ŠĽK
hľadať novú základňu. Podarilo sa nám zakúpiť
usadlosť v lazovne osídlenej osade Zaježová, okr.
Zvolen.

V mesiacoch júl a august roku 1991 sa tu uskutočnil 2. ročník kurzov
ŠĽK. Na oboch kurzoch sa účastníci oboznámili s fenoménom ľudovej
kultúry, vlastnoručne si vyskúšali mnohé remeslá, ktoré sa nám
v Zaježovej podarili zrealizovať. Nezabudli sme ani na duchovnú
kultúru.

Na kurzoch boli opäť účastníci rôznych vekových i profesijných
skupín. Program kurzov prijímali spontánne a obohacovali ho vlastnou
iniciatívov.

Počas zimných mesiacov roku 1991/1992 sme sa pravidelne dvakrát do
mesiaca stretávali v Zaježovej
. Naučili sme sa pliesť prútené
i lubkové koše, z textilných techník sme oprášili zápästkovú techniku
a krosienkovanie.
V ústrety nám vychádzajú mnohí ľudoví výrobcovia i tkáčky, ktorí
s nami ochotne a zdarma trávia voľné dni, odovzdávajúc nám svoju
zručnosť a um.

V máji roku 1992 sme prvýkrát pripravili program pre deti zo ZŠ
Devínska Nová Ves pod názvom „Dva dni na laze“. Deti
prijímajú program s ľudovou tematikou s úplnou samozrejmosťou.
V budúcnosti popri kurzoch „pre dospelých“ bude všetka naša pozornosť
venovaná práve im.

V súčasnosti sa stretávame v Zaježovej, kde si budujeme objekt ŠĽK.
Chceme tu mať kováčsku, drevársku a keramickú dielňu, chlebovú pec,
priestory pre krosná (dnes sa už tká na dvoch krosnách), miestnosť na
tancovanie.

Popri „Zaježovskom centre“ rozširujeme našu činnosť na celé
územie Slovenska
, spontánnym zakladaním klubov ŠĽK. Záujem
prejavili i viaceré skanzeny.

Sme vďační niektorým etnografom zo SNM v Martine, ktorí vytrvali a
naďalej nám pomáhajú.

Pri zrode bol len nápad zachytiť niečo, čo mizne. Spraviť to tak,
aby to nebola komercia. Chceme zachovať – teda preberať a
odovzdávať.


Z uvedeným celkom súvisia komentáre pod článkom Evolúcia jedného sna,
týkajúce sa evolúcie hrnčiarských aktivít.


Veľmi zaujímavý je však hneď prvý komentár by bohous  href=”http://www.kruhzivota.sk/zajezka-evolucia-jedneho-sna#comment-408″>LETS

Pekni clanocek, je dobre kdyz se lidi snazej ucit na svich
chybach
, my s tim v nase male komuntke mame taky tak trochu problem.
K tomu LETS: pamatuji si kdyz sme bydleli na MNV a bolo nam receno ze musime do
LETS vstoupit, jinak ze muzeme jit ….

Byla to zajimava doba, byli sme mladi,a moc se nam do toho nechtelo a taky
sme do LETS nevstoupili, aspon ne v te podobe ktera byla, ale hojne sme
spolupracovali se starousedlikama a pomalhali jim takze vymeni system tam byl uz
davno pred tim nez se zalozili jezkovia.ako to tam mate tedka nevim je to dalak
tam k vam a nechce se mi platit drahe cestovne a mame tu svoji komunitu lidi
takze moc ani nemuzem.

K tomu celemu co sem na zajezke za 3 roky zivota tenkrat citil bylo to ze
“takhle se to nedela” stale se zaoberam myslenkou
socialni a tou je to ze kdo neco ma (majetek, penize) mnel vzdy na zajezce
vetsi slovo nez ten kteri nema nic nebo jen strasne malo
. aspon tenkrat sem
to tak citil. a to uz je davno takze nic. snad se nekdy zastavime a pokecame
i kdyz spominka na pobihajiciho vlada kteri mne honil se sekyrou kvuli tomu ze
sem napsal kritickej clanek o zajezce mi neprijde moc zajimave a doufam ze se
nebude opakovat.

 />

Kritika je jedna z veci ktery musime akceptovat a ne nenavidet lidi kteri
nas kritizuji. kopu krat to vlastne delaji v dobrem. jinak my href=”http://dvp.s.cz”>http://dvp.s.cz, preji heske jaro a peknou urodu.
(redakčne jemne upravené)


Diplomová práca o Zaježovej

V nasledovnom odstavci vám predstavím úryvok z Diplomovej
práce
 Sašky, na ktorú však nemám kontakt, tak by som velmi privítal,
keby ste mi ho niekto sprostredkovali.

5. charakteristika socioekonomických pomerov

“Pre dnešný vývoj lazového osídlenia, podobne ako pre vývoj vo
väčšine vidieckych sídiel, je charakteristická migrácia obyvateľstva do
väčších miest. Za posledných niekoľko desaťročí sa doslova zdecimoval
počet ľudí, žijúcich na lazoch. V Zaježovej zostalo už len pár
obyvateľov vyššieho veku, ktorí sa nevedia a nechcú adaptovať v novom
mestskom prostredí. Dôvodom migrácie mladších ľudí je nedostatok
pracovných príležitostí v izolovanej obci a neľahký život na lazoch.
Opustené sídla pustnú a postupne začínajú chátrať. Obec Zaježová
vznikla zo siedmych lazov obce Pliešovce pochádzajúcich pravdepodobne zo
17. – 19. storočia. Tieto boli v roku 1905 zlúčené do troch osád a
v roku 1959 do samostatnej obce. Samosprávnou obcou bola až do roku
1990. V tomto roku dňa 29. septembra sa pričlenila pod obec Pliešovce.
Obecný úrad bol zrušený. Kataster Zaježová bol ponechaný. Dnes Zaježová
pozostáva z nasledujúcich usadlostí: Polomy, Korienky, Rimáň, Podrimáň,
Podlysec, Dolinky, Sekier, Podsekier, Tŕstie, Do Bezekov, U Paľov, Lomno,
centrum Zaježovej.

Podľa štatistík od roku 1950 do roku 1961 nastal v Zaježovej nárast
obyvateľstva. Po roku 1961 však kopíruje trend v ostatných oblastiach
lazového osídlenia, dochádza k výraznému poklesu …”

6. Počiatky novolazníctva v Zaježovej

“Prví novousadlíci prichádzali do Zaježovej s cieľom vytvoriť Školu
ľudovej kultúry, ktorá predtým fungovala v Múzeu slovenskej dediny
v Martine. Pôvodnou myšlienkou školy bolo realizovať sériu kurzov pre
občanov nad sedemnásť rokov so zameraním na šírenie vedomostí o kultúre
ľudu Slovenska. Po čase Múzeum slovenskej dediny zrušilo spoluprácu so
Školou. Bolo potrebné hľadať nové priestory na realizáciu, novú
základňu. Podarilo sa ju nájsť v Zaježovej, kde sa uskutočnil v roku
1991 druhý kurz Školy ľudovej kultúry.

Neskôr Škola zanikla, no ľudia prichádzajúci do Zaježovej založili dve
organizácie, ktoré o. i. prebrali aj časť jej aktivít. Sú to: Pospolitosť
pre harmonický život a Občianske združenie Zaježová. Pospolitosť vznikla
v roku 1994. S rozši­rovaním sa radov nových lazníkov vznikla aj potreba
druhej organizácie, ktorá vznikla v roku 2000. Spomínané dve organizácie
resp. občianske združenia spolu úzko spolupracujú. Pre bližšie
špecifikovanie je Pospolitosť pre harmonický život zameraná viac pre
verejnosť a Občianske združenie Zaježová viac pre ľudí novoobývajúcich
osídlenie v Zaježovej.

Dnes Zaježovú obýva okolo 40 nových ľudí a postupne sa ich rady
rozširujú. Zaujímavosťou je, že nejde len o slovenských obyvateľov.
Ľudia sem prichádzajú nielen z Čiech, ale aj Francúzska, Veľkej
Británie, USA a iných krajín.

Medzi prvými ľuďmi, ktorí prišli do Zaježovej a zároveň jeden
z tých, ktorý tu stabilne žijú už niekoľko rokov je bývalý
počítačový inžinier, programátor I.CH. Je jedným zo zakladateľov a
súčasným predsedom Občianskeho združenia Pospolitosť pre harmonický
život a spolutvorca myšlienky rozvíjania spoločenstva ľudí založeného na
základoch trvalej udržateľnosti. Bol iniciátorom vzniku recyklačného
strediska, kde sa triedi, separuje a znovupoužíva odpad z viacerých
domácností v okolí. Dnes pracuje ako vedúci triedenia zberu odpadu
v Pliešovciach. Taktiež je autorom myšlienky realizácie bezpeňažnej
ekonomiky, ktorá funguje v rámci spoločenstva. O počiatkoch vytvárania sa
myšlienky komunitného života a novolazníctva hovorí:”

„Pred vyše desiatimi rokmi som sa rozhodol opustiť panelákový byt
v meste a kúpil som si tu malý domček. Dozvedel som sa o Zaježovej cez
Strom života, ktorí tu mali Školu ľudovej kultúry.
Už počas svojho života v meste som sa rád túlal po prírode ako
„víkendový turista“. Popritom som sa dostal do kontaktu s rozličnými
ochranárskymi aktivitami a informáciami o ničení prírody. Postupne som
začal odhaľovať dopady svojho života v meste na prírodný svet.
Premýšľal som o svojej práci, o každodennom nakupovaní industriálnych
produktov a výrobkov, o používaní všakovakých výdobytkov techniky.
Začal som sa sám seba pýtať, koľko deštrukcie, spotreby prírodných
zdrojov a ničenia života na Zemi sa skrýva za všetkým, čo každodenne
robím a používam.

Postupne sa mi podarilo nadviazať kontakt na podobne zmýšľajúcich
ľudí u nás aj v zahraničí. Výsledkom toho bolo, že som sa mal možnosť
zúčastniť na štúdijnom pobyte na Schumacher College v Anglicku, ktorá je
akousi liahňou alternatívnych myšlienok. Predmetom prednášok, seminárov a
diskusií boli napríklad Trvalo udržateľný rozvoj, komunitné hnutie vo
svete, lokalizácia ako alternatíva ku globalizácii, lokálna sebestačnosť,
ekodedinky a podobne.

Po návrate z Británie som sa rozhodol svoje myšlienky a ideály
realizovať v praktickom živote. Výsledkom bolo založenie Občianskeho
združenia Pospolitosť pre harmonický život, s ktorým sme postupne začali
realizovať rôzne aktivity.“


Na Agro-eko fóre”: sa môžete dočítať:

Zaježová o.z.

V Zaježovej pôsobia dve občianske združenia, ktoré úzko
spolupracujú. Pospolitosť pre harmonický život (PHŽ) vznikla v období,
keď tu bolo len minimum novousadlíkov. Časom sa aj vďaka jej aktivitám
sformovala skupina prisťahovalcov, ktorí sa aktívne zapájajú do jej
programov. Postupne preberali lokálne iniciatívy PHŽ a v roku 2000 si za
jej asistencie založili vlastné, komunitné OZ Zaježová. Doteraz na mnohých
programoch intenzívne spolupracujú, vo všeobecnosti je však PHŽ zameraná
„navonok“ a OZ Zaježová „dovnútra“.

Prírodné poľnohospodárstvo – prakticky skúšame postupy
prírodného (resp. organického) poľnohospodárstva. Súčasne oživujeme
niektoré tradičné poľnohospodárske postupy. Väčšina novousadlíkov sa
snaží o samozásobenie zeleninou a ovocím, samozrejmosťou je nepoužívanie
chémie a šetrný prístup k prírode. Experimenty s rôznymi alternatívnymi
postupmi robíme individuálne, no vymieňame si skúsenosti aj pomoc.

Dnes ich už opäť nájdete aj na stránke PHŽ href=”http://www.zaježka.sk”>www.zaježka.sk

Okem toho má PHŽ aj nové logo, ktoré pravdepodobne vyjadruje jej hlboký
vzťah k tradičnému posvätnému symbolu.

