Slovo komunita má dnes veľmi rozsiahlu a zložitú škálu významov,
náhľadov a chápaní. Vychádzajú z niekoľkých uhlov pohľadu.

1. Uhol všeobecný, konvenčný – v Amerike sa pod pojmom
   komunita konvenčne chápe skupina ľudí obývajúca určité miesto,
   napríklad dedinu (geografická komunita).

Komunity vytvárané na základe vopred stanoveného zámeru nazývajú
intentional communities (zámerne/úmyselne budované komunity)

1. Uhol najbežnejší, najznámejší – komunity Hippies
   (bítnikov) prevažne negatívne, pejoratívne chápaný význam slova komunita,
   spája sa často s drogami a sexuálnou neviazanosťou
2. Uhol psychoterapeutický, sociologický – skupinový
   proces, liečivá sila skupiny, opakovateľnosť spoločenského fenoménu
3. Uhol environmentálny – dnes rovnako málo známy uhol pohľadu (úzko previazaný s alternatívnou ekonomikou a trvalou udržateľnosťou), známy hlavne v oblasti ekológie a snahy o záchranu hodnôt (v úzko ekologicky zameraných komunitách je veľké riziko jednostrannosti a nestability (v knihe Hany Librovej: Pestří a zelení.
   Kapitoly o dobrovolné skromnosti. Brno: Veronika, Hnutí Duha, 1994). Na tomto je postavené aj združovanie komunít smerujúcich k ekologickým hodnotám – nazývané ecovillages, teda ekousadlosti alebo ekodedinky (to znie ako dedinky, ktorých obyvatelia sa snažia žiť menej deštruktívne voči spoločným hodnotám a majetku ľudstva, byť ohľaduplnejší k potrebám iných a potrebám Zeme).
4. Uhol náboženský – kresťanský – rehoľné a v poslednej dobe aj laické tzv. nové komunity známe v kresťanskom prostredí
5. Uhol náboženský – iné náboženské komunity –
   často sú najmä oficiálnymi kresťanskými kruhmi považované za sekty. Na
   Slovensku majú slabšie zastúpenie ale v Čechách je ich viac: Ekologická
   farma Kršnův dvůr, Postupice; href=”http://www.joga.cz/scripts/index.php?center=root”>Jógacentrum Střílky; Centrá diamantovej cesty – tibetského, terravádskeho, zenového buddhizmu

ďalšou možnosťou je triedenie podľa zdieľania spoločného a spoločenského ži­vota

Na slovenskej wikipédii si môžete pozrieť pohľad (triedenie) z uhla hierarchického a nehierarchického usporiadania spoločenskej štruktúry.

žité komunity (live-in communities)

Sú spoločenstvá, ktoré žijú pospolu a v rôznom stupni zdieľajú
spoločné hodnoty od materiálnych až po náboženské a duchovné. Od komún,
cez komunity hnutia Hippies, ekologické komunity (Ecovillages), kresťaské
komúny, komunity a heretické hnutia až po šamanské, duchovné
(spirituálne) spoločenstvá rozličného zamerania.

Podobne aj directory.ic rozlišuje
5 druhov ic – intentional communities

* Ekodediny – Ecovillages
* Cohousing
* Komúny – Communes
* Kooperujúce skupiny
* Kresťanské komunity – Christian Communities

záujmové komunity (komunity združené na základe spoločných záujmov)

Sú to skupiny, menej často spoločenstvá ľudí združené na základe
spoločných záujmov, prevažne nežijúcich pospolu. Počnúc rôznymi druhmi
zberateľstva(znám­ky), zdielania ideí a štýlu (napr. Harley Davidson …)
cez umelecké a virtuálne komunity (komunity vývojárov slobodného softwaru
Open source, virtuálne mestá), až po cirkvy, náboženské obce a komunity, pre ktoré tvorí podklad spoločného života potreba spoločenstva, hlbokého komunitného zdieľania (Z týchto môžu časom vznikať zámerne budované spoločenstvá –
intentional communities, ktoré žijú pospolu). Čiastočne sem patria aj:

zážitkové komunity

zážitkové komunity, v ktorých sa ľudia stretávajú z dôvodu
prežitia spoločných zážitkov (niekedy zábavy), ktoré sú zdrojom
poznania, skúseností a silným integrujúcim činiteľom.
So zameraním na zážitok komunity, hlbokého navzájom zdieľajúceho
spoločenstva sa usporiadavajú aj tzv. Semináre budovania spoločenstva
(community building workshops), podľa metodiky M. Scotta Pecka, M.D. Viac
nájdete v článku zazitkovy-seminar-budovania-komunity.

---

The World Communal Scene
rozlišuje 9 typov „communal living“:

Komúny
Kibbutz
Zámerne budované spoločenstvá – Intentional
Communities
Eko-dediny
Co-housing
Kooperujúce rodiny alebo „domy“ housing co-operative
City-wide and Regional Communal Projects
Economic Communality
Network Communality Already a new kind of communality is
sprouting, based not on territory, but on the world wide electronic web.
Presumably, a bright future lies ahead for this interesting development.

Ekodediny – Ecovillages – Displays communities with the words ‚ecovillage‘ or ‚eco-village‘ in their listing. Ecovillages are generally communities with a strong ecological focus.
Cohousing – Displays communities with the words ‚cohousing‘ or ‚co-housing‘ in their listing which also indicated that they use the cohousing model. Cohousing communities generally incorporate both private homes and shared common facilities and support neighborly connections.
Komúny – Communes – Displays communities which indicated that they are 100% income sharing.
Kooperujúce skupiny – Co-ops – Displays communities with the words ‚co-op‘ or ‚coop‘ in their listing. Co-ops are cooperative, generally expense sharing, often urban, shared housing communities. Many of those listed are focused on college students.
Kresťanské komunity – Christian Communities – Displays communities with the words ‚Christian‘ in their listing.Kresťanské komunity. Gerhard Weag rozlišuje osem druhov komunít, tzv.
nové komunity (názov zaužívaný vo Francúzku)Komunity modlitieb a spoločného života – základné komunity zamerané na budovanie spravodlivejšej spoločnosti – ekumenické, charizmatické, monastické, na Slovensku Komunita Blahoslavenstiev v Okoličnom
Evanielizačné komunity – Komunita Emanuel, na Slovensku v Trenčíne, v Nitre a v Bratislave
Komunity angažujúce sa v diecéze – napr. Taizé, Slovo života
Kontenplatívne komunity – Théophanie
Komunity modlitby
Komunity prijatia – Archa, Chlieb života, Košiar v BerdineKomunity, ktoré vytvárajú novú tvár spoločnosti
Nové farnosti – medzi ne na Slovensku patria tieto nové komunity:
Fraternita Kána – Nová cesta v Poprade, Nový Jeruzalem v Žiline,
Spoločenstvo pri Dóme sv. MartinaRozdelenie podľa Pascala Pingaulta na 7 typov:

Zámerne budované komunity (IC) rozlišuje directory.ic 5 druhov

• Základné komunity
• Evanjelizačné komunity
• Komunity angažujúce sa v diecéze
• Kontemplatívne komunity
• Komunity medzináboženských vzťahov
• Komunity otvorené postihnutým
• Komunity orientované na iné oblasti

Rozdelenie podľa Federica Lenoira na 3 typy:

• Komunity laikov zaangažované v obnove cirkvi
• Nové komunity laikov
• Rehoľné spoločenstvá

Príbeh sa týka kláštora, ktorý v dôsledku ťažkých časov upadal. Kedysi bol sídlom veľkého rádu. Pod vplyvom proticirkevných nepokojov v sedemnástom a osemnástom storočí a vzostupu sekularizmu v devätnástom storočí prišiel o všetky svoje ďalšie kláštory. Bol zdecimovaný natoľko, že v rozpadajúcom sídle zostalo iba päť mníchov: opát a štyria ďalší, všetci viac ako sedemdesiatroční. Bolo očividné, že rád umiera.