 />


Ciele Občianskeho združenia Zaježová

Vo svojich poznámkach z marca 2001 som objavil pravdepodobne môj návrh
cieľov Občianskeho združenia Zaježová v ktorom sa
odrážajú moje vtedajšie postoje formované ročným pôsobením zaježovskej
Zaježky.

Uskutočňovanie plnohodnotného zodpovedného života
(zodpovednejšieho ako v ostatnej, väčšinovej spoločnosti vo vzťahu ku
prírode, Zemi, deťom, ostatným obyvateľom planéty a kultúrnemu a
spoločenskému dedičstvu)

Vytváranie optimálneho prostredia pre plnohodnotný
vývoj detí

Vytváranie podmienok pre udržanie a rozvíjanie tradičných
znalostí a postupov našich predkov
 (remeslá, sociálne
štruktúry)

Vytváranie podmienok pre trvalo udržateľný život

(a to ako) vlastným životom smerujúcim ku skromnosti a
sebestačnosti

(tak i) šírením myšlienok TUR a pozitívnym
príkladom

Hodnoty všetkých členov OBCE – KOMUNITY

rozvoj kultúrneho dedičstva slovanskej kultúry a beztriedneho
spoločenského usporiadania
(*toto boli vyslovene moje hodnoty a neviem, koľko ďalších novolazníkov ich
zdieľalo)

Všetky národy v ľudskej prehistórii žili komunitným spôsobom života
z toho dôvodu, že jedine tak mohli prežiť v prírodných podmienkach.

Základné princípy a pravidlá spoločného fungovania –
spolunažívania

Uskutočňovanie zodpovedného života voči prírode
i samým sebe

Voči deťom a budúcim generáciám

vôbec

  • v oblasti poskytnutia im možností rozvoja tvorivého myslenia a
    kvalitného vzdelania
  • vytvorenia klími pre ich plnohodnotný
    psycho-fyzický vývoj
  • vytvorenia hodnotných medziľudských vzťahov a vzorcov
    správania
  • v oblasti vnímania a prijímania prírody a uvedomenia si
    svojho miesta v nej
  • v oblasti zachovania im prírodného prostredia na
    úrovni …
  • v oblasti zachovania im zdrojov, aby ich mohli
    využívať aspoň na takej úrovni, ako my

Voči planéte

Nezúčastňovať sa na deštrukčných aktivitách či
znehodnocovaní vody, ovzdušia, pôdy a genofondu a biotopov
planéty (čo znamená) nenadraďovať sa nad iné bytosti a súčasti
prírody – nepodieľať sa na ich podpore

Voči ľuďom z chudobných krajín

  • Uvedomovať si spoluzodpovednosť civilizácie v ktorej žijeme na
    devastácii prirodzených kultúrno-spoločenských hodnôt (na celej
    planéte)
  • spoluzodpovednosť za ***tvorbu úplnej väčšiny odpadov, 9/10 (na
    celej Zemi)
  • spoluzodpovednosť za *stav chudoby najmä v krajinách tretieho sveta
    (vďaka ktorej ochudobňovanie môžeme my dosahovať mieru spotreby bežnú
    v našej spoločnosti (prípadne Európsky štandard)
  • spoluzodpovednosť za manipuláciu a jej spôsoby
    uskutočňované bohatými krajinami a nadnárodnými korporáciami meniaceho
    hodnoty a ciele celého ľudstva
     (nie za účelom dozrievania a
    vyspievania ľudstva, ale za účelom peňažného a mocenského zisku)

Na naplnenie týchto cieľov sme sa zišli v ekologicky nezdevastovanej
krajine v ktorej sa snažíme prírodné a spoločenské bohatstvo a integritu
pre nás i nasledujúce pokolenia zachovať.

Prostriedkom k tomu je ekologicky trvalo udžateľný spôsob
života
, ktorý zahŕňa trvalé zachovanie funkcií pôdy, lesa a
ostatných krajinných spoločenstiev a organizmov v nich žijúcich

To sa dá dosiahnuť iba prístupom uvedomujúcim si hlboké súvislosti

  • Zodpovedným prístupom ku hospodáreniu s pôdou, s lesom a širšieho
    spoločenského angažovania, („zasahovaním do štátnych
    záležitostí“)
  • Zvyšovaním miery sebestačnosti
  • Znižovaním miery spotreby – dobrovoľná skromnosť –
    využívanie miestnych obnoviteľných zdrojov, podporov tradičných činností
    a spôsobu obhospodarovania
  • vytváranie a obnovovanie miestneho porozumenia a spolupráce na podklade
    zdieľania a vzájomnosti ako protikladu súperenia v tržnom ekonomickom
    systéme.

Nový clánok na tému href=”http://centrum.vsieti.sk/zajezovske-novolaznicke-rolnictvo-alebo-ekopolnohospodarstvo”>Zaježovské
novolaznícke roľníctvo alebo ekopoľnohospo­dárstvo

a tiež „Zaježovské“ skúsenosti v článku href=”http://centrum.vsieti.sk/budovanie-socialna-udrzatelnost-ekosidelnych-spolocenstiev”>Budovanie
a sociálna udržateľnosť ekosídelných spoločenstiev



A na záver ešte perlička, Kyberkácke href=”http://kyberia.sk/id/623651/3755160″>Fórum o Zaježovej

toto je forum o zajezovej. Ako uz naznacuje nazov. Vsetky vase zazitky,
podnety, potreby otazky…Kto kedy ide, kam ide, kolko tam bol, ako funguje
zajezova…..pros­te fsecko


a pár ďalších článkov týkajúcich sa fungovania na Zaježovej:

href=”http://www.webjournal.sk/clanok/2821/zajezova-kudia-ktori-si-vedia-pomahat”>Zaježová:
Ľudia, ktorí si vedia pomáhať

href=”http://www.jirivacek.cz/index.php?option=com_content&task=view&id=1274&Itemid=26″>Záježová:
konečně jasno 15.03.2009 – Jiří Vacek

href=”http://www.kruhzivota.sk/miroslav-kasiak-zahradka-pred-domom-je-len-kulisa”>Miroslav
Kašiak : Záhradka pred domom je len kulisa

href=”http://www.sme.sk/c/4110716/zajezova-ako-sa-zije-v-sulade-s-prirodou.html”>Zaježová.
Ako sa žije v súlade s prírodou

href=”http://zivot.azet.sk/clanok/12128/ako-na-krizu-v-zajezovej-preziju-vdaka-vymennemu-obchodu.html”>V Zaježovej
prežijú vďaka výmennému obchodu

href=”http://zvolen.sme.sk/c/6510529/zajezovu-objavuju-aj-cudzinci.html”>Zaježovú
objavujú aj cudzinci

Články zneprístupnené Pianom:

href=”http://www.tyzden.sk/casopis/2010/40/vsetci-nemusia-odist-do-lesov.html”>http://www.tyzden.sk/…o-lesov.html

href=”http://www.tyzden.sk/casopis/2011/47/skromni-a-bohati.html”>http://www.tyzden.sk/…-bohati.html />
Navnovší článok Andreja Bána, ku ktorému som napísal krátku úvahu: href=”http://myslienky.vsieti.sk/zajezova-tradicny-zivotny-styl”>Zaježová a
Tradičný životný štýl

Komunita a moc

20. júl 2011 – 0:27 poslal rodebert

To, na co se v době revolucí zapomnělo, je to, k čemu došlo při
původních experimentech v komunách.

Všechny ty komuny selhaly. Většina z nich nepřežila
déle než tři roky. Některé po dobu kratší než tři měsíce.

  • A to, co je zničilo, bylo přesně to, co mělo být zlikvidováno.*

Moc

Členové komunit zjistili, že někteří lidé jsou svobodnější než
jiní. Silné osobnosti začaly dominovat slabším členům skupiny. Ale
pravidla sebeorganizujícího systému nedovolily jakoukoliv organizovanou
opozici vůči tomuto útlaku.

Vznikla hierarchická struktura

V komunách se to, co mělo být systémem komunikace mezi sobě rovnými
jednotlivci, se často proměnilo v tvrdou šikanu. Podpora šikanovanému
nebyla dovolena. Vznikl strach. Selhání hnutí komun i revolucí dokazují,
že sebeorganizující se model má vážné nedostatky. Nedokáže se vyrovnat
se základními dynamickými silami lidské společnosti: s politikou a
s mocí. Hippies přijali myšlenku sebeorganizující se společnosti,
protože byli v deziluzi ohledně politiky. Byli přesvědčeni, že
alternativní způsob organizace společnosti je dobrý, protože je založen na
základním principu přírody.

Jenže to byla fantazie. Ve skutečnosti přejali myšlenku ze studeného a
logického světa strojů. Nyní, v naší době, jsme všichni v deziluzi
z politiky. A tento strojový organizační princip společnosti se vynořil
jako základní organizující princip našeho věku. Avšak zjišťujeme, že
jestli se považujeme za součástky systému, je velmi obtížné změnit
svět. Je to velmi dobrý způsob jak věci zorganizovat, i vzbouření. Avšak
nenabízí to naprosto žádné řešení ohledně toho, co má následovat pak.
A podobně jako v komunách, zůstáváme bezmocni tváří v tvář těm,
kteří už mají moc na světě.

z článku “V přírodě neexistuje ekologická rovnováha. Společnost seberegulovaných sítí je fantazie”

Co to je komunita

Stručný výtah z knihy „V jiném rytmu“ od M. Scotta Pecka

1. komunita

Pokud máme toto slovo používat smysluplně, musíme je ohraničit na
skupinu jednotlivců, kteří se naučili spolu upřímně komunikovat, jejichž
vztahy jsou hlubší než jejich předstíraná vyrovnanost; u nichž se
vyvinula jakási příznačná oddanost „společné radosti a smutku“ a
„těšení se jeden z druhého a přijímání stavu druhého za
vlastní“. – V komunitě existuje „povšechnost“. Je otázkou nejen
zahrnutí rozdílných pohlaví, ras a víry. Zahrnuje také celou škálu
lidských emocí. Slzy jsou stejně vítané jako smích, strach stejně jako
boj. A zahrnuje různé povahy: jestřáby i holubice, chlapáky i teplouše,
duchovní i materiální, mluvky i mlčenlivé. Obsahuje všechny lidské
rozdílnosti. Každý „mírný“ jedinec je pěstován. ( — s46)

Jak je to možné? Jak mohou být vstřebány takové rozdíly, jak mohou
spolu žít tak odlišní lidé? Rozhodující je oddanost – ochota
k soužití. Dříve či později (raději dříve) v jistém okamžiku musí
členové skupiny – mají-li se stát či zůstat komunitou – nějakým
způsobem navázat vztah k sobě navzájem. Výlučnost, velký nepřítel
komunity, se zjevuje ve dvou podobách: ve vyloučení ostatních a ve
vyloučení sebe sama. Pokud si v duchu řeknete: „No, tahle skupina není
pro mne – jsou příliš tohle nebo tamto či tohleto – a tak se prostě
potichoučku sbalím a vypadnu,“ je to totéž, jako byste si v manželství
řekli: „Na druhé straně plotu vypadá tráva zeleněji, tak se
přestěhuji.“ Komunita stejně jako manželství vyžaduje, abychom v ní
setrvali, i když se dění poněkud přiostří. Náš individualizmus musí
být vyvažován odevzdáním se. Pokud vydržíme, obvykle po chvíli
zjistíme, že „ostrá místa se vyhladila“. Jeden přítel správně
definoval komunitu jako „skupinu, která se naučila přesáhnout své
individuální rozdíly“. Ale toto poznání vyžaduje čas; čas, který
můžeme získat jen odevzdáním se. „Předstihnout či přesáhnout“ tu
neznamená „zamezit“ nebo „zničit“. Doslova to znamená
„překonat“. Dosažení komunity může být srovnáno s vyšplháním na
vrchol hory. ( — s47)

Snad nejdůležitějším klíčem k tomuto přesažení je
přijetí odlišností
.
V komunitě jsou lidské rozdílnosti oslavovány jako dary – místo aby
byly ignorovány, odmítány, skrývány či měněny.