V hlbokých lesoch obklopujúcich kláštor bola malá chatrč, ktorú čas od času používal rabín z blízkeho mesta ako pustovňu. Po mnohých rokoch modlitieb a rozjímania sa mnísi stali do istej miery okultistami a tak vždy vycítili, kedy bol rabín vo svojej pustovni. „Rabín je v lese, rabín je v lese,“ šepkávali si. Jedného dňa opáta, ktorý sa trápil nad bezprostredne hroziacou skazou rádu, napadlo pustovňu navštíviť a požiadať rabína o radu, či azda nevie o nejakej možnosti ako kláštor zachrániť.

Rabín privítal opáta vo svojej chatrči. Keď ale vysvetlil účel svojej návštevy, rabín s ním mohol iba súcitiť. „Viem, aké to je,“ horlil, „duchovno ľudí už nezaujíma. V mojom meste je to také isté. Do synagogy už skoro nikto nechodí.“ A tak starý opát a rabín spoločne smútili. Potom si čítali časti tóry a potichu hovorili o závažných filozofických veciach. Čas ubiehal a opat musel už odísť. Objali sa. „Je úžasné, že sme sa po toľkých rokoch zišli,“ povedal opát, „nedostalo sa mi však toho, po čo som prišiel. Neexistuje nič, čo by si mi mohol povedať? Ani náznak rady, ktorý by mi pomohol spasiť môj umierajúci rád?“

„Nie, je mi ľúto,“ odpovedal rabín, „neporadím ti. Jediné, čo ti môžem povedať, je, že mesiášom je jeden z vás.“

Keď sa opát vrátil do kláštora, zhromaždili sa okolo neho jeho druhovia a pýtali sa: „Tak čo povedal rabín?“ „Nemôže nám pomôcť,“ odpovedal opát. „Iba sme spolu horekovali a čítali si tóru. Jediné, čo mi povedal, keď som odchádzal, bolo niečo tajomného; Mesiášom je jeden z nás. Nepochopil som, čo tým myslel.“

V nasledujúcich dňoch, týždňoch a mesiacoch o tom starí mnísi premýšľali a pýtali sa sami seba, aký význam môžu mať rabínové slová. Mesiášom je jeden z nás? Potom ale kto? Mohol mať na mysli niekoho z nás, mníchov v tomto kláštore? Myslíš, že by to mohol byť opát? Áno, pokiaľ tým chcel na niekoho poukázať, tak potom na otca opáta. Bol naším vodcom viac než jednu generáciu. Na druhej strane však mohol myslieť aj na brata Tomáša. Brat Tomáš je iste svätý muž. Každý predsa vie, že brat Tomáš je mužom svetla. Iste ale nemohol myslieť brata Elreda. Elred je postupom času stále vrtošivejší. Ale keď o tom človek spätne premýšľa, napriek tomu, že je ľuďom tŕňom v oku, má Elred vlastne vždycky pravdu. Často veľkú pravdu. Možno, že rabín mal na mysli brat
Elreda. Ale zaisto nie brata Filipa. Filip je taký pasívny, naozajstný ťuťko. Na druhej strane však má akýsi nadprirodzený dar byť vždy tam, kde je ho najviac treba. Proste sa zázračne objaví po vašom boku, aby vám v príhodnú chvíľu pomohol. Možno, že Mesiášom je Filip. Samozrejme, že rabín ani len nepomyslel na mňa. Som úplne obyčajný človek. A čo ak myslel? Že by som bol ja ten Mesiáš? Ó Bože, ja nie. Nemôžem pre teba toľko znamenať. Alebo áno?

Keď takto premýšľali, začali sa k sebe navzájom starí mnísi chovať s mimoriadným rešpektom. A pre prípad, že by náhodou jeden z nich tiež mohol byť Mesiášom, chovali sa s momoriadnym rešpektom i sami k sebe.

Kláštor sa nachádzal v krásnom lese, a tak sa stávalo, že sem ľudia z času na čas zavítali, aby sa najedli na jeho jemnom trávniku, aby sa prešli po jeho cestičkách a aby tu občas dokonca i pomeditovali v jeho zchátralej kaplnke. A keď tak urobili, bez toho, že by si toho boli vedomí, cítili auru mimoriadnej úcty, ktorá týchto starých mníchov obklopovala, zjavne z nich vyžarovala a tak vytvárala neobyčajnú atmosféru tohoto miesta. Bolo na tom niečo podivne príťažlivého a pôsobivého. Bez toho aby vedeli prečo, začali sa stále častejšie do kláštora vracať na pikniky, zahrať sa alebo sa pomodliť. A zároveň privádzali svojich priateľov, aby im toto zaujímavé miesto ukázali. A ich priatelia privádzali svojich priateľov.

A tak sa stávalo, že niektorí z mladých mužov, ktorí prichádzali na návštevu do kláštora, sa rozprávali so starými mníchmi viac a viac. Po nejakej dobe ich jeden z nich požiadal, či by sa mohol k nim pripojiť. Potom ďalší. A ešte ďalší. Tak sa behom pár rokov kláštor znovu stal sídlom prekvitajúceho rádu a vďaka rabínovmu daru významným centom
osvietenosti a spirituality v ríši.

---

Príbeh neznámeho pôvodu zdieľaný v rôznych tradíciách publikoval vo svojej knihe “The different Drum” Scott Peck. Z prvého českého vydania “V jiném rytmu” Votobia preložil robo jankovich richtársky pre vsieti.sk/planetA.earth.

Satiš Kumar bol Gándího žiakom a tiež mysliteľom a aktivistom tradície E. F. Schumachera. Narodil sa v Indii, za mlada bol mníchom, potom vstúpil do Gándího hnutia a neskôr takmer doslova prešiel okolo sveta. Nakoniec sa usadil v Anglicku, kde je v súčasnosti redaktorom časopisu „Resurgence“ a vedie Schumacherovu spoločnosť a Schumacher College. Je tiež šéfom Green Books, ekologicky orientovaného vydavateľstva.

Učenie M. Gándího bolo silné natoľko, aby hralo hlavnú rolu v nenásilnej revolúcii, ktorá zrušila britský kolonializmus v Indii. Základom Gándího filozofie bol princíp „svadeši“, ktorý znamenal miestnu sebestačnosť.

Mahatma Gándí bol majstrom „svadeši“ alebo domáceho hospodárstva.
Ľudia mimo Indie vedia o Gándího kampani to, že ukončila britský kolonializmus, ale to bola iba malá časť jeho boja. Väčšia zásluha Gándího práce bola v obnovení životaschopnosti Indie a v oživení jej kultúry. Gándí sa nezaujímal iba o jednoduché nahradenie bielych sahibov hnedými sahibmi, ale chcel aby vláda predala väčšinu svojej moci obciam.
Podľa Gándího duch a duša Indie sú vo vidieckych komunitách. Povedal:
„Pravú Indiu nenájdete v niekoľkých mestách, ale v jej 700 000 dedinách. Ak dediny zaniknú, India zanikne tiež.“

Svadeši je program pre dlhodobé prežitie. Gándího vízia slobodnej Indie nebola v národnom štáte, ale v konfederácii samostatných, sebestačných ľudí, žijúcich vo vidieckych komunitách, ktorí žijú z výrobkov svojich vlastných domácností. Čo najviac ekonomickej a politickej moci – vrátane moci rozhodnúť, čo by sa smelo dovážať a vyvážať z obce – by zostalo v rukách obecných starešinov.

V Indii žili ľudia tisícky rokov v relatívnej harmónii s prírodou:
bývali vo svojich domoch, robili si vlastný odev, jedli doma vypestovanú
potravu, používali doma vyrobené veci, starali sa o svoje zvieratá, lesy a
polia. Každý región Indie si vyvinul svoju vlastnú kultúru, ku ktorej
tradične prispievali potulní rozprávači, saddhuovia a nepretržitý prúd
mníchov. Podľa princípov svadeši, čokoľvek vyrobené v obci
musí byť v prvom rade použité členmi obce. Obchodovanie medzi obcami
navzájom a medzi obcami a mestami by malo byť minimálne. Iba výrobky a
služby, ktoré nemôžu byť vyprodukované komunitou, môžu byť kúpené
zvonka.

Svadeši sa vyhýba ekonomickej závislosti na vonkajšom trhu,
ktorý by mohol urobiť vidiecku komunitu zraniteľnou. Takisto sa vyhýba
zbytočnej, plytvajúcej a deštruktívnej doprave. Obec musí budovať silnú
ekonomickú základňu, aby uspokojila väčšinu svojich potrieb a všetci
členovia komunity by mali preto uprednostňovať miestne tovary a služby.

Každá vidiecka komunita slobodnej Indie by mala mať svojich vlastných
tesárov, obuvníkov, hrnčiarov, staviteľov, farmárov, technikov, tkáčov,
učiteľov, bankárov, obchodníkov, hudobníkov, umelcov a kňazov. Inými
slovami každá obec by mala byť mikrosvetom Indie – sieť voľne
prepojených komunít. Gándí považoval tieto obce za tak dôležité, že si
myslel, že by mali dostať štatút „vidieckych republík“.

Vidiecka komunita by mala stelesňovať duch domova – rozšírenú rodinu
a nie hŕbu konkurujúcich si jednotlivcov. Gandhího sen nebola osobná
sebestačnosť, dokonca ani rodinná sebestačnosť, ale komunitná
sebestačnosť.

Briti verili v centralizovaný, industrializovaný a zmechanizovaný spôsob
výroby. Gándí obrátil tento princíp naruby a za najlepší pokladal
decentralizovaný miestny remeselný spôsob výroby. Alebo ako sám povedal:
„Nie masovú výrobu ale výrobu más.“

Prijatím princípu výroby más by vidiecke komunity boli schopné vrátiť
hodnotu ručnej práci. Existuje aj istá „vnútorná“ hodnota vo všetkom,
čo robíme vlastnými rukami a pri odovzdaní práce stroju nestrácame len
materiálny úžitok, ale aj duševný úžitok, pretože ručná práca nám
dáva i pokoj na duši, premýšľavú myseľ a pocit naplnenia. Gandhí
napísal: „Je to tragédia najvyššieho stupňa, že milióny ľudí prestali
používať ruky ako ruky. Príroda nám udelila tento obrovský dar – ruky.
Ak mánia po strojoch bude pokračovať, je veľmi pravdepodobné, že príde
čas, keď budeme takí neschopní a slabí, že sa začneme preklínať za to,
že sme zabudli, ako sa používajú živé stroje, ktoré nám dal Boh. Všetci
sa nemôžeme držať v kondícii hrami a cvičením a prečo by sme mali
vymeniť užitočnú a produktívnu ťažkú prácu za neužitočné,
neproduktívne a nákladné športy a hry. Masová výroba sa stará iba
o výrobok, kdežto výroba masami sa zaujíma o výrobok, výrobcov a
výrobný proces.“

Hnacou silou masovej výroby je kult jednotlivca. Aký iný motív môže
byť pre rozšírovanie ekonomiky na globálnu úroveň, ak nie túžba po
osobnom a firemnom prospechu?

Naproti tomu miestna ekonomika utvrdzuje komunitného ducha, vzťahy v komunite a jej blaho. Takáto ekonomika podporuje vzájomnú pomoc. Členovia obce sa starajú o seba, o svoje rodiny, susedov, zvieratá, polia, lesy a všetky prírodné zdroje tak aby prinášali úžitok prítomným aj budúcim generáciám.

Masová výroba núti ľudí opúšťať svoje dediny, pôdu, remeslá,
gazdovstvá a odísť za prácou do tovární. Z dôstojných ľudí, členov
dôstojnej vidieckej komunity, sa stávajú kolieska stroja, stojace pri
bežiacom páse, žijúce v bedárskych štvrtiach na okraji veľkých miest a
závislé na milosrdenstve svojich šéfov. Stále menej a menej ľudí je
potrebných na prácu, pretože priemyselníci chcú väčšiu produktivitu.
Manažéri finančného hospodárstva chcú ešte efektívnejšie stroje, ktoré
pracujú stále rýchlejšie a výsledkom bude to, že muži a ženy budú
vyhodení na smetisko nezamestnanosti. Taká spoločnosť vytvára milióny
ľudí bez práce a koreňov zavislých na štáte alebo žobrajúcich na ulici.
V svadeši je stroj podriadený pracovníkovi – nemôže sa stať
šéfom, diktujúcim tempo ľudskej činnosti. Podobne aj trhová sila by mala
slúžiť komunite a nie nútiť ľudí, aby sa prispôsobovali trhu.

Gándí vedel, že s globalizáciou ekonomiky sa bude každý národ
snažiť viac vyvážať ako dovážať, aby sa udržala priaznivá obchodná
bilancia. Vedel, že budú večné ekonomické krízy, trvalá nezamestnanosť a
permanentná nespokojnosť ľudí.

V komunitách praktizujúcich svadeši bude mať aj ekonomika svoje
miesto, ale nebude ovládať spoločnosť. Po prekročení určitej hranice sa
ekonomický rast stáva škodlivý ľudskému blahobytu. Moderný pohľad na
svet je taký, že čím viac materiálnych statkov máte, tým lepší je váš
život. Ale Gándí povedal: „Určitý stupeň fyzického pohodlia je nutný,
ale po dosiahnutí istej úrovne sa stáva prekážkou namiesto pomôckou, preto
ideál o vytvorení neobmedzeného počtu potrieb a ich uspokojovanie sa zdá
byť preludom a pascou. Uspokojovanie potrieb človeka sa musí v určitom bode
zastaviť skôr, než dôjde k fyzickému úpadku. Európania budú musieť
premodelovať svoj pohľad na svet, ak nechcú zahynúť pod váhou pohodlia,
ktorého otrokmi sa stávajú.“

Kvôli ochrane svojich ekonomických záujmov idú krajiny do vojny –
konvenčnej aj ekonomickej. Gandhí povedal: „Ľudia musia žiť vo vidieckych
komunitách a jednoduchých domovoch a nie túžiť po živote v palácoch.“
Milióny ľudí nikdy nebudú žiť v mieri, ak budú neustále bojovať za
vyššiu životnú úroveň.

Vo svete nemôže byť skutočný mier, ak hľadíme na druhé krajiny ako na
zdroje nerastných surovín alebo ako na potencionálne trhy priemyselných
výrobkov. Semená vojny sú vysievané ekonomickou chamtivosťou. Ak
analyzujeme príčiny vojen počas celej histórie, zistíme, že ekonomická
expanzia následne vedie k vojenskému dobrodružstvu. „Je tu dosť pre
každého potreby, ale nie dosť pre chamtivosť všetkých.“ Svadeši je tak
nevyhnutná podmienka mieru.

Súčasní ekonómovia a priemyselníci nevidia, kedy dosť je DOSŤ. Aj keď
krajiny majú veľmi vysokú životnú úroveň, stále sú posadnuté
myšlienkou ekonomického rastu. Tí, ktorí nevedia kedy dosť je dosť,
nebudú mať nikdy dosť, ale tí, ktorí to vedia, už majú dosť.