Manželství je samozřejmě malou, dlouhodobou komunitou dvou lidí. Přesto
jsem zjistil i v krátkodobých komunitách o padesáti, ba i šedesáti
členech, kde je čas nepřítelem hloubky, že dynamika je stejná.
Transformace postojů k sobě navzájem, umožňující mně i mé manželce
Lily přesáhnout naše odlišnosti, nám trvala dvacet let. Ale totéž
přesažení se běžně objevuje ve skupinách budujících komunitu během
osmi hodin. V každém případě je nepřátelství transformováno
v přijetí a smíření. A v každém případe má toto co dělat
s láskou.
Když pátráme po tom, jak by se daly individuální rozdíly přizpůsobit,
prvním mechanizmem, ke kterému se obrátíme (pravděpodobně proto, že je to
tak dětinské), bude ten (mechanizmus) silného individuálního
vůdce
. Instinktivně si myslíme, že rozdíly, podněcující
např. hašteření mezi dětmi za nás vyřeší maminka či tatínek –
benevolentní diktátor, nebo aspoň doufáme, že benevolentní. Jenže
komunita povzbuzující k individualitě nemůže být totalitní. A tak
přistupujeme k o něco méně primitivnímu způsobu rozřešení
individuálních rozdílů, který nazýváme demokracií.
 Volíme a
většina určuje, čí volba převládne. Většina vládne. Jenže
tenhle proces vylučuje touhu menšiny. Jak přesáhneme rozdíly,
abychom zahrnuli i menšinu? Zdá se, že je to hádanka. Jak a kam se
dostaneme za demokracií?

rozhodování v komunitě, konsenzus

V pravých komunitách, jichž jsem byl členem, bylo učiněno tisíce
rozhodnutí a já si nikdy neuvědomil volbu. Nechci tím naznačit, že bychom
měli tento systém zrušit. Chci ale naznačit, že komunita v přesažení
individuálních rozdílů běžně překonává jakoukoliv demokracii.
Rozhodnutí bývá v opravdových komunitách dosahováno skrze konsenzus
(— s48)

{V demokracii se řešení hledá tak dlouho, až s ním souhlasí
aspoň 51% účastníků. Konsenzus znamená, že se řešení hledá tak
dlouho, až s ním souhlasí nejen 51% účastníků, nýbrž plných 100%.
Někdy se používá pravidlo „konsenzus minus 1“, při němž je řešení,
které má pouze jednoho oponenta, při druhém projednávání přijato, pokud
se oponentovi ani na druhém projednávání nepodaří přesvědčit nikoho
dalšího, aby jeho stanovisko podpořil. pozn. red.}

V páru se rozhodování začíná s dvěma názory, komunita šedesáti
lidí obvykle začíná s tucty různých názorů. Výsledné konsenzuální
vybrané jídlo, skládající se z nesčetných přísad, je však obvykle
mnohem více tvůrčí než jídlo připravené ze dvou složek.

Navykli jsme si často považovat skupinové zvyky za poněkud primitivní.
Skutečně, já sám jsem psal o tom, jak snadno se skupina může stát zlou.
„Psychologie davu“ je vpravdě obecným označením. Ale skupiny
jakéhokoliv druhu jsou jen zřídkakdy opravdovými komunitami. Ve skutečnosti
je mezi obvyklou skupinou a komunitou nespočet rozdílů: jsou zcela
rozdílným fenoménem. A pravá komunita je svou definicí imunní vůči
davové psychologii, protože povzbuzuje k individualitě a zahrnuje rozličné
úhly pohledu. Stále znovu a znovu se setkávám s komunitou, která udělá
jisté rozhodnutí, aby tak ustavila jistou normu, když tu někdo ze členů
náhle řekne: „Momentík – myslím, že s něčím takovým se asi
nedokážu smířit.“ Davová psychologie se nemůže zjevit za podmínek, kdy
jednotlivci mohou svobodně vyjadřovat svůj názor a měnit trendy. Komunita
takové podmínky představuje. Protože komunitu tvoří lidé s mnoha
různými názory a ona sama umožňuje, aby je svobodně vyjadřovali, jsou
její celkové podmínky daleko příznivější, než jaké může mít
jednotlivec, pár, nebo běžná skupina. Protože zahrnuje tmu i světlo,
posvátné i světské, utrpení i radost, slávu i úpadek, jsou její soudy
ucelené. Neexistuje zřejmě nic, co by nezahrnovala. S tolika hledisky se
přibližuje skutečnosti víc a víc. Realistická rozhodnutí mají proto
často větší záruku v komunitě než v kterémkoliv jiném lidském
prostředí. (— s49)

všeobsažnost komunity

Komunita je a musí být všeobsažná. Velkým nepřítelem komunity je
výlučnost. Skupiny, které vyloučili odlišné lidi, protože byli chudí
nebo pochybovační nebo rozvedení nebo hříšní nebo jiné rasy či
národnosti, nejsou komunitami; jsou to klišé – vlastně obranné bašty
proti komunitám. Trvalé komunity musí bez výjimek klopýtat přes stupínky,
jimiž se blíží k všeobsažnosti. Ale pro většinu skupin je jednodušší
vylučovat než shrnovat. Kluby a korporace jen málo myslí na to, aby byli
všeobsažné, pokud jim to nepřikazuje zákon. Na druhé straně opravdové
komunity, chtějí-li komunitami zůstat, vždy směřují ke svému
rozšíření. Komunity se neptají: „Jak si zodpovíme; že jsme přijali
tuhle osobu?“ Místo toho se ptají: „Bude ospravedlnitelné, když tuto
osobu nepřijmeme?“ Ve vztahu k jiným seskupením podobné velikosti a
účelu jsou komunity vždy relativně všeobsažné. ( — s46)

komunita má schopnost rozjímání

Mezi důvody, díky nimž je komunita skromná a pokorná a tedy
realistická, patří i její schopnost rozjímání. Zkoumá sama sebe.
Uvědomuje si sama sebe. Poznává sama sebe. „Poznej sám sebe“ je jistý
recept na skromnost. Jak je to řečeno v klasické knize rozjímání ze
čtrnáctého století Oblak nevědění: „Pokora sama o sobě není
ničím jiným než pravdivým věděním a cítěním lidského já tak, jak
je. Člověk, který vidí a cítí sebe sama takového, jaký je, musí být
vpravdě pokorný.“

Slovo „rozjímání“ má spoustu vedlejších významů. Většina
z nich míří k uvědomění. Zásadním cílem rozjímání je zvyšovat
uvědomování si světa mimo sebe sama, světa uvnitř sebe a vztahu mezi nimi.
Člověka, který se smíří s relativně omezenými vědomostmi o sobě
samém, lze jen stěží označit za schopného rozjímání. Je také otázkou,
zda jej lze považovat za psychicky zralého či citově zdravého.
Sebezpytování je klíčem k pohledu dovnitř sebe, a ten je klíčem
k moudrosti: Platon to vyjadřuje nejtvrději: „Život, který není podroben
zkouškám, nemá cenu žít.“

Proces vytváření komunity vyžaduje sebezpytování od samého začátku.
A když se její členové zamýšlejí nad sebou, učí se také více a více
přemýšlet o skupině. „Jak si vedeme?“ začínají se ptát čím dál
častěji. „Jdeme ještě správnou cestou? Je naše skupina ta správná?
Ztratil se v nás onen duch?“

Jednou získaný duch komunity není sám o sobě zárukou svého věčného
přetrvání. Nedá se zavřít do láhve ani naložit do aspiku. Lze ho znova a
znova ztrácet. Žádná komunita nemůže očekávat, že se bude nalézat
v permanentně dobrém stavu. Pravá komunita nicméně může – protože je
rozjímavým tělesem – rozeznat svůj špatný stav, dostane-li se do něj,
a rychle podniknout nezbytná opatření k jeho nápravě. A čím déle
komunity existují, tím rychlejší a úspěšnější v tomto procesu jsou.
Naopak skupiny, jež se rozjímavosti nikdy nenaučily, se buď (a to
nejspíše) komunitami nikdy nestávají, nebo se rychle a navždy rozpadají.
(— s50)

komunita jako bezpečné místo

Není náhoda, že jsem se „zapomenutému umění pláče“ znovu naučil
v šestatřiceti letech, když jsem byl v pravém komunitním stavu. Nehledě
na toto znovunalezení byl můj raný výcvik ve znamení tvrdého
individualismu značně efektivní, neboť dodnes na veřejnosti pláču, jen
jsem-li na bezpečném místě. Jednou z mých radostí je, že se mi „dar
slz“ vrací, kdykoliv se vracím do komunity. Nejsem sám. Jakmile se skupina
stane komunitou, je nejčastějším společným vyjádřením jejích členů:
„Cítím se tu bezpečně.“

Je to vzácný pocit. Skoro každý z nás se cítil po většinu života
jen částečně v bezpečí – pokud se vůbec bezpečně cítil. Jen
zřídka, pokud vůbec někdy, jsme se cítili zcela svobodni tak, abychom si
mohli dovolit být sami sebou. Zřídkakdy jsme se také v nějaké skupině
cítili plně přijímáni a přijatelní. A tak téměř každý z nás do
nové skupiny vstupuje připraven bránit se. Tato ostražitost má hluboké
kořeny. Dokonce i když se veřejně pokusíme být otevření a zranitelní,
v jistých směrech v nás nevědomá ostražitost silně přetrvává. Co
víc – je krajně pravděpodobné, že počáteční přiznání
zranitelnosti se setká se strachem, nepřátelstvím nebo jen s náznaky
nápravy či změny, takže se za svůj ochranní val stáhnou i ti
nejodvážnější.

Komunita za běžných okolností nevzniká okamžitě. K tomu, aby skupina
neznámých lidí dosáhla bezpečí pravé komunity, je třeba vykonat velký
kus práce. Když ale uspějí, je to, jako když se otevřou stavidla. Jakmile
se člověk cítí bezpečně natolik, aby se dokázal otevřít, jakmile lidé
ve skupině vědí, že budou vyslyšeni a přijati proto, že to jsou oni,
vyvalí se na povrch léta zadržované frustrace, bolesti, viny a křivdy.
A valí se ven stále rychleji. Zranitelnost se v komunitě nabaluje jako
sněhová koule. Když se její členové stanou zranitelní a zjistí, že
nabyli na hodnotě a vážnosti, stávají se zranitelnější a
zranitelnější. Zdi se řítí. A jak se řítí, jak se zvyšuje láska a
vzájemné přijetí, jak se násobí vzájemná intimita, začíná opravdové
uzdravování a změna. Staré rány jsou zaceleny, staré averze zapomenuty,
staré překážky překonány. Strach je nahrazen nadějí. (— s51)

Lidské bytosti v sobě mají přirozenou touhu po zdraví, celistvosti a
svátosti. (Všechna tři slova jsou odvozena od stejného základu.)
(Anglicky health, wholeness, holiness pozn. překladatele.) Po
většinu času je však toto puzení, tato energie spoutána strachem a
neutralizována ostražitostí a odporem. Ale umožníte-li lidské bytosti
pobývat na opravdu bezpečném místě, kde není této ostražitosti a odporu
více třeba, může posun směrem k ozdravení začít. Jsme-li v bezpečí,
máme přirozenou tendenci ozdravovat a měnit sami sebe. K této pravdě
zkušený psychoterapeut obvykle dojde sám. Čerství absolventi vidí svůj
úkol v uzdravení pacienta a často se domnívají, že se jim to vede.
Postupem času nicméně zjistí, že moc uzdravovat nemají. Zjistí ale také,
že je v jejich moci pacientovi naslouchat, akceptovat jej a vytvořit
„terapeutický vztah“. Zaměří se tedy ani ne tak na uzdravování, jako
na vytvoření vztahu coby bezpečného místa, kde se pacient spíše
uzdravuje sám.