Svadeši je cesta k všeobecnému mieru: mier so sebou, mier medzi
ľuďmi, mier s prírodou. Globálna ekonomika ženie ľudí k vysokému
výkonu, vysokému zisku, vysokým materialistickým ambíciám. Toto vedie
k stresu, strate zmyslu života, strate vnútorného pokoja, strate miesta pre
osobné a rodinné vzťahy a strate duchovného života. Gandhí si uvedomil,
že v minulosti život v Indii bol nielen prekvitajúci, ale aj napomáhajúci
filozofickému a duchovnému rozvoju. Pre Gandhího bola koncepcia
svadeši duchovnou nevyhnutnosťou.

nástup britského kolonializmu

Z historického hľadiska bola indická miestna ekonomika závislá na
najproduktívnejšom a udržateľnom poľnohospodárstve a záhradníctve,
hrnčiarstve, nábytkárstve, kováčstve, šperkárstve, kožiarstve a
ďalších ekonomických činnostiach. Ale jej základom bolo textilníctvo.
Každá dedina mala vlastných pradiarov, tkáčov a farbiarov, ktorí boli
srdcom vidieckej ekonomiky. Avšak, keď bola India zaplavená lacným,
priemyselne vyrobeným textilom z Lancashiru, miestni textilní umelci boli
zlikvidovaní, čím komunita veľmi utrpela. Gandhí považoval za dôležité,
aby bol tento priemysel obnovený a začal viesť kampaň proti prílevu plátna
z Británie. Vďaka jeho úsiliu sa spojilo tisíce „nedotknuteľných“ a
hinduistov z iných kást, odvrhli továrensky vyrobené odevy dovezené
z Anglicka alebo z mestských tovární a naučili sa vyrábať vlastné
priadze a tkať vlastné odevy. Kolovrátok sa stal symbolom ekonomickej
slobody, politickej nezávislosti a družných, beztriednych komunít. Tkanie a
nosenie domácky vyrobených šiat sa stalo

Za zničenie indickej domácej ekonomiky v 18. storočí bolo zodpovedné
aj zavedenie britského vzdelávacieho systému. Lord Macaulay, ktorý
predložil Indický vzdelávací akt do bitského prlamentu povedal: „Jediná
polica dobrej európskej knižnice bola hodná celej indickej pôvodnej
literatúry… Ani ako právny jazyk, ani ako náboženský jazyk nemá sanskrit
žiadny mimoriadny nárok… Musíme sa čo najviac snažiť vytvoriť triedu
občanov – Indov po krvi a farbe, ale Angličanov vo vkuse, názoroch,
správaní a rozmýšľaní.“

Celá sila britského RAJ-u sa snažila dosiahnuť tento cieľ. Tradičné
školy boli nahradené koloniálnymi školami a univerzitami. Bohatí Indovia
boli vyslaní do škôl ako Etou a Harrow a univerzít ako Oxford a Cambridge.
Vzdelaní Indovia sa učili anglickú poéziu, anglické zákony, anglické
zvyky a zanedbávali vlastnú kultúru. Čítanie Shakespeara a London Times sa
stalo modernejším než čítanie indickej klasiky ako Ramayana, Mahabarata,
Védy a Upanišády. Vzdelaní Indovia videli svoju vlastnú kultúru ako
zaostalú, necivilizovanú a nemodernú. Chceli sa stať správcami Indie, ale
chceli vládnuť ako Briti.

Ak bol nejaký človek, ktorý reprezentoval tento typ západne vzdelaného
Inda, tak to bo J. Nehru, ktorý sa stal prvým predsedom vlády v nezávislej
Indii. Nehru sa nesnažil o industrializáciu Indie kapitalistickým spôsobom,
ale centrálnym plánovaním. Motivovaný bol intelektuálmi z Londýnskej
ekonomickej školy a spoločnosti Fabian – poradcov Labour party.

Na druhej strane Gandhí veril, že hlavným príspevkom Indie svetu bude
jednoducho jej indovstvo. Cítil, že Indovia by mali reorganizovať svojho
vlastného génia a nie skúšať napodobniť západnú kultúru, ktorá bola
nástrojom kolonializmu. Ekonomika a politika by sa nemali zaoberať len
materiálnymi vecami, ale mali by byť prostriedkami na dosiahnutie kultúrnych,
duchovných a náboženských cieľov. V skutočnosti by ekonomika nemala byť
oddelená od hlbokej duchovnej podstaty života. Podľa Gándího sa dá toto
docieliť, keď je každý jednotlivec neoddeliteľnou súčasťou komunity,
keď sa výrobky vyrábajú v malom, keď je ekonomika lokálna a keď sa
uprednostňujú domáce výrobky. Tieto podmienky sú prospešné holistickému,
náboženskému, duchovnému, ekologickému a komunitnému modelu
spoločnosti.

Z Gándího pohľadu, duchovné hodnoty by nemali byť oddelené od
politiky, ekonomiky, poľnohospodárstava, vzdelania a ostatných činností
každodenného života. V tomto celistvom modeli nie je rozpor medzi duchovným
a materiálnym. Niektorým ľuďom nevyhovuje, ak sa uzavrú do kláštorného
poriadku a venujú sa náboženstvu. Iní ľudia sú zas toho názoru, že
duchovný život je len pre svätcov. Takéto oddeľovanie náboženstva od
spoločnosti plodí korupciu, chamtivosť, súťaživosť, mocichtivosť a
vykorisťovanie slabých a chudobných. Politika a ekonomika bez idealizmu bude
len druh prostitúcie ako sex bez lásky.

Niekto sa spýtal Gándího: „Čo si myslíte o západnej civilizácii?“
On jednoducho odvetil: „Bola by to dobrá myšlienka.“ Pre Gándího
strojová civilizácia nebola žiadnou civilizáciou. Spoločnosť, v ktorej
robotníci musia pracovať pri bežiacom páse, kde priemyselne chovajú
zvieratá v krutých podmienkach a kde ekonomická aktivita nutne vedie
k ekologickej devastácii, by nemala byť ponímaná ako civilizácia. Jej
občania skončia iba ako neurotici, príroda sa neodvratne zmení na púšť a
jej mestá na betónové džungle. Inými slovami, globálna priemyselná
spoločnosť ako opak spoločnosti, ktorú tvoria zväčša samostatné komunity
zaviazané princípmi svadeši, je neudržateľná. Pre Gándího bol princíp
svadeši posvätným – tak ako princíp pravdy a nenásilia. Každé ráno a
večer opakoval Gandhí svoju oddanosť svadeši vo svojich modlitbách.

Nanešťastie, v priebehu 6 mesiacov od nezávislosti Indie bol Gándí
zavraždený a Nehru získal voľnú ruku pri budovaní indickej ekonomiky.
Nehru považoval Gándhiho myslenie za príliš idealistické, príliš
filozofické, príliš pomalé a príliš duchovné. Zhromaždil okolo seba
západným štýlom školených byrokratov a podniky, ktorým boli oddaní,
z nich urobili nevedomých agentov ekonomickej kolonizácie. Začali stavať
veľké priehrady a továrne, ktoré pre nich boli chrámami a katedrálami
novej Indie. Duch oddanosti, idealizmu a sebaobety, ktorý bol prvoradý za
vlády Gándího bol rýchlo nahradený túžbou po moci, nadradenosti, pohodlí
a peniazoch. Nehru a jeho kolegovia sledovali opačnú cestu ako svadeši a od
toho času bola história Indie históriou korupcie a politických intríg na
najvyššej úrovni. Politická kolonializácia Indie možno skončila
oficiálne nezávislosťou v roku 1947, ale jej ekonomická kolonizácia
pokračovala naďalej, a to dokonca rýchlejším tempom. India sa stala
ihriskom pre globálne ekonomické sily.

kolonializmus bez kolonizátorov

Dnes sa v Indii vládne síce bez britských vládcov, ale britským
spôsobom. Toto je tragédia Indie, ktorej koniec nie je v dohľadne.
Priemyselný magnáti, inelektuáli a podnikatelia spolu s vládou stále vidia
spasenie Indie v jej podriadenosti politike Svetovej banky a WTO. Vidia Indiu
ako súčasť globálnej ekonomiky – ktorá pracuje ruka v ruke
s nadnárodnými spoločnosťami.