A tak se paradoxně skupina lidí začne ozdravovat a přetvářet až
tehdy, když se její členové naučí o přeměnu a ozdravení se
nepokoušet. Komunita je bezpečným místem právě proto, že se vás nikdo
nepokouší ozdravit či přetvořit, dát vás do pořádku nebo změnit.
Místo toho vás její členové přijímají takové, jací jste. Máte
možnost být sami sebou. A jste-li svobodní, můžete se zbavit své
ostražitosti, odložit masku a přestrojení; můžete hledat své psychické a
duchovní zdraví; můžete se stát úplně a výsostně sami sebou.
(— s52)

komunita je skupina, která umí „bojovat“ s taktem

Na první pohled se to může zdát paradoxní, že by komunita, která je
bezpečným místem a laboratoří odzbrojení, měla být také místem
konfliktu. Možná napomůže tento příběh. Mistr učení Sufi se jednoho dne
procházel se svými žáky po ulicích. Když přišli na městské náměstí,
zuřil tam boj mezi vládními jednotkami a povstaleckými silami. Žáci byli
zděšeni krveprolitím a úpěnlivě Mistra prosili: „Rychle, Mistře,
které straně máme pomoci?“

„Oběma,“ odpověděl Mistr.

Studenti byli zmateni. „Oběma?“ dožadovali se.
„Proč bychom měli pomáhat všem?“

„Měli bychom pomoci úřadům naučit se naslouchat tužbám
lidu,“
 odpověděl Mistr, „a měli bychom pomoci povstalcům
naučit se, jak odmítnout úřady a nepoužít přitom násilí.“

V pravé komunitě žádné strany neexistují. Nebývá to vždy snadné,
ale v okamžiku, kdy dosáhnou stavu komunity, naučili se její členové
vzdát se klišé a frakcí. Naučili se, jak si navzájem naslouchat a jak se
vzájemně neodmítat. Občas je v komunitě konsenzu dosaženo s ohromující
rychlostí. Jindy se však k němu dojde až po dlouhém lopocení. To, že je
komunita bezpečným místem, neznamená, že je místem bez konfliktů. Je
však místem, kde může být konflikt vyřešen bez fyzického nebo
emocionálního krveprolití a s moudrostí stejně jako s odpuštěním.
Komunita je skupina, která umí bojovat s taktem. Že tomu tak je, není jen
náhoda. Neboť komunita je amfiteátrem, kde gladiátoři odložili zbraně a
brnění, kde si osvojili umění naslouchat a rozumět, kde respektují dary
těch druhých a akceptují jejich omezení, kde oslavují jejich odlišnosti a
ovazují jejich rány, kde se zavázali k boji bok po boku, a nikoliv proti
sobě. Je to nejneobvyklejší bitevní pole. To je ale také příčinou, proč
je komunita tak neobvykle efektivním zázemím pro řešení konfliktů.
(— s54)

komunita jako laboratoř pro testování nových způsobů chování

Zmírající skupina náhle obživne (a je komunitou), jakmile se na druhé a
na sebe její členové začnou dívat „mírnýma očima“, skrze čočky
respektu. V naší kultuře tvrdého individualismu může vypadat podivně,
že tato transformace se zjevuje přesně tehdy, když začíná naše
„zhroucení“. Dokud se na druhé díváme jen skrze masku, kterou jsme si
vytvořili, díváme se kriticky. Když ale maska spadne a my spatříme
utrpení, odvahu a zlomení a někde hlouběji důstojnost, začneme se
doopravdy vzájemně respektovat jako přátelské lidské bytosti.

Zranitelnost je dvousměrnou silnicí. Komunita vyžaduje schopnost odhalit
přátelským stvořením své rány a slabosti. Vyžaduje také schopnost být
ránami ostatních zasažen, být ránami ostatních zraněn. To je myšleno
slovy „mírnýma očima“ – nedívat se přes bariéry. V našich ranách
je bolest. Důležitější ale je láska, která kolem nás vyvstává, když
se – obousměrně – dělíme o svá poranění. Jistě, nelze neuvést,
že takové sdílení s sebou nese v naší kultuře riziko – riziko
zničení normy předstírané nezranitelnosti. Pro většinu z nás je to
nová – a zřetelně potencionálně nebezpečná – forma chování.

Zdálo by se, že komunitu lze označit za „laboratoř“. To slovo
navozuje obraz místnosti naplněné nástroji, nikoliv jemností. Laboratoř
může nicméně být definována jako místo, kde se dá bezpečně
experimentovat. Potřebujeme takové místo, protože když experimentujeme,
snažíme se ověřovat – testovat – nové způsoby vedoucí k nějakému
cíli. Tak je tomu i v komunitě: je to bezpečné místo pro experimenty
s novými formami chování. Když se takové bezpečné místo nabízí,
začne přirozeně většina lidí s láskou a důvěrou experimentovat
hlouběji než kdy předtím. Opouští obvyklé obranné a výhružné postoje,
bariéry nedůvěry, strachu a předsudků. Experimentují s odzbrojením sebe
sama. Experimentují s mírem – mírem uvnitř sebe a uvnitř komunity.
A zjišťují, že experiment funguje.

Experiment slouží k tomu, aby poskytl novou zkušenost, z níž můžeme
extrahovat novou moudrost. A tak při experimentování s osobním
odzbrojením sebe sama pomocí zkušenosti objevují členové opravdové
komunity pravidla utváření míru a osvojují si jeho přednosti. Je to tak
mocný osobní zážitek, že se může stát hnacím momentem mírového
úsilí ve světovém měřítku. (— s53)

komunita je skupina samých vůdců, „proud vůdcovství“

Jsem-li navržen na vůdce a zjistím, že se skupina stala komunitou, má
formální práce skončila. Mohu se stáhnout, odpočívat a být jedním
z mnoha, protože jednou ze základních charakteristik komunity je naprostá
decentralizace autority. Uvědomte si, že je antitotalitářská. Její
rozhodnutí je dosahováno konsenzem. O komunitách se občas mluví jako
o skupinách bez vůdce. Přesnější je popisovat je jako skupiny ze samých
vůdců. Protože jde o bezpečné místo, cítí se nedobrovolní vůdci
v komunitě svobodní – mnohdy poprvé v životě – vedení
nevykonávat. A ti, kteří jsou obvykle plaší a rezervovaní, se cítí jako
svobodní natolik, že se projeví jejich skrytý dar vést. Výsledkem je
komunita, ideální instituce k učinění rozhodnutí.

Jednou z nejkrásnějších charakteristik komunity je to, čemu jsem začal
říkat „proud vůdcovství“. Jestliže se členové cítili svobodní tak,
že mohli vyjádřit sebe sama, byly jejich individuální dary nabídnuty
přesně v pravý okamžik rozhodovacího procesu. Jeden z členů tedy navrhl
první část řešení A. Když komunita uznala moudrost onoho daru –
všichni to učinili okamžitě, téměř magicky – mohl postoupit
s řešením dál druhý člen tím, že navrhl druhou část řešení B.
A tak to proudilo kolem místnosti. Proud vůdcovství je v komunitě
pravidlem. Jde o fenomén, který má hluboké důsledky pro kohokoliv, kdo by
se snažil zlepšit organizované přijmutí rozhodnutí – v obchodě, ve
vládě, či kdekoliv jinde. Není to ale nijak rychlý trik. Nejdříve musí
být vybudována komunita. Alespoň na čas musí být pominuty tradiční
hierarchické vzory. Je třeba se zříci některých druhů kontroly. Teprve
tehdy není vedoucím jednotlivec, ale duch komunity. (— s55)

duch komunity

Duch pravé komunity je duchem míru. Lidé se na začátku, v prvních
fázích tvoření komunity, často ptají: „jak poznáme, že už jsme
komunitou?“ Je to zbytečná otázka. Když se skupina stane komunitou, dojde
ke dramatické změně ducha. A nový duch je téměř hmatatelný. Nelze jej
přehlédnout. Ten, kdo to zažil, se už nikdy nezeptá: „Jak poznáme, že
jsme komunitou?“

Nikdo se také nebude ptát, zda ve skupině, která se stává komunitou,
převládá duch míru. Na skupinu se snese zcela nové ticho. Lidé mluví
jakoby tišeji; a přesto se zdá, že jejich hlasy, nesoucí se místností,
jaksi lépe zní. Je to období ticha, nejde ale o nepříjemné ticho. To
ticho je vítané. Je vnímáno jako poklid. Nic už není horečné. Chaos je
pryč. Je to, jako když hluk nahradíte hudbou. Lidé naslouchají a slyší.
Je to upokojující.

Ale duch je choulostivý. Nedá se definovat ani ovládnout způsobem, jakým
ovládáme materiální věci. A tak se skupina v komunitě necítí vždy
zcela pokojná v obvyklém smyslu toho slova. Její členové spolu budou čas
od času bojovat, a to tvrdě. Boj může být vzrušený a nevázaný,
s malým – pokud vůbec nějakým – prostorem pro utišení. Jde ale
o produktivní a nikoliv destruktivní boj. Vždy směřuje ke konsenzu,
protože je to vždy boj plný lásky. Zakládá se na lásce. Duch komunity je
nevyhnutelně duchem míru a lásky.

komunitu lze vytvořit

* Proces, kterým se skupina lidí stává komunitou, je procesem
zákonitým. Kdykoliv skupina funguje ve shodě s jistými zcela jasnými
zákony či pravidly, stává se pravou komunitou.

  • Slova „komunikovat“ a „komunita“, i když jde o sloveso a
    podstatné jméno, pocházejí z téhož kořene. Principy dobré komunikace
    jsou základními principy budování komunity. A protože lidé sami od sebe
    nevědí, jak komunikovat, protože se nenaučili, jak spolu mluvit, neznají
    zákony či pravidla pravé komunity.
  • Za jistých okolností mohou lidé nevědomě přistoupit na pravidla
    komunikace či komunity. Je-li proces nevědomý, lidé se nenaučí jeho
    pravidla, a proto okamžitě zapomínají, jak je užívat.
  • Pravidla komunikace a budování komunity mohou být jednoduše vyučována
    a lze se jim relativně snadno naučit. Toto vědomé učení lidem umožňuje
    si pravidla zapamatovat a později je užívat.
  • Učení může být pasivní nebo aktivní. Aktivní učení je
    obtížnější, ale mnohem efektivnější. Stejně jako ostatním
    záležitostem také pravidlům komunikace a komunit se lze nejlépe naučit
    z vlastní zkušenosti.
  • Drtivá většina lidí je schopna se pravidlům komunikace a budování
    komunit naučit a jsou ochotni se jimi řídit. Jinými slovy, když vědí, co
    dělají, může se téměř každá skupina lidí zformovat v pravou
    komunitu.

Výše uvedené závěry jsem schopen určit, protože jsem vedl nespočet
seminářů pro vybudování komunity. Téměř všechny z nich prošli
obtížnými okamžiky. Nakonec však (od určité doby) všechny dopadli
úspěšně; každá skupina se vždy úspěšně stala komunitou.

Ale pozor: Je obvyklé – a pohodlné – říkat: „Nikdy jsem
nezažil/a komunitu.“ Dokud je komunita náhodným happeningem, mohou být
takové námitky vcelku oprávněné. Ale se znalostí těchto pravidel –
jakkoliv jsou obtížná – už nemůže být touha po komunitě omluvitelná
bez toho, abyste pro to něco udělali.

2. vývoj komunity

první fáze – pseudokomunita

První reakcí skupiny, snažící se zformovat komunitu, jsou nejčastěji
pokusy komunitu předstírat. Členové skupiny se pokoušejí být okamžitou
komunitou tak, že jsou k sobě přehnaně příjemní a snaží se vyvarovat
se sporů. Tento pokus – toto předstírání komunity – nazývám
„pseudokomunitou“. Nikdy to nefunguje.

V pseudokomunitě se skupina pokouší dosáhnout komunity laciným
způsobem – předstíráním. Není to zlovolné, vědomé předstírání;
nejde o promyšlené lži. Spíše jde o nevědomý, laskavý proces, při
němž se lidé, kteří touží být milováni, o to pokouší tak, že
říkají dobrotivé lži a zamlčují jistou část pravdy o sobě samých a
svých pocitech, aby zabránili konfliktům. Jde ale jen o předstírání. Jde
o lákavou, ale neprůjezdnou zkratku vedoucí nikam.