Nespokojnosť medzi Indmi však rapídne stúpa. Tak ako predpovedal Mahátma
Gándí, politika prekypuje korupciou. Chudobný sú chudobnejší ako
kedykoľvek predtým a stredná vrstva sa odvracia od kongresu a podporuje buď
miestne strany alebo Hinduistický národný front. Farmári agitujú proti
nadnárodným spoločnostiam, ktoré si patentovali pôvodné indické odrody
rastlín. Globálna ekonomika GATT-WTO je postavená na piesku. Aj keď sa zdá,
že WTO drží všetko pevne v rukách, nemá žiadnu podporu medzi ľudom, a
ako sú dôsledky politky WTO vyplavované na povrch, ľudia Indie, medzi
ktorými je učenie Gandhího ešte stále živé, začnú bojovať proti
globálnej ekonomike a vrátia sa k svadeši a oživovaniu miestnej
kultúry, komunít a svojich životov. Lekcia svadeši môže priniesť nádej
pre udržateľnú ekonomiku aj medzi západných ľudí, keď sa raz odhalia
falošné sľuby ekonomického rastu a industrializmu.

autor: Satiš Kumar
Vyšlo v časopise Resurgens
Preložil Mišo Kubina

By rodebert – Posted on jún 18th, 2008

Jean Vanier – Komunita – miesto uzdravovania a rastu ( kap. 7 s. 37 – 43)

Keď ľudia, ktorí poznali osamelosť veľkého mesta alebo svet násilia a
odmietania, vstúpia do komunity, nachádzajú oživujúce teplo a lásku.
Začínajú si skladať masky a rúcať bariéry a stávajú sa zraniteľnými.
Prežívajú obdobie jednoty a hlbokej radosti. No keď zhodia masky a stanú sa zraniteľnými, zároveň zisťujú, že komunita je strašné miesto, pretože
sa v nej vytvárajú vzťahy, pretože odhaľuje našu zranenú citovosť a
ukazuje, aké ťažké môže byť spolužitie s druhými, najmä s niektorými ľuďmi.

Omnoho ľahšie sa žije s knihami a predmetmi, s televíziou, so psami
alebo s mačkami! Omnoho ľahšie sa nám žije samým, radšej robíme niečo pre druhých len vtedy, keď sa nám chce! Keď žijeme každý deň s tými istými ľuďmi, všetky ich vzbury, nenávisť, závisť, strach z druhých a potreba vládnuť, utiecť alebo sa skryť akoby v nás obnovovali rany z útleho detstva a spomienky na chvíle, keď sme mali pocit, že nie sme milovaní, že sme opustení alebo rozmaznávaní. Všetky tieto biedy akoby vystupovali z hrobu, kde boli ukryté, na povrch nášho vedomia.
Cítime úzkosť v blízkosti určitých ľudí, ktorí sa na nás zavesia a žiadajú
priveľa alebo nám pripomínajú rodičov, ktorí boli priveľmi prísni alebo
nikdy nemali čas vypočuť nás. Komunita je miesto, kde sa odhaľujú
slabosti, strach a sebectvo jednotlivca. Odhaľuje sa jeho úbohosť a
nedostatky, neschopnosť rozumieť si s niektorými ľuďmi, zablokovanosť,
narušená citovosť alebo sexualita, túžby, ktoré sa zdajú byť
nenásytné, frustrácie, závisť, nenávisť a chuť ničiť. Kým sme žili sami, mohli sme si myslieť, že všetkých milujeme. Teraz, keď sme s ostatnými neustále, uvedomujeme si, akí sme neschopní milovať, ako druhých odmietame, akí sme uzavretí sami do seba. A ak sme neschopní milovať, čo v nás zostáva dobré? Už je len beznádej, úzkosť a potreba
ničiť. Láska sa potom javí ako ilúzia. Sme odsúdení na vnútornú osamelosť a na smrť.

Život v komunite je bolestivým odhalením nedostatkov, slabostí a temnôt
každého človeka, často neočakávaným odhalením netvora, ktorý sa v nás
skrýva. Ťažko sa s tým vyrovnávame. Netvora sa rýchlo snažíme odohnať
či znova ukryť a tvrdiť, že neexistuje. Alebo unikáme z komunitného
života a zo vzťahov s ostatnými, či tvrdíme, že tento netvor je ich, nie
náš. Na vine sú tí druhí, a nie my. Manželstvo, to nie sú len medové
týždne, ale i čas ochudobňovania sa a smútku. Každý stráca svoju
osobnú nezávislosť, obetuje svoje sebecké ja vzťahu, v ktorom sa muž a
žena stávajú jedným telom. Utrpenie života v komunite je rovnaké.
Komunita je miesto, kde sa odhaľuje moc sebeckého ja a kde je povolené
umrieť, aby sa ľudia stali jedným telom a prameňom života. Ježiš hovorí:
„Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie,
prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12, 24).

Keď všetko toto vnútorné utrpenie vyjde na povrch, objavíme tiež, že
komunita je bezpečné miesto. Konečne nás druhí naozaj počúvajú a my im
postupne môžeme odhaľovať netvora, ktorý je v nás, a všetky pocity viny
ukryté v hrobe našej bytosti. Tí, ktorí nás sprevádzajú, nám
pomáhajú, aby sme ich prijali. Ukážu nám, že tento netvor podporuje našu
zraniteľnosť, túžbu po láske a zároveň strach z nej. Striehne pri bráne
nášho zraneného srdca. V každom z nás je hlboká rana lásky, volanie po
tom, aby si nás vážili, cenili a pokladali za jedinečných a dôležitých.
Naše srdce je zlomené a krváca. Tak veľmi túžime po láske, ktorá by
nepotlačila našu slobodu, nemanipulovala s nami, ale dala nám slobodu a
tvorivosť. Život v komunite je odhalením tejto hlbokej rany. Až keď
objavíme, že Boh nás neuveriteľne miluje, môžeme začať na ňu pozerať a
prijať ju. Nie sme strašní hriešnici, príšerní ľudia, ktorí sklamali a
zranili svojich rodičov a iných. Skúsenosť Boha v modlitbe, skúsenosť
lásky a prijatia v komunite, ktorá sa pre nás stala bezpečným miestom,
nám dovoľuje, aby sme sa postupne prijali takých, akí sme, s ranami a
netvormi, ktorí sú v nás. Sme zranení, ale milovaní. Môžeme rásť,
stávať sa otvorenejšími a súcitnejšími, máme poslanie. Komunita sa
stáva miestom oslobodenia a rastu.

Istý asistent z Archy mi rozprával, ako neustále pociťoval, že sa
nevyrovná svojim úspešným bratom s dobrým postavením. V rodine ho vždy
považovali za neschopného. Jeho otec ním zrejme pohŕdal až natoľko, že sa
cítil vinný a mal o sebe pokrivený obraz. V istom zmysle prišiel do Archy
hľadať útočisko, ale spočiatku si to nepriznal. Prežil silnú skúsenosť
modlitby a ozajstné vnútorné uzdravenie, najmä vtedy, keď mu Boh
v skrytosti srdca vyjavil, že je jeho milovaným synom. Lenže v komunite to
nebolo ľahké, pretože sa neustále snažil niečo si dokazovať. Stále sa
hneval alebo rmútil, ba dokonca sa vyhýbal vzťahom a rozhovorom. Ale postupne
objavoval, že ho prijímajú takého, aký je. Jedného dňa bol schopný
pripustiť, že rana z detstva bola naozaj darom. Vďaka nej a vďaka svojej
vnútornej biede a utrpeniu sa stretol s Bohom a objavil komunitu. Bolo mu
dané niečo, o čom jeho bratia so všetkými svojimi úspechmi ani netušili.
Bola mu daná vnútorná radosť, oslobodenie a pokoj, ktoré presahujú
všetko, čo si vieme predstaviť. V istom zmysle spoznal radosť a plesanie
márnotratného syna, milovaného večnou láskou takého, aký je.

Rana, ktorú každý z nás nosí v sebe a pred ktorou chceme utiecť,
môže sa stať miestom stretnutia s Bohom a s našimi bratmi a sestrami,
miestom extázy a večnej svadobnej hostiny. Pocit osamelosti, viny a
menejcennosti, pred ktorým unikáme, sa stáva miestom oslobodenia a spásy.
V srdciach máme stále konflikt, boj medzi pýchou a pokorou, nenávisťou a
láskou, odpustením a odmietnutím odpustiť, pravdou a lžou, otvorenosťou a
uzavretím sa do seba. Na tejto ceste oslobodenia každý napreduje
k vnútornej jednote a k uzdraveniu. Keď začínajú padať bariéry, naše
srdce sa objavuje v celej svojej kráse a utrpení. Pre rany a hriech je plné
temnôt a pomstivosti. Zároveň je však miestom, kde sídli Boh: chrámom
Ducha Svätého. Tohto zraniteľného srdca, ktoré priťahuje sexualita a
ktoré je schopné nenávidieť a žiarliť, sa nesmieme báť. Nesmieme sa
utiekať k moci a k poznaniu, aby sme našli vlastnú slávu a nezávislosť.
Naopak, musíme dovoliť Bohu, aby v ňom zaujal miesto, očistil ho a
prežiaril. Postupne, ako sa odvaľuje kameň z nášho hrobu a objavuje sa
naše poslanie, zisťujeme, že sme milovaní a že nám je odpustené. Vtedy sa
hrob mocou lásky a Ducha Svätého stáva miestom života. Srdce ožíva
v čistote.

Pôsobením Božej milosti objavujeme nový život, zrodený z Ducha. Toto
zostúpenie do hlbín srdca je tunelom utrpenia, ale tiež oslobodením lásky.
Keď sa bariéry sebectva, potreba osvedčiť sa a byť uznávaný pre svoju
vlastnú slávu rúcajú a padajú, je to bolestivé. Keď sa dieťa, ktoré je
v nás, znova rodí a sebecký dospelý človek umiera, to je oslobodenie.
Ježiš povedal, že ak sa nezmeníme a nebudeme ako malé deti, nevojdeme do
nebeského kráľovstva. Zjavenie lásky je určené deťom, a nie múdrym a
rozumným tohto sveta. Ak žijeme naozaj podľa svojho srdca, žijeme podľa
Ducha Svätého, ktorý v nás prebýva. Vidíme iných tak, ako ich vidí Boh,
vidíme ich rany a utrpenia; ale už sa na ne nepozeráme ako na problémy.
Vidíme v nich Boha. Lenže takto, bez ochranných bariér, sa staneme veľmi
zraniteľnými a chudobnými. „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je
nebeské kráľovstvo“ (Mt 5, 3). Táto chudoba sa stáva naším bohatstvom,
pretože od tejto chvíle už nežijeme pre svoju vlastnú slávu, ale pre
Božiu lásku a moc, ktorá sa prejavuje v slabosti. Dnes je čím ďalej, tým
viac skupín, ktoré sa zameriavajú na veľké veci – mierové a ekologické
hnutia, hnutia na obranu utláčaných, hnutia za oslobodenie žien, hnutia
zamerané proti týraniu atď. Všetky hnutia sú dôležité. Vyžarujú pravdu
a slobodu, pracujú pre spravodlivosť a pokoj vo svete, avšak za predpokladu
že sa zakladajú, na určitom spôsobe komunitného života a čoraz viac si
uvedomujú, že v každom človeku (a nielen v určitých kategóriách
ľudí) existuje svet temnôt, strachu a nenávisti. Inak im hrozí, že sa
stanú príliš násilnými a rozdelia svet na utláčateľov a utláčaných,
na dobrých a zlých. Často vidíme zlo mimo nás a bojujeme proti nemu preto,
aby sme ho neuzreli v sebe.

Rozdiel medzi komunitou a skupinou, ktorá sa zameriava výlučne na určitý
problém, je ten, že skupina vidí nepriateľa mimo seba. Boj je obrátený
smerom von a je v ňom víťaz a porazený. Skupina vie, že má pravdu, a
snaží sa ju presadiť. Členovia komunity naopak vedia, že boj sa odohráva
vo vnútri každej osoby a vo vnútri komunity, vedia, že boj sa má viesť
proti mocnostiam pýchy, elitárstva, nenávisti a depresie. To sú nepriatelia,
ktorí zraňujú a deptajú ostatných a spôsobujú rozdelenia a vojny
akéhokoľvek druhu. Nepriateľ je vo vnútri, nie vonku. „Prvé výhonky
záujmu o existenciu a zdroj našich predsudkov, skrytej agresivity,
iracionálneho strachu, vnútorného zaslepenia, duševných návykov, odporu
k rastu – to je začiatok vývojového skoku. Hlavná hrozba pre naše
prežitie nepochádza z vonkajšieho sveta, ale z našej vlastnej ľudskej
prirodzenosti. Svet do nebezpečenstva uvádza naša ľahostajnosť, agresivita,
sebectvo, pýcha a dobrovoľná neznalosť vecí. Ak neskrotíme a nepremeníme,
potenciál zla, ktorý je v duši každého človeka, budeme stratení. Ako to
môžeme urobiť, ak nie sme rozhodnutí vidieť zlo, ktoré je v nás,
s rovnakou presnosťou, objektívnym rozlišovaním a s rovnako prísnou
metodológiou, s akou sa dívame na vonkajší svet?“ Svätý Ján z Kríža
hovorí, že láska k Bohu a láska k blížnemu majú ten istý zdroj a ten
istý cieľ. Ak rastieme v láske k blížnemu, rastieme v láske k Bohu. Ak
si uzavrieme srdce pred blížnym, uzavrieme si ho pred Bohom. Ján, Ježišov
milovaný učeník, vo svojich listoch hovorieval to isté: „Ak má niekto
pozemský majetok a vidí brata v núdzi, a srdce si pred ním zatvorí, ako
v ňom môže ostávať Božia láska?“ (1 Jn 3, 17). „A predsa vám
píšem nové prikázanie, ktoré je pravdivé v ňom aj vo vás, lebo tma
odchádza a už svieti pravé svetlo. Kto nenávidí svojho brata, je v tme a
chodí v tme a nevie, kam ide, lebo tma mu zaslepila oči“ (1 Jn 2, 8.11).
Život v komunite so všetkými ťažkosťami je výnimočnou príležitosťou
k rastu. V každom človeku je smäd po jednote s niekým, volanie po láske
niekoho a pochopení niekým iným – a nie po jeho súde a odsúdení;
hlboká túžba byť uznaný ako vzácna a jedinečná bytosť. Táto jednota
však prináša so sebou nároky: musíme vyliezť zo svojej ulity, stať sa
zraniteľnými, aby sme mohli iných milovať a pochopiť, uznať každého
človeka za jedinečného a nenahraditeľného, podeliť sa s ním, poskytnúť
mu miesto a pokrm. V tom je práve utrpenie, strach a dokonca niekedy
i neschopnosť milovať. Ježiš vyzýva svojich učeníkov, aby milovali, aby
sa navzájom milovali tak, ako ich on miluje; nielen tak, ako oni milujú sami
seba. Navrhuje niečo nové: milovať iných Božou láskou, dívať sa na nich
jeho očami. Takto ich môžeme vidieť a milovať len vtedy, ak vo viere
zakúsime, že Ježiš nás miluje oslobodzujúcou láskou. Len vtedy sa
môžeme otvoriť, stať sa zraniteľnými, rásť v otvorenosti voči iným a
dať svoj život. Komunita je miesto, kde sa učíme milovať a stávať sa
tvorcami pokoja. Preto je nutné, aby komunity rástli, rozvíjali sa a
prehlbovali a aby sa zakladali a podporovali nové a nové
komunity.

Slovo komunita v nás môže vyvolávať rôzne predstavy. Pre niekoho je to skupina ľudí, obývajúca isté územie, pre iného uzavreté spoločenstvo, vyznávajúce spoločné princípy, či dokonca sekta. Mnohým sa možno vynorí pred očami éra hippies, deti kvetov s ich voľnou láskou. My sa však pozrieme na komunitu tak, ako ju chápe americký psychiater M. Scott Peck, autor mnohých populárnych kníh. Semináre s názvom Budovanie spoločenstva podľa modelu Scotta Pecka sa uskutočňujú aj na Slovensku a v Čechách. O čo vlastne na týchto seminároch ide? Čo sa dá vybudovať v priebehu niekoľkých dní? Má to vôbec nejaký praktický úžitok pre náš každodenný život?

Komunitu opísal M. Scott Peck v knihe „V jiném rytmu“ (Votobia 1995) ako „skupinu aspoň dvoch ľudí, ktorí sú bez ohľadu na rozdielnosti, ktoré sú medzi nimi, schopní tieto
rozdielnosti preklenúť a oceňovať, čo im dáva schopnosť efektívne a otvorene komunikovať a spolupracovať na dosiahnutí spoločných cieľov. Ako dôsledok mnohí členovia skupiny budujúcej komunitu prežívajú pocit svojej jedinečnosti a hlbokej spoločnej jednoty, ktorú veľmi zriedka alebo ešte nikdy necítili v iných skupinách.“

Potom je aj akýkoľvek vzťah dvoch ľudí vlastne komunitou. Každá
dvojica v hĺbke duše túži, aby sa dopracovala k tým úžasným pocitom
porozumenia a vzájomného rešpektovania bez toho, aby sa museli meniť,
brániť, bojovať, pretvarovať a vzdávať sa svojho „ja“. Pravdou je, že
málokedy sa to podarí dosiahnuť či už vo dvojici, alebo vo viacpočetnej
skupine. Takmer každý má za sebou tristné zážitky nepochopenia a
odmietnutia. Napríklad keď jeho myšlienky či potreby zmietli zo stola jeho
najbližší, alebo ho „prevalcovala“ väčšina kdesi v kolektíve.
Ostáva len pocit trpkosti a nespokojnosti, ktorý často zamaskujeme normami
slušného správania, aby sme podporili zdanie bezkonfliktnosti. Prejaviť
svoje pocity sa v našej západnej kultúre nenosí, krajšie vyzeráme
v očiach iných, ak sme (hoci len zdanlivo) nad vecou. Po takýchto
zážitkoch, keď sa cítime nepochopení a odstrčení, sa len utvrdzujeme
v presvedčení, že nemá cenu sa angažovať, ísť s „kožou na trh“,
brať ohľad na ostatných. Kolotoč citových zranení sa však začína oveľa
skôr, už v detstve. Už vtedy sa začíname otupovať, budujeme si opevnenia,
nasadzujeme masky a s nimi bezpečne fungujeme. Lenže to medziľudské hlboké
porozumenie a vzájomné prijatie nám neprestajne chýba. Aj to je dôvod,
prečo sa niektorí vydávajú na zážitkovú cestu hľadania komunity.

Komunity sú rôzne

Spomenuli sme to už v úvode. Denno-denne sme súčasťou nejakých
zoskupení, niekam sa začleňujeme. Môžeme sa pozrieť, ako komunity delí
Wikipédia:
● Žité komunity. Sú to spoločenstvá, ktoré žijú
pospolu a vyznávajú spoločné hodnoty, materiálne, duchovné či
náboženské. Patria sem aj komúny, pre ktoré je charakteristické, že majú
spoločný rozpočet. Na Slovensku sú azda najrozšírenejšie rôzne
ekologické a kresťanské komunity, prípadne iné spirituálne zamerané
spoločenstvá.
● Záujmové komunity. Spoločenstvá združené na základe
spoločných záujmov, ktorých členovia spolu nežijú. Môžu to byť
skupiny, ktoré spája spoločné hobby, riešenie spoločného problému,
vyznávanie spoločných ideí či spoločného životného štýlu. Patria sem
aj cirkvi a náboženské obce.
● Zážitkové komunity. V nich sa ľudia stretávajú
preto, aby zažili spoločné zážitky. Môže pritom ísť buď o zábavu,
alebo o získavanie skúseností a osobný rozvoj. Sem možno zaradiť
semináre budovania komunity podľa M. Scotta Pecka.

Pravá komunita

M. Scott Peck často používa pojem pravá, skutočná komunita. „Pokiaľ máme toto slovo používať zmysluplne,“ môžeme sa dočítať v knihe V jiném rytmu, „musíme ho ohraničiť na skupinu jednotlivcov, ktorí sa naučili spolu úprimne komunikovať,
ktorých vzťahy sú hlbšie ako ich predstieraná vyrovnanosť; u ktorých sa
vyvinula akási príznačná oddanosť spoločnej radosti a smútku a tešenia
sa jeden z druhého a prijímanie stavu druhého za vlastný.“

Veľmi zaujímavé je sledovať, ako sa v komunite dosahuje konsenzus.
Práve konsenzom sa komunita líši od iných typov spoločenstiev.
Demokratický systém je založený na tom, že s riešením súhlasí aspoň
51 percent účastníkov. Konsenzus naproti tomu znamená, že riešenie je
prijateľné pre všetkých 100 percent účastníkov. Takýto všeobecný
súhlas sa nám môže javiť podozrivý, poznáme to možno aj z vlastnej
skúsenosti, že niečo odsúhlasíme zo strachu byť iný (veď hlasujú
všetci za), alebo z ľahostajnosti (aby som už mal pokoj). V prípade
skutočnej komunity sa však súhlas absolútnej väčšiny nedosahuje
„davovou psychózou“. Vychádza práve zo slobody, že môžem bezpečne
vyjadriť opačný názor a zvrátiť chod udalostí, aj keby to bolo v rozpore
s tým, čo si myslia všetci ostatní, a zároveň vedieť, že sa za to
nestanem terčom odsúdenia.

Iný zaujímavý pohľad na skutočnú komunitu napísal francúzsky teológ
a filozof, zakladateľ siete komunít Archa, Jean Vanier, v knihe
Komunita – miesto uzdravovania a rastu: „Rozdiel medzi
komunitou a skupinou, ktorá sa zameriava výlučne na určitý problém, je
ten, že skupina vidí nepriateľa mimo seba. Boj je obrátený smerom von a je
v ňom víťaz a porazený. Skupina vie, že má pravdu, a snaží sa ju
presadiť. Členovia komunity naopak vedia, že boj sa odohráva vo vnútri
každej osoby a vo vnútri komunity, vedia, že boj sa má viesť proti
mocnostiam pýchy, elitárstva, nenávisti a depresie. To sú nepriatelia,
ktorí zraňujú a deptajú ostatných, a spôsobujú rozdelenia a vojny
akéhokoľvek druhu. Nepriateľ je vo vnútri, nie vonku.“

Prvý krok – Pseudokomunita

Ak sa zíde skupina ľudí na seminári, takmer každý sa pýta, ako má
vlastne vyzerať výsledok – teda stav, keď vznikne komunita? Facilitátori,
tichí sprievodcovia celého procesu, vždy len odpovedia: „To sa nedá
opísať, to zistíte, keď to nastane.“ Lenže málokto sa vyhne tomu, aby
nevydával želanie za skutočnosť. Preto sa často na začiatku vytvára
akási pseudokomunita, ktorá sa len predstiera. Ľudia sú k sebe prehnane
milí, zdvorilí, vyhýbajú sa konfliktom. Neukazujú však svoju pravú tvár,
individuálne rozdiely sa skrývajú alebo obchádzajú. Je to vlastne prvá zo
štyroch zákonitých fáz budovania komunity. Anthony de Mello v knihe
Bdelosť napísal: „Komunitu môžu tvoriť iba králi a kráľovné. Ste králi, nie žobráci. Ste kráľovné, nie žobráčky. V pravej komunite nenájdete žobrácku misku. Nie je tam žiadna pripútanosť, žiadny strach, žiadne privlastňovanie si a žiadne vyžadovanie. Jednoducho slobodní ľudia, nie otroci.“ Keď to parafrázujeme, v pseudokomunite fungujeme ako otroci, plní strachu, čo si o nás pomyslia iní, ako nás prijmú či neprijmú, odkázaní na to, čo spravia ostatní, nedovolíme si prejaviť svoju podstatu. Pseudokomunitu formuje strach a závislosť. A ako napísal Peck:
„Pseudokomunita konflikty odmieta, komunita ich rieši.“