Zásadní hnací silou pseudokomunity je vyhýbání se konfliktům. Absence
konfliktů ve skupině sama o sobě nic neznamená. Pravé komunity mohou
zažívat příjemná a někdy i dlouhá bezkonfliktní období. Je to ale
proto, že se naučili s konflikty spíše zacházet než se jim vyhýbat:
Pseudokomunita se konfliktům vyhýbá; komunita je řeší.

Co je pro pseudokomunitu určující, je minimalizace či nedostatek
poznání nebo i ignorování individuálních rozdílů. Milí lidé jsou
zvyklí chovat se dobře, takže se chovají slušně, aniž by si to vlastně
uvědomovali. Vypadá to tak, jako by každý používal tutéž příručku
etikety. Pravidla této knihy jsou: Nedělejte ani neříkejte nic, co by mohlo
někoho urazit; pokud někdo jiný řekne něco, co vás urazí, otráví nebo
podráždí, dělejte, jako by se nic nestalo, a předstírejte, že se ani
v nejmenším nezlobíte; a pokud se objeví jakékoliv známky sporu,
začněte plynule a rychle, jak je to jen možné, mluvit o něčem jiném.
Tato pravidla zná každá dobrá hostitelka. Není těžké si představit, jak
tato pravidla působí v hladce fungující skupině. Ničí však také
individualitu, důvěrnost a upřímnost, a čím déle vydrží, tím více se
otupují.

Základní přetvářkou pseudokomunity je odmítání individuálních
rozdílů. Její členové předstírají – nebo se tak chovají – že
mají stejnou víru v Ježíše Krista, že stejně rozumí Rusům, dokonce že
prožili stejný život. Jednou z charakteristik pseudokomunity je, že její
členové mají sklon mluvit obecně. „Rozvod je hrozná zkušenost,“
říkají. Nebo: „Člověk by měl věřit svým instinktům.“ Nebo:
„Měli bychom pochopit, že rodiče pro nás udělali to nejlepší, co
mohli.“ Nebo: „Když jednou najdeš Boha, nemusíš už nikdy mít
strach.“ Nebo: „Ježíš nás zbavil našich hříchů.“

Další charakteristikou pseudokomunity je, že její členové ostatním
tyto bezobsažné věty tolerují. V duchu si však myslí: „Našel jsem Boha
před dvaceti lety, a přesto mám pořád strach, ale proč by to měla vědět
skupina?“ Aby se vyvarovali konfliktu, nechávají si své pocity pro sebe;
dokonce souhlasně přikyvují, jako by mluvčí měl jakousi univerzální
pravdu.

Chcete-li pseudokomunitu zadusit v zárodku, stačí k tomu často jen
odhalit mělkost či zevšeobecňování. Když Mary řekne: „Rozvod je
hrozná věc,“ měl bych říci: „Mary, ty to zobecňuješ. Doufám, že se
neurazíš, když tvého příkladu použiji ve skupině, ale jednou z věcí,
které se musí lidé naučit, aby byli schopni správně komunikovat, je mluvit
osobně – používat slova “já“ a „můj, moje“. Zajímalo by mne,
jestli bys mohla říci: “Když jsem se rozváděla, bylo to hrozné.””

„Dobře,“ souhlasí Mary. „Když jsem se rozváděla, bylo to
hrozné.“ „Jsem ráda, že to říkáš takhle,“ mohla by říci Tereza,
„protože můj rozvod byl tou nejlepší věcí, jaká se mi za posledních
dvacet let stala.“

Jakmile je odkrytí individuálních rozdílů nejen dovoleno, nýbrž je
přímo takovým způsobem podporováno, skupina se téměř okamžitě
přesouvá do druhé etapy utváření komunity: chaosu.

druhá fáze – chaos

Chaos se vždy soustřeďuje kolem dobře míněných, ale scestných pokusů
o ozdravění a změnu. Lidé se vesměs změnám vzpírají. A tak se
léčitelé a konvertoři snaží léčit či konvertovat více a více, dokud
se jejich oběti nevzepřou a nezačnou zkoušet léčit léčitele a
konvertovat konvertory. Opravdový chaos.

Chaos není jen stav, je to i zásadní etapa procesu, během nějž se
vyvíjí komunita. V důsledku toho – na rozdíl od pseudokomunity –
prostě nezmizí, jakmile si jej skupina uvědomí.

Když v období chaosu poznamenám: „No, moc se jako komunita nechováme,
co?“, někdo odpoví: „To tedy ne; a je to kvůli tomuhle.“ „Ne, je to
kvůli tamtomu,“ řekne někdo jiný. A zase jsou ztraceni.

V etapě chaosu jsou individuální odlišnosti – na rozdíl od
pseudokomunity – vystaveny navenek. A teď, místo aby je skrývala či
ignorovala, se je skupina snaží vyhladit. V pozadí pokusů o ozdravění
či změnu totiž není ani tak touha po lásce jako spíše touha po tom, aby
byl každý normální – a touha zvítězit, neboť jednotliví členové
bojují o to, čí norma převládne.

Etapa chaosu je časem bojů a potyček. Ale v tom není jeho podstata.
Plně vyvinuté komunity často budou muset bojovat; jen se musí naučit činit
tak co nejefektivněji. Boj v době chaosu je chaotický. Už není jen
hlučný; je netvůrčí, nekonstruktivní. Spory, které se čas od času
objeví v pravé komunitě, jsou láskyplné a obvykle pozoruhodně tiché –
ba mírumilovné – protože jednotliví členové se poctivě snaží
navzájem si naslouchat. Přesto se i v plně vyvinuté komunitě může
diskuse stát vášnivou. I tak je ale veselá a člověk cítí nad konsenzem,
který bude dosažen, upřímné vzrušení. Ne tak v chaosu. Chaos je stejně
jako pseudokomunita přinejmenším nudný, protože se členové bez ustání
sváří s malým nebo žádným efektem. Není v tom milosrdnost ani rytmus.
Opravdu převažujícím pocitem pozorovatele, sledujícího skupinu ve stavu
chaosu, by bylo zoufalství. Boj nikam nevede, ničeho se nedosáhne. Není to
žádná zábava.

I když je chaos nepříjemný, členové skupiny v této etapě společně
napadají nejen sebe, ale i svého vůdce. „Nelopotili bychom se takhle,
kdybychom měli efektivní vedení,“ budou říkat. „Zasloužili bychom si
více usměrňování, než jaké nám poskytuješ, Scotty.“ V jistém smyslu
mají pravdu; jejich chaos je přirozenou odpovědí na relativní nedostatek
usměrňování. Chaos může být snadno obelstěn dostatečně autoritativním
vůdcem – diktátorem – který by jim označil úkoly a cíle. Jediným
problémem je, že skupina vedená autoritativním vůdcem není a nikdy
nemůže být komunitou. Komunita a totalitářství jsou neslučitelné.

Jeden nebo několik členů skupiny se v této etapě chaosu pokusí
v reakci na přetrvávající nedostatek vedení určeného vůdce nahradit.
Ona nebo on (obvykle on) řekne: „Podívej, to nikam nevede. Proč nejdeme po
kruhu proti směru hodinových ručiček a každý nebo každá z nás o sobě
něco neřekne?“ Nebo: „Proč nevytvoříme podvýbor, který by vypracoval
definici komunity. Pak zjistíme, kam vlastně míříme.“

Problémem při výskytu takového „sekundárního vůdce“ není jeho
existence, ale navrhovaná řešení. To, co hlásají, je tak či onak
„útěk k organizaci“. Je pravda, že organizovanost je reakcí na chaos.
To je totiž prvotní příčina vzniku organizace: minimalizovat chaos.
Problémem nicméně je, že komunita a organizace jsou neslučitelné. Dokud je
cílem budování komunity, organizace je jako pokus vyřešit chaos
nefunkční.

třetí fáze – prázdnota

odložení bariér

„Z chaosu vedou jen dvě cesty,“ vysvětlím skupině poté, co
strávila spoustu času hádáním se, které nikam nevedlo. „Jedna cesta vede
k organizaci – ale organizace není nikdy komunitou. Zbývá jediná cesta,
cesta do prázdnoty a skrze prázdnotu.“

Často se stává, že mne skupina ignoruje a pokračuje v hádání, jako
by ji to vůbec nezajímalo. Přitom lidé hned jak jsem se zmínil o
„prázdnotě“ tuší, co přijde, ale s jejím přijetím vůbec
nepospíchají.

Prázdnota je těžký úděl. Je to také nejkritičtější etapa
budování komunity. Je to most mezi chaosem a komunitou.

Když se mne členové komunity zeptají, co jsem tou prázdnotou myslel,
řeknu jim prostě, že se potřebují zbavit bariér komunikace – že je ze
sebe potřebují vyprázdnit. A já jim můžu na příkladu jejich chování
ukázat určité věci (pocity, domýšlivost, ideje a touhy), které tak
naplnily jejich mozky, že je učinily neprostupnými jako kulečníková koule.
Zbavit se těchto bariér je úkon, jenž je klíčem k přechodu od
„tvrdého“ k „mírnému“ individualismu. Nejobvyklejší (a
nejvzájemnější) bariéry komunikace, jichž se lidé musí zbavit dříve,
než vstoupí do pravé komunity, jsou:

očekávání a předpojatost

Budování komunity je dobrodružství, pochod do neznáma. Lidé jsou
obvykle z prázdnoty neznáma zděšení. Následkem toho si zaplní mysl
obecně falešnými očekáváními, jaký ten zážitek bude. Ve skutečnosti
my lidé jen zřídka vstupujeme do jakékoliv nové situace bez předpojatosti.
Pak se snažíme přizpůsobovat zážitek našemu očekávání. Někdy je to
užitečné chování, ale obvykle (a vždy ve vztahu k budování komunity) je
to zničující. Dokud nepřestaneme očekávat a pokoušet se zařazovat
ostatní lidi a naše vztahy s nimi podle předpojatých modelů, nemůžeme
doopravdy slyšet, poslouchat nebo zažívat. „Život je to, co se stane,
když máš v plánu něco jiného,“ řekl někdo moudrý. Ale navzdory této
moudrosti pro nás není snadné vstupovat do nových situací s otevřenou (a
prázdnou) myslí.

předsudky

Předsudky, které jsou pravděpodobně častěji nevědomé než vědomé,
se objevují ve dvou formách. Zaprvé posuzujeme lidi, aniž bychom o nich
cokoliv věděli – jako když si pro sebe při setkání s cizincem
řeknete: „Je zženštilý. Vsadil bych se, že je to hnusnej chlap.“
Ještě častěji posuzujeme lidi na základě velmi krátkého, omezeného
zážitku. Na všech seminářích se mi přihodilo, že jsem si unáhleně
o někom pomyslel, že je opravdový „blb“, a později jsem zjistil, že
ona osoba oplývá neobvyklou hojností darů.

ideologie, teologie a řešení

Se svými spřátelenými lidskými bytostmi se zřejmě ke komunitě
nepřiblížíme, pokud budeme myslet a cítit takto: „Ona očividně
neuznává křesťanskou doktrínu; má před sebou ještě dlouhou cestu, než
bude spasena jako já.“ Anebo: „Jasně, tohle je republikán, byznysmen,
dravec. Jen aby tu byl vůbec někdo, s kým by se stálo za to seznámit.“
Musíme se zbavit nejen ideologické a teologické zkostnatělosti, ale
i každého přesvědčení o „jediné a jedině správné cestě“.
Mluvím-li o procesu zbavení, nemyslím tím, že bychom měli zcela upustit
od svého kdysi těžce vydobytého cítění a chápání. Dobrým příkladem
rozdílu mezi zbavením se a vymazáním byla jedna skupina, ten
nejzasvěcenější spolek konvertorů, na jaký jsem kdy narazil. Každý
z nich chtěl mluvit o Bohu; každý z nich měl o Bohu jinou představu; a
každý z nich si byl jistý, že právě on či ona přesně ví, kdo Bůh je.
Dostat se do obrovského chaosu nám netrvalo dlouho. Ale o šestatřicet hodin
později, když skupina učinila zázračný posun od chaosu ke komunitě, jsem
jim řekl: „Je to fascinující. Dnes mluvíte o Bohu právě tak často jako
včera. V tomto ohledu jste se nezměnili. Změnil se ale způsob, kterým
mluvíte. Včera se každý z vás choval, jako by měl Boha v zadní kapse
kalhot. Dnes všichni mluvíte o Bohu s pokorou a smyslem pro humor.“

potřeba uzdravování, konvertování, upevnění či rozřešení

Během etapy chaosu, když se členové skupiny vzájemně pokoušejí
uzdravovat či konvertovat (měnit), věří, že jsou láskyplní. A jsou
skutečně překvapení chaosem, který vznikne. Koneckonců, copak není
laskavé, když pomůžete svému sousedovi či sousedce v utrpení nebo
někomu jinému, aby uviděl světlo? A tak vlastně všechny tyto pokusy
o uzdravení nebo změnění někoho nejsou jen naivní a neúspěšné; jsou
sobecké a sebeukájivé. Bolí mne, když mí přátelé cítí bolest. Mohu-li
udělat něco, co by je bolesti zbavilo, cítím se lépe. Mou
nejzákladnější touhou, když se pokouším o ozdravění či změnu, je
touha, abych se sám cítil lépe. Je tu ale pár problémů. Jedním je to, že
můj lék obvykle nebývá i lékem pro mého přítele. Vskutku, nabídneme-li
někomu svůj lék, obvykle se mu přitíží. Pravda je taková, že často tou
nejlaskavější věcí, kterou můžeme pro přítele udělat je podělit se
s ním o jeho bolest – být s ním, i když nemůžeme nabídnout nic
než svou přítomnost a i když je to pro nás samotné bolestivé. Stejné je
to s našimi pokusy o konverzi, o změnu. Je-li vaše teologie jiná než
moje, představuje to pro mne výzvu. Na druhé straně, kdybych vás
konvertoval na svůj způsob myšlení, nejen že by mne to zbavilo mého
znepokojení, bylo by to i dalším důkazem oprávnění mé víry a postavilo
by mne to do role záchrance lodi. O kolik by to bylo snadnější a hezčí
než snaha porozumět vám takovým, jací jste.

Když vstoupí do etapy prázdnoty, zjistí členové skupiny (někdy
náhodou, někdy postupně); že jejich touha po ozdravění, konverzi nebo
jiném řešení interpersonálních problémů je sobeckou touhou po pohodlí
pomocí vyhlazení těchto rozdílů. Žádná skupina na to nikdy nepřišla
dříve než jedna skupina středozápadních úředníků. Protože jsme měli
jen málo času, byl jsem k nim poněkud tvrdý. „Na začátku jsem vám
říkal,“ připomínal jsem jim, „že účelem, proč jsme tu pohromadě, je
stát se komunitou, a ne vyřešit problémy vašeho města. Přesto tu
bezprostředně poté nemluvíte o sobě, ale o vámi navrhovaných
řešeních. Podle mě jsou to všechno fantastické nápady, faktem ale je, že
se s nimi vzájemně tlučete po hlavách. Ale jestli chcete, můžete to
dělat po celých příštích čtyřiadvacet hodin, upřímně ale pochybuji
o tom; že to posune vás nebo vaše města jen o píď dále, než jste byli
dnes ráno. A je jisté, že se tím nestanete komunitou. Pokud se jí ale
chcete stát, měli byste se zbavit svých úžasných návrhů a své potřeby
vidět je zvítězit. A možná (ale jen možná), když se stanete opravdovou
komunitou, budete schopni spolupracovat tak, aby to pomohlo vašemu městu.
Nevím. Udělejme si ale mimořádně dlouhou přestávku – čtyřicet
minut – a uvidíme, jestli je možné, aby se za tu dobu každý z vás
zbavil svých řešení natolik, abychom se alespoň poznali jako odlišné
lidské bytosti.“

Během jedné hodiny jsme se stali komunitou.

potřeba kontroly

Tato překážka na cestě ke komunitě je pro mne osobně největším
strašákem. Jako určený vůdce semináře nesu na svých bedrech víru
ostatních, že dohlédnu, aby se skupina nevymkla kontrole – že nedojde ke
škodě. A co víc, i když říkám, že žádný z členů skupiny není za
její úspěch zodpovědný o nic více ani méně než druhý, ve skutečnosti
to tak v srdci necítím. Mám pocit, že kdyby skupina selhala, jsem já ten
špatný. Následkem toho jsem soustavně puzen, abych dělal věci (manipulace
či manévry), které zajistí vytoužený výsledek. Ale vytoužený
výsledek – komunita – nemůže být dosažen autoritativním vůdcem,
který vysílá střely. Musí být výtvorem skupiny jako celku. A tak musí
úspěšný vůdce strávit většinu času zdržováním se, nicneděláním,
čekáním a tím, že nechává věcem volný průchod. Potřeba kontroly –
zajistit vytoužený výsledek – je alespoň částečně založena na
strachu ze selhání. Mám-li se zbavit svých tendencí přespříliš
kontrolovat, musím se zbavit strachu ze selhání. Musím být ochoten selhat.
A skutečně značné množství seminářů uspělo až poté, co jsem si
řekl: „No, vypadá to, že tentokrát se to nepovede. Nic s tím
nenadělám.“
 Pochybuji, že je tato časová shoda náhodná.
Lekce, kterou dává budování komunity, se zbavováním se potřeby kontroly
pomáhá zlepšovat každodenní vztahy včetně vztahu k životu samotnému.
Učí, jak se umět ve větší míře vzdávat a jak si uvědomovat, že
„život není problémem, který by měl být vyřešen, ale
záhadou, která se má žít“.

Rozdiely medzi sebazdokonaľovacími a psychoterapeutickými skupinami

Odlišnosti skupinových seminárov zameraných na zážitok komunity a psychoterapeu­tických skupín. Spracované za použitia kapitoly „Vzťah medzi encounterovou skupinou a psychoterapeutickou skupinou“ z knihyIrvina Yaloma: Teorie a praxe skupinové psychoterapie.

Zážitkové skupiny sú zamerané na osobnostný rast a tzv. rozširovanie mysle, nie na liečenie (a tzv. zmenšovanie hlavy). Hlavné rozdiely teda vyplývajú z cieľov a zloženia účastníkov. Seminárov sa zúčastňujú ľudia zameraný na rozvoj v interpersonálnych vzťahoch, komunikácie a učenia. Účastníci sú zameraný na osobnostný rast, zvyšovanie tzv. kompetencie, skvalitňovanie komunikácie, schopnosti reagovať a prispôsobivosti. Účastníci pozostávajú väčšinou z dobre fungujúcich ľudí, ktorý sú orientovaní na zväčšenie schopností a orientácie.

V procese sa stávajú tzv. „otvoreným systémom“ a v interpersonálnej oblasti sú schopní využívať vlastné skúsenosti na rozvoj väčšej kompetencie najmä vo vzťahoch. Jedným z cieľov postupu je objasniť účastníkom proces skupinovej dynamiky
a možností jeho využitia pri tvorbe hodnotných tímových vzťahov.

Zmeny, ktoré sa môžu objaviť ako dôsledok skúsenostiv skupine, sú veľmi podobné zmenám, ktoré by u svojich pacientov radi videli skupinový terapeuti. Je to však až možný dôsledok, nie zameranie skupiny, skupinového procesu. Okrem toho je trvanie CBW oveľa kratšie a odstup medzi facilitátorom a účastníkom je oveľa menší, ako v terapeutických skupinách.

Cohousing nie je sekta

10. august 2011 – 23:35 poslal rodebert

Architektka Veronika Bešťáková se seznámila s cohousingem při
hledání udržitelné formy bydlení pro seniory již během
svého doktorského studia na fakultě ČVUT. Setkala se s průkopníkem
amerického cohousingu arch. Charlesem Durrettem a nyní se sama věnuje
šíření toho trendu.

Kolik cohousingových společenství vzniklo během posledních pěti let
v ČR?

První zmínky o existenci cohousingu se v ČR objevily až v roce 2008,
to znamená před pouhými třemi lety. Od té doby se objevilo několik pokusů
cohousing zrealizovat – buď jako iniciativa samotných budoucích obyvatel
(víme o třech projektech) nebo jako iniciativa developerů (také víme
o třech projektech), ale žádný dosud nebyl dokončen. Pokud vím, ve všech
zemích, kde se pokoušeli vybudovat první cohousing, první skutečně
dokončený projekt vznikl až zhruba po deseti letech. Jedná se o zcela nový
způsob bydlení a musí si proto “prošlapat cestu” (zjistit, jak je to
s legislativním prostředím té které země, možným financováním,
potenciální podporou konkrétní lokální samosprávy nebo i státní
správy, atd.).

Existuje u nás nějaká forma státní / krajské / městské podpory pro
tyto typy projektů?

V ČR je cohousing dosud velmi málo známý způsob bydlení – mezi
veřejností, státní správou či regionální a místní samosprávou.
V tuto chvíli je tedy u nás cohousingové hnutí zcela na začátku a je
potřeba šířit informace o tomto způsobu bydlení. To si klade mimo jiné
za cíl i Cohousing.cz. Cohousing je bydlení založené na vlastní
iniciativě jeho obyvatel. V ČR ovšem existuje velmi malá zkušenost
s vlastní iniciativou, participací obyvatel na projektech, zapojování
veřejnosti do rozhodování (myšleno na místní úrovni). ČR je také dosud
velmi ovlivněna neblahou totalitní minulostí. Je tedy potřeba postupně se
věnovat i výše zmíněných tématům, které přímo ovlivňují zájem
veřejnosti o cohousing. Nejdůležitější možná je zdůraznit, že
cohousing může být oboustraně výhodný způsob bydlení, jak pro obyvatele,
tak pro městské samosprávy, zejména v kontextu rychlého stárnutí
obyvatel.

Pozorujete nějaký charakteristický rozdíl mezi českými a zahraničním
cohousingovými komunitami?

Každá země si cohousing přizpůsobí pro své zcela specifické kulturní
prostředí, takže charakteristické rozdíly mezi jednotlivými zeměmi lze
určitě nalézt. Lze však těžko říci, jaké jsou charakteristiky českých
komunit, když projekty jsou na samém začátku a komunity vlastně ještě
nejsou stabilní, v podstatě ještě zcela nefungují.

Co oceňují obyvatelé cohousingu nejvíce a co jim na tomto bydlení
naopak vadí?

Obyvatelé cohousing oceňují zejména jedinečnou kombinaci soukromí
svých bytů či domků a společně sdílených prostorů a aktivit. Výsledkem
je příjemné, pohodlné a bezpečné bydlení, které přináší jeho
obyvatelům zároveň nezávislost. Zahraniční senioři oceňují zejména
nezávislost na pomoci rodiny a společnosti. Cohousingová komunita má často
příznivý vliv na celkový rozvoj místní komunity obce, do které patří,
protože cohousing není žádné uzavřené společenství, ale s okolím
často intenzivně komunikuje. Vznik projektu bývá zdlouhavý, je to patrné
zejména u prvních projektů. Problémem může být i nedůvěra místní
samosprávy a potenciálních sousedů k této formě komunitního bydlení, a
to z nedostatku relevantních informací (např. záměna cohousingu za
nějakou formu sekty). V sousedském společenství se musí vždy počítat
s různou mírou konfliktů, které mohou mezi obyvateli vznikat a obyvatelům
nemusí být příjemné je řešit. Cohousing je založen na sdílení
prostorů a aktivit, což je pro české obyvatele nezvyklé, a je třeba se
tomu naučit.

Jak konkrétně má postupovat zájemce o tento druh bydlení? Na koho se
obrátit?

V ČR zatím neexistuje žádná specializovaná organizace, která by už
měla konkrétní zkušenosti s budováním cohousingu. V zahraničí jsou
různé způsoby, jak se k takovému bydlení dostat. Často existuje databáze
projektů, ať už rozestavěných nebo hotových, kde jsou volné bytové
jednotky pro další zájemce. V ČR se cohousingem zabývá již delší dobu
Cohousing.cz. Může nabídnout kvalifikované přednášky, případně
workshopy, které detailněji seznámí zájemce o cohousing s tím, o co se
vlastně přesně jedná. Přednášky se skládají z obecného úvodu a
z promítání fotografií z navštívených cohousingů. Workshopy jsou
rozšířeny o podrobnější popis postupů vzniku cohousingu podle
zahraničních příkladů, o procesech ve skupině nebo o pohled architekta
na celou záležitost.