Zodpovednosť

Aby sa komunita mohla vytvoriť, sú na to potrebné určité pravidlá,
ktoré by mal dodržiavať každý zúčastnený. To prvé a hlavné pravidlo
znie: Buďte voči komunite zodpovední. Znamená to, že je nutné, aby všetci
ostali na seminári celý čas, aby neušli „z boja“, aj keď nastanú
ťažké chvíle. Keby bolo budovanie komunity jednoduché a bezbolestné,
zrejme by sme nepotrebovali chodiť na semináre. Ujsť možno nielen fyzicky
(že sa zbalíme a odídeme), ale aj psychicky, že sa uzavrieme do bezpečnej
ulity a povieme si, že s touto skupinou nechceme mať nič spoločné. Proces
je hlavne na začiatku ťažký a bolestný. Snaha vyhnúť sa nepríjemným
emóciám je preto pochopiteľná. Ale za výsledok sú zodpovední všetci. To
najlepšie, čo môže každý urobiť, je zdôveriť sa so svojimi obavami a
pocitmi nespokojnosti skupine. Jednotliví členovia skupiny by si mali dať
vnútorný záväzok, že vytrvajú pospolu v dobrom aj v zlom a budú
prítomní či už verbálne, alebo mlčky. Mlčanie je na seminári častým
javom: Spočiatku rozpačité a plné napätia z toho, že sa nič
„nedeje“ sa postupne mení na ticho požehnané, v ktorom
myšlienky a emócie majú čas dozrieť a uzrieť svetlo sveta. Ticho je často
zdrojom prvých konfliktov, keď sa s postupujúcim časom objavia prvé pocity
hnevu a frustrácie. Niektorí účastníci majú pocit, že z ticha nemôže
nič vzniknúť, chcú zachrániť situáciu a popohnať proces budovania
komunity. A tak vyjadria svoju nespokojnosť…

Chaos – proces pokračuje

Je to ďalšia fáza budovania komunity, keď konečne individuálne rozdiely
vyplávajú na povrch. Nespokojnosť a nepriateľstvo sa začnú ventilovať.
Objavujú sa návrhy, ako komunitu zorganizovať (lenže tadiaľto cesta
nevedie), alebo sa hľadá vinník, ktorý proces brzdí. Neraz sa v role
vinníkov ocitnú facilitátori (lebo vedia a nepovedia, nič nerobia, len
vyčkávajú). Vinníkmi sú raz tí, čo mlčia, a o chvíľu tí, čo veľa
hovoria. Scott Peck píše:
„Chaos sa vždy sústreďuje okolo dobre mienených, ale scestných
pokusov o uzdravenie a zmenu.“ Kým sa nás ktokoľvek usiluje
naprávať a meniť, dáva tým najavo, že nás neprijíma takých, akí sme.
V atmosfére neprijatia sa celkom pochopiteľne nemôžeme cítiť bezpečne.
Lenže pocit bezpečia je ďalším z predpokladov vytvorenia skutočnej
komunity. Len v bezpečnom prostredí sa dokážeme vzdať ochranných
mechanizmov a otvoriť sa.
„A tak sa paradoxne skupina ľudí začne ozdravovať a pretvárať až
vtedy, keď sa jej členovia naučia o premenu a ozdravenie sa
nepokúšať,“ píše M. Scott Peck ďalej. „Komunita je
bezpečným miestom práve preto, že sa vás nikto nepokúša ozdraviť či
pretvoriť, dať vás do poriadku alebo zmeniť. Namiesto toho vás členovia
prijímajú takých, akí ste. A ak ste slobodní, môžete sa zbaviť svojej
ostražitosti, odložiť masku a prestrojenie; môžete hľadať svoje
psychické a duchovné zdravie; môžete sa stať úplne a výsostne sami
sebou.“

Keďže slovo komunita má veľa spoločného so slovom komunikácia,
v tejto chaotickej fáze sa ukážu nefunkčné spôsoby komunikácie, ktoré
proces tvorby komunity brzdia:

– párovanie a vytváranie spolkov,
– očakávania, predsudky a ideologická skostnatenosť,
– vzájomné uzdravovanie,
– ponúkanie rád a riešení,
– ignorovanie bolesti (vlastnej či cudzej),
– vyhýbanie sa procesu a cieľu.

Vyhýbacie manévre môžu byť tiež rôzne, dobré je, ak ich vieme
rozpoznať u seba i u ostatných. Najčastejšie sa vyhýbame útekom
od nepríjemnej situácie, v praxi to vyzerá tak, že odbáčame od
témy, odvádzame pozornosť na menej konfliktné a bolestné záležitosti.
Vyhýbanie však môže mať aj podobu vzájomného boja a
presviedčania o svojej pravde či hľadania obetného baránka, na
ktorého možno zviesť vinu za neúspech skupiny a odviesť pozornosť od seba
samého. Ďalšou slepou uličkou je pokus o organizovanie
času, situácie alebo komunikácie. Touto cestou však nie je možné
dosiahnuť konsenzus a ani stav, príznačný pre skutočnú komunitu, ktorý
Scott Peck nazývam „prúd vodcovstva“. Konsenzus totiž možno
dosiahnuť, keď sa každý v skupine cíti ako vodca a každý v určitom
momente môže svojimi schopnosťami a darmi prispieť k spoločnému
výsledku.

Čo pomáha

Ak vieme, čo budovaniu komunity nepomáha, existujú komunikačné
nástroje, ktoré sú naopak veľmi nápomocné:
● Hovoriť len vtedy, keď cítim pohnutie. (Mnohí ľudia doslova fyzicky
cítia búšenie srdca, keď chcú niečo povedať; je to pre nich akýsi
barometer dôležitosti ich slov. Tým sa vyhnú hovoreniu „len aby reč
nestála“.)
● Byť tu a teraz. (Hovoriť o tom, čo práve cítim a vnímam, nie o tom,
čo bolo dávno a nemá to dosah na prítomnosť.)
● Prijímať bolesť rovnako ako radosť.
● Ochota stať sa zraniteľným.
● Správať sa k ostatným s rešpektom a láskou.
● Vyjadrovať sa konkrétne a osobne. (Nepoužívať všeobecné výroky typu
„Rozvod je vždy ťažký.“ Lepšie je „Rozvod bol pre mňa
strašný.“)
● Ak hovorím o niekom, hovoriť priamo k nemu. (K tomu patrí oslovenie
menom. Takže nehovoríme „Ona sa vôbec nesnaží“, ale „Janka, cítim,
že sa teraz nesnažíš.“)
● Ak som nespokojný v skupine, treba to povedať.
● Byť zodpovedný za seba a za skupinu.
● Nevylučovať z diania seba ani nikoho iného.
● Vnímať skupinu ako celok.
● Otvoriť sa novému, experimentovať, učiť sa.
● Stíšiť sa a otvoriť sa prázdnote. (Len keď sa stíšim, dokážem sa
ponoriť do svojho vnútra a odhaliť skutočné pocity.)

Prázdnota

Takto sa označuje tretia fáza budovania komunity. Je to most medzi chaosom
a komunitou. V tejto fáze sa ľudia potrebujú vzdať komunikačných bariér,
o ktorých sme písali vyššie – predsudkov, domýšľavosti, svojich
presvedčení. Prázdnota okrem iného znamená schopnosť stíšiť sa a
v tichu byť maximálne pozorný k sebe i k ostatným. Keď niekto
v skupine hovorí, netreba si hneď chystať odpoveď, čo by ste na to
povedali, ale počúvať ho celým srdcom. Týmto úprimným záujmom vytvárate
pre druhého priestor, aby sa mohol vzdať kontroly a vyjadriť sám seba. Ak
dokážete mlčky vnímať, doprajete nielen sebe, ale aj celej skupine
stráviť obsah toho, čo práve niekto vyslovil. Zvlášť ak ide o niečo
emocionálne citlivé, bolestné. Tak rastie aj ochota členov skupiny vzdať sa
kontroly.

Potreba kontroly súvisí s dvomi druhmi strachu, ktoré
sú spolu úzko prepojené: so strachom zo zlyhania, ktorý je
v našej kultúre nesmierne silný; a so strachom zo zranenia,
ak odložíme „brnenie“ a odhalíme svoju zraniteľnosť. V prázdnote
však napriek všetkým strachom niektorí členovia skupiny cítia silnú
potrebu zbaviť sa obáv, pochybností, porážok a zlyhaní, a napokon sa
odvážia podeliť o tieto pocity s ostatnými. Presne tu nastáva bod zlomu.
Buď sa skupina pokúsi od nepríjemných tém ujsť späť ku pseudokomunite,
prípadne začať liečiť a naprávať tých, čo odhalili svoje slabé miesta,
alebo sa dokážu aj ostatní otvoriť a zbaviť sa