Je možné se do již vzniklého společenství přistěhovat?

V ČR nejblíže k realizace spějí dva developerské projekty. Jednak
Alfarezidence v Praze, ta zahrnuje prvky cohousingu, ale developer se
paradoxně od cohousingu distancuje, protože je přesvědčen, že by slovo
“cohousing”, případně “komunita”, mohly odradit potenciální
klienty

Druhý projekt je mnohem promyšlenější, jedná se o projekt Zåhrada
v Lysé nad Labem, kde jsou přirozeně kromě rodinných bytů zahrnuty
i byty pro seniory a handikepované. Tento projekt má mnohem větší šanci
stát se skutečným cohousingem, tedy vědomě budovaným sousedským
společenstvím. Již nyní jeho budoucí obyvatelé shánějí další podobně
smýšlející lidi a tím může vzniknout společenství ještě před
nastěhováním. V zahraničí většinou bývají fungující cohousingové
projekty naplněné a zájemců bývá více než nabídek. Ale někdy se
přistěhovat podaří.

Je dostupné bydlení v komunitě i pro lidi s nižším příjmem či
v důchodu?

V ČR opět není žádná zkušenost. Cohousing může být založen na
nejrůznějších typech vlastnictví. V zahraničí jsou cohousingy pro
seniory často budovány na náklady neziskových tzv. housing association. Tyto
byty nebo domky v cohousingu pronajímají. Část bytových jednotek je třeba
v osobním vlastnictví a část ve vlastnictví obce, a ta je pak pronajímá
nízkopříjmovým domácnostem.

zdroj: zijemenaplno.cz – Cohousing není sekta

Budovanie komunít, teda trvalej udržateľnosti v sebestačných spoločenstvách

22. marec 2012 – 20:12 poslal rodebert

Množstvo ľudí dnes hovorí o budovaní komunít. Vieme ale, čo to tá komunita je? Jedným z dôvodov, prečo sa nemôžeme v problematike komunít ľahko orientovať, je vágne definovaný samotný pojem „komunita“. Na Slovensku ho žiaľ často skloňujeme v súvislosti s rómskou komunitou, lebo si s ňou v kontexte súčasnej tekutej globálnej spoločnosti nevieme dať rady.

Časť nášho dnešného chápania pojmu vychádza najmä etnickej a geografického chápania (ktoré k nám prichádza z anglofónnych krajín) Pre našu tému je však dôležité vychádzajúc z pôvodného latinského pojmu „communicare“, že komunita je skupina ľudí, ktorá navzájom komunikuje a udržuje určité spoločenské väzby.

Spoločenské väzby a sociálny kapitál sa v našej kultúre relatívne rýchlo strácajú. Stačí sa pozrieť na vzťahy ľudí v „geograficky definovanej komunite“ susedov žijúcich v jednom paneláku, alebo v jednom jeho vchode. Vzájomné vzťahy tejto komunity sú už natoľko deformované a popretrhávané, že spolu takmer nekomunikujú, nepoznajú sa a často sa už ani nezdravia. Je to spôsobené veľkou migráciou a praktickou neexistenciou sociálnych štruktúr, ktoré by umožnili a napomáhali zoznamovaniu sa a komunikácii susedov.

Domové schôdze

Susedia v bytovkách majú jednu nešťastnú príležitosť, kde sa raz za čas stretávajú – domové schôdze. Údajne sú jednými z najhorších zážitkov a na ktorých je dobre vidieť stupeň spoločenského rozkladu a neschopnosti používať funkčný rozhodovací proces, ktorý by vedel uspokojiť všetkých (už absolútne nie dlhodobo a trvalo udržateľne),
opovrhovaním menšinovými názormi, názormi jednotlivcov a nedôvery, že sa k vzájomnej spokojnosti ešte dohodnúť vieme.

Záujmové komunity

Okrem geograficky definovanej komunity, si teda môžeme predstaviť „komunity záujmové“, teda komunity ľudí, ktorých spája komunikácia a spoločné záujmy. Skúsime si uviesť príklady: Kinologické kluby, motorkári, spolužiaci, profesné kluby vojakov, policajtov, AA- anonymní alkoholici, skupiny postihnutých smrteľnou chorobou, náhlou stratou, posttraumatickými symptómom, ikebanou, nejakou krajinou alebo problémom,
napr. globálnymi zmenami klímy, geneticky manipulovanými organizmami, ľudskými právami, protestom Gorila, utajovaním ACTA atď. Alebo komunitu spája viera – teda oficiálne, vedomé či nevedomé náboženstvá, kulty alebo sekty, viera v potrebu ochrany prírody, napr.ekologické organizácie a ekodediny.

Ekodediny

Od ekodedín sa odrazíme k ďalšiemu, hlbšiemu pochopeniu fenoménu komunít.
Niektorým záujmovým združeniam a komunitám stačí téma spoločného záujmu a o iné veci, najmä ak sú rozdielne (napr. viera) a vytvárajúce potenciálne nezhody, sa im nevenujú, prípadne sa im vedome (v dohodnutých pravidlách), či nevedomky vyhýbajú.
Iné musia ísť hlbšie, aby sa dopátrali príčin opakovaného správania s ktorým si nevedia rady. Skupiny anonymných alkoholikov či závislých na psychotropných látkach, liekoch, počítačoch, internete, hracích automatoch, práci či sexe. Sú však aj také, ktoré sa snažia ísť ešte ďalej a svoje myšlienky, svoju hlbokú vieru vzájomne zdieľať a spoločne ju napĺňať svojím životom.

Okrem rozličných náboženských komunít, či už kresťanských, hinduistických (Hare Krišna) atď., to sú environmentálne alebo spoločensky zamerané komunity, dnes často označované aj ako ekodediny. Na svete sú združené v niekoľkých organizáciách, najznámejšia z nich je GEN (Global ecovillage network). Ich vierou je, že sa oplatí hľadať, nachádzať a skúšať nové ekologické a spoločenské modely vzťahov, správania sa a spolupráce medzi ľuďmi. Tiež „spolupráce“ s prírodou a prírodným prostredím.

Ich postoj je založený na vzťahu a úcte k prírode a taktiež vedomejšom formáte vzťahov medzi ľuďmi. Aj keď sa to často nedarí a ľudia nevedia ako na to, hľadajú možnosti zapájania sa priamo demokraticky do rozhodovania konsenzom, teda súhlasom všetkých, ktorých sa to týka, nie prehlasovaním ostatných väčšinou, či ešte horšie presadením vyvolenou menšinou. Takýto model hľadá a predpokladá vytvorenie trvalo
udržateľných riešení.

Je možné ho uskutočniť spoluprácou – kooperáciou s prírodou (napr. permakultúra) a spoluprácou medzi ľuďmi. Snaží sa o vytváranie symbiotických vzťahov a synergického pôsobenia rôznych prvkov systému. Na vzťahovej úrovni ľudí, sa dá dosiahnuť prostredníctvomvedomého budovania komunity – spoločenstva.

Proces budovania komunity

Metodiku semináru budovania komunity (Community building workshop) rozpracoval americký psychterapeut Scott M. Peck, ktorý (na základe svojich skúseností) definoval proces, ktorým komunitné vedomie a zážitok komunity – spoločenstva vzniká a základné pravidlá, ktoré mu napomáhajú a ktoré mu prekážajú.

Jeho metodika však prvotne slúži na tvorbu zážitku, orientácie a pochopeniu procesu, ktorý sa v skupinách, či komunitách neustále odohráva.

Zámerne budované komunity – Intentional communities

Pre život komunity, ktorej členovia sa poznajú, prípadne zdieľajú spoločné hodnoty alebo aj majetok, sú však dôležitejšie iné, férové pravidlá ako akýsi základ, o ktorý sa môže oprieť dôvera a spoločná „viera“ komunity.

Tie definovala vo svojej knihe „Creating a Life Together“ Diana L. Christian. Knihu zostavila z praktických skúseností stoviek úspešných a neúspešných pokusov založiť fungujúcu komunitu. Za fungujúcu komunitu môžeme podľa mňa považovať takú, ktorá je trvalo-udržateľná, tzn. Nevyhorí, nevyčerpá svoje sily ale vie sa neustále (do nekonečna) obnovovať.

Na základe toho, čo skupiny snažiace sa o vedomé vytvorenie komunity robili alebo nerobili definovala 4 základné oblasti, v ktorých musí mať komunita jasno. Keď nemá jasno, nemôže vedieť odhadnúť výsledok svojho snaženia. Keď naopak jasno má, a vie že niektoré empirické pravidlo neprijíma, napr. pravidlá ohľadom prijímania nových členov, môže na základe skúseností z iných snažení predvídať, že u nich (skôr či neskôr) dôjde k rozkolom ohľadom sledovania záujmov členov a znemožneniu konsenzuálneho rozhodovania, tzv. štrukturálnemu konfliktu a rozvratu komunity. Môžeme teda niektoré, alebo aj všetky predošlé skúsenosti s budovaním komunít nebrať do úvahy, ak ale chceme byť k sebe úprimný, musíme si v takom prípade na seba vziať zodpovednosť za nezdar, ktorý často po tisíci krát zopakujeme.

Opojenie komunitným zážitkom

V opojení komunitným zážitkom sa často stáva, že realizmus a triezvy pohľad na skutočnosť sa stráca podobne, ako tomu pri zamilovaní, kedy nevidíme a nechceme vidieť nedostatky a chyby objektu nášho zamilovania, lebo z duše veríme, že tento prípad je úplne iný, celkom výnimočný.

Mätúce „znaky komunity“

U ľudí, ktorých oslovili idey života v súlade s prírodou, ekológie sa niekedy začínajú venovať ideám budovania komunít, ekodedín, rodových osád sa často stretávajú s definíciou znakov komunity, ktoré sú:
komunita je všeobsažná – otvorená pre každého a pre všetkých. Komunita vždy smeruje k rozšíreniu. Ďalším znakom je oddanosť – komunita vyžaduje, aby sme v nej (podobne ako v manželstve, ktoré je – alebo má byť – tiež komunitou) zotrvali „v dobrom i v zlom“ – aj vtedy, keď sa dianie v nej a vzťahy priostria! Neskôr uvidíme, že k tomu, aby komunita mohla vzniknúť, je skutočne potrebné, aby prešla obdobím takejto „temnej noci“ vzťahov. V komunite sú individuálne odlišnosti (ktoré často chápeme ako prekážky) oslavované ako obohacujúce dary.

Realistická – je imúnna voči davovému zmýšľaniu. Naopak, prostredie, kde jednotlivci môžu slobodne vyjadrovať svoj pohľad a názor na vec a kde každý akceptuje a počúva toho druhého, sa stáva miestom, kde sa spoločným prispením odhaľuje pravda, ktorá je určite autentickejšia a realistickejšia, než je tomu u subjektívneho názoru jednotlivca.

Rozjímavá – vie rozjímať vďaka tomu dokáže byť skromná a pokorná v autentickom zmysle. Rozjímanie môžeme definovať práve ako zvyšovanie uvedomovania si sveta okolo nás i seba samých. Proces vytvárania komunity vyžaduje tento rozjímavý proces sebaspytovania od začiatku: „Ako sa nám darí? Ideme ešte správnou cestou? Ako si počíname?“ Komunita so svojimi vzťahmi umožňuje hlbšie spoznávanie seba, i vzťahov okolo seba.

Bezpečné miesto. V komunite máme odvahu stať sa znovu zraniteľnými. Je to bezpečné miesto, kde môžeme bez strachu otvoriť svoje vnútro, priznať svoje slabosti, kde môžeme plakať a kde sa môžeme smiať bez toho, aby sme sa báli, že niekto tieto naše city a slabosti zneužije proti nám. Práve toho sa obávame v bežnom svete – a nasadzujeme si preto masky ľahostajnosti, suverénnosti, sily, „bezcitnosti“, dokonalosti.

Komunita je miesto osobného odzbrojenia: Ak na svete nosíme masku, ktorou bojujeme o svoje uznanie ostatnými ľuďmi pretože ľudia okolo nás spravidla uznávajú a akceptujú silných a úspešných, nie smoliarskych slabochov, núti nás zároveň tento postoj bojovať proti iným: pozeráme sa na nich kritickým pohľadom, aby sme odhalili ich chyby a mohli vykríknuť: „Aha, pozrite sa aký je nedokonalý, o koľko som ja dokonalejší a viac hodný vášho uznania!“ V komunite, kde zažívame skúsenosť, že ostatní nás akceptujú a majú radi takých, akí sme, strácame svoju skrytú agresivitu a namiesto kritického pohľadu na seba zrazu hľadíme pohľadom plným rešpektu a porozumenia. Komunita jednoducho vyžaduje, aby sme priznali a vyjavili pred ostatnými svoje rany a zároveň sami sa nechali zraniť ranami iných.

Je miesto bezstrannosti: čiže miesto, kde nejestvujú žiadne strany, ktoré by medzi sebou zápasili a presadzovali svoju „pravdu“ oproti ostatným. Nie, že by v komunite nejestvovala rôznosť názorov. Lenže členovia komunity, v atmosfére vzájomnej akceptácie, už necítia potrebu bojovať za svoj názor a nie sú s ním osobne stotožnení, takže jeho presadenie by považovali za svoje osobné víťazstvo a jeho odmietnutie za
svoju osobnú porážku. Práve preto sú schopní konštruktívne diskusie a nakoniec dosahovania konsenzu, kde nevíťazí ani jeden, ani druhý, ale dobro a pravda!

Skupina, kde sú všetci vodcovia: Jedným zo základných znakov komunity je úplná decentralizácia autority. Komunity nepotrebuje vodcu, ktorý by ju viedol, pretože všetci v nej získavajú podiel na vedení.

Ak si všetky tieto znaky zhrnieme, zistíme, že znaky komunity – podiel všetkých na vedení tímu, úzke vzájomné vzťahy, sebapoznanie, spoznávanie okolia, empatia, schopnosť konštruktívne riešiť problémy, schopnosť komunikácie s ľuďmi, bezpečné miesto na rast a rozvoj napĺňajú v našich predstavách veľmi pozitívne sny, ktorým by sme veľmi radi (u)verili. (tieto znaky komunity sú prevzaté zo skautského manuálu, ktorý je takmer totožný s popisom Scotta Pecka)

Tieto znaky sú veľkým ideálom, nie však znakmi komunity

Nečudujem sa, tieto znaky sú ideálom, ktorý napĺňa v našich predstavách veľmi pozitívne sny. Sú krásne a vznešené, neprichádzajú však len tak, preto, že sme sa rozhodli venovať vznešenej snahe. Nevyskytujú sa v každej rómskej, záujmovej – psíčkarskej, včelárskej či motorkárskej komunite. Musíme ísť oveľa hlbšie a objaviť, že
vznešené idei a snaha zachrániť svet, ešte nie je zárukou úspešného naplnenia ideálov komunity. (Viac sa môžete dozvedieť napríklad z filmu „Náš vodca“ (v origináli „Die Welle“) v ktorom sa podľa skutočnej udalosti odohráva dráma, v ktorej je „zachrániť svet“, cieľom tvoriaceho sa deštruktívneho hnutia – záujmovej komunity.)

Skutočná komunita

Spomínané charakteristiky sú totiž atribútom skutočnej, pravdivej, pravej komunity-spoločenstva. Scott M. Peck ju definoval pojmom „True Community“. Skutočná komunita sa však nedá lacno dosiahnuť. Stojí nás to dosť času, sily, vytrvalosti, viery a sebaobetovania.

„Pravdepodobne väčšina skupín, ktoré sa za komunity považujú, sú v skutočnosti iba pseudokomunitami a nikdy nemali odvahu či chuť ísť ďalej a stať sa skutočnou komunitou.“

Ako sa stať Skutočnou komunitou

Ako sa stať Skutočnou komunitou, ako tieto (nádherné) kvality nadobudnúť? Procesom, ktorým sa zo skupiny neznámych ľudí vytvorí pravá komunita – skutočné spoločenstvo. Tento proces, má svoje pravidlá, postupnosť a zákonitosti. Popísali ho viacerí bádatelia (Bruce Tuckmann, Baruch Levine, Wilfred Bion, Raymond Battegay) a väčšinou v ňom identifikovali 3 až 5 stupňov alebo fáz. Scott M. Peck popisuje štyri
fázy a nazýva ich: Pseudokomunita, Chaos, Emptines (Prázdnota) a True Community.

Pre jednoduchosť budeme popisovať vývoj v skupine rôznorodých ľudí, ktorý sa navzájom nepoznajú, teda medzi nimi nie sú žiadne vzťahy. Ľudia sa stretli s záujmom zažiť a porozumieť fenoménu vzniku komunít a dohodli sa dodržiavať spoločné pravidlá a stráviť spolu predĺžený víkend. Na začiatku sú k sebe všetci milí a ústretoví. Neznalý pozorovateľ by povedal, že žiadnu komunitu vlastne nemusia tvoriť, lebo sú nádhernou komunitou. Skúsený pozorovateľ by však odhalil ich tendenciu obchádzať miesta, kde sa netvorí zhoda a predchádzať vzniku konfliktných situácií.

Predchádzanie konfliktom

Poviete si, predchádzajú konfliktom, veď to je veľmi dobré znamenie! Áno, týmto pohľadom sme indoktrinovaní. Umožňuje nám prežiť v ohromnom počte ľudí, s ktorými sa denne stretávame, je však naozaj dobrý na tvorbu hlbokých a blízkych vzťahov? Skúsme sa nad tým zamyslieť: „Keď (v rozhovore) s niekým narazím na vratkú pôdu z ktorej by mohol vzísť konflikt, nebudem sa v budúcnosti tejto téme radšej vyhýbať?“

Keď nechcem, aby som bol vnímaný ako konfliktný človek, (a prevažná väčšina z nás si to nepraje), nebudem s človekom na túto tému, napríklad náboženskú, zapriadať rozhovor. Lenže časom sa objavia ďalšie témy, politika, vzťahy, súkromie a okruh tabuizovaných tém sa utešene zväčšuje. Ak to takto pôjde ďalej, budeme sa môcť rozprávať len o počasí a receptoch, v lepšom prípade ešte o záhradke a deťoch. V hlbších vzťahoch nemusí obchádzanie konfliktných situácií slúžiť k ich skvalitneniu alebo udržaniu. Cestou budovania spoločenstva sa môžeme naučiť, ako s nimi zaobchádzať.

Predstieranie komunity – Pseudokomunita

Vráťme sa ale k našej skupine. Po pol dni ľahkej a usmievavej konverzácie niekoľký už začínajú „mať dosť“. Ľahkosť a úsmev sa vytrácajú a pomaly sa objavujú výčitky. Niektorých sa to dotkne a ohnisko sváru máme medzi sebou. Výčitky a obvinenia sa množia rovnako, ako pokusy tieto nezrovnalosti urovnať. Oheň je na streche a celá naša krásna komunita, a to ako pokračujeme, prestáva dávať zmysel. Situácia začína byť neprehľadná, kto je s kým a proti komu, všetko sa pletie, vzniká dokonalý chaos. Naplno si zažívame druhú, rovnako zákonitú fázu budovania komunity.

Zmätok – fáza objavovania rozdielov

Zostať v nej by však bolo zničujúce a tak hľadáme cestu von. Ponúkajú sa nám ľahšie cesty ako zo situácie uniknúť podobne, ako to robíme v reálnom živote (zavrieť sa vo svojej izbe, alebo v lepšom prípade bez tresnutia dvermi sa ísť vyvetrať) alebo zorganizovať situáciu tak, aby bola prehľadná a zamedzili sme vzniku konfliktov (to musíme vedieť v zamestnaní, určením právomocí a zodpovedností, lebo inak by sme nič
neurobili) Tretia cesta, ktorú nepoužívame zväčša preto, že ju nepoznáme, je cesta
cez prázdnotu, cez prijatie individuálnych rozdielov a toho, že komunita nie sme (a ktovie, či sa nám niekedy podarí ňou byť).

Fáza vyprázdňovania, zmierovania sa so skutočnosťou

Fáza “prázdnoty” sa vyznačuje tým, že prestávame seba, ostatných okolo a komunitu vtesnávať do svojich predstáv a začíname ju vidieť takú, aká je. Nedokonalú, plnú členov, ktorý majú svoje utkvelé predstavy, že vedia, ako by to malo vyzerať, že sa treba vrátiť späť, že tento proces nefunguje a jeho sprievodcovia sú neschopní. Prestávame si o sebe myslieť, že sme ten hrdý rytier, ktorý vie, ako a toto nesúrodé stádo dovedie do komunity. Väčšinou sa bránime tomu, aby sme opustili svoje zabehnuté predstavy o svete a čím sa viac bránime, tým to opúšťanie viac bolí.

Ak sa nám ale podarilo opustiť svoje predstavy o sebe a tom, ako by sa mali správať iní, pocítime ako sa nám uľaví. Koľko energie používanej na to, aby bolo všetko podľa našich predstáv sa uvoľní a opäť ju máme k dispozícii. Ak sa nám podarí vytvoriť v sebe a medzi nami priestor pre prijatie novej, neočakávanej, spoločnej kvality, vtedy sa to môže stať, vtedy sa môže skupina stať naozajstnou, skutočnou komunitou. To je posledná fáza, v ktorej sa napokon všetko, čo sme na začiatku od komunity
očakávali, môže naplniť.

Podarilo sa nám dosiahnuť 4. fázu – skutočnú komunitu

V ideálnom prípade sa nám podarilo dosiahnuť 4. fázu, skutočnú komunitu. Až tejto chvíli, začínajú byť skutočnosťou kvality „truth community“, ktoré sú popísané v predchádzajúcom článku. V ideálnom prípade je naša „Skutočná komunita“, ktorú sa nám podarilo vytvoriť skutočne „všeobsažná“ – otvorená pre každého z nás. Prijíma a obsahuje každého z nás aj s našimi bizarnými prístupmi a postojmi. Cítime v nej silnú vzájomnú „oddanosť“ a skutočný realizmus na ktorý sa vieme spoľahnúť. Máme úžasnú schopnosť spoločne rozjímať. Naše spoločenstvo je skutočne bezpečným miestom, kde mám odvahu stať sa znovu zraniteľným, a byť tým, čím som! Je skutočným miestom môjho odzbrojenia, miestom bezstrannosti – miestom, kde nejestvujú strany, ktoré by medzi sebou zápasili a presadzovali svoju „pravdu“ proti ostatným. Sme
skutočnou komunitou – spoločenstvom, kde sme vodcovia všetci.

Nebojíme sa skúšať nové veci a spoločne prechádzať úskaliami konfliktov, učíme sa ich zvládať a tešiť sa, že po ich zvládnutí si viac veríme, hlbšie sa poznáme a puto, ktoré medzi nami je má veľkú hodnotu. Poskytuje nám odrazovú plochu do ďalšieho rozvoja, rastu a kultivácii zdravej sebadôvery a napĺňania svojho poslania a naplnenia –
sebaaktualizácie.

Viac si ctíme seba a svoje kroky, podobne ako aj kroky a rozhodnutia iných, a ich cesty. Prestali sme pretvárať svet na svoj obraz a poskytujeme mu priestor byť takým, aký je, a z takého sme sa z neho začali tešiť. Začali sme úsmev a pochopenie rozdávať svojim blízkym. Malými, váhavými krôčkami sme vykročili a spoločne kráčame v ústrety zrodeniu lepšieho sveta. Zrodeniu sveta, ktorý čaká na zrodenie.


Redakčne skrátený a neautorizovane upravený článok vyšiel článok pod
názvom “Čo je a čo nie je komunita”, v časopise Hľadanie.


Článok bol autorom použitý na zostavenie knihy Prebúdzanie DRAKA, – o zanikaní a znovutvorení komunít a lokálnych vzťahov, ktorá prešla dotlačou a priložením zamerania na klimatickú spoluprácu. Stránku knihy nájdete na adrese planetA.earth

  • prečítané 1442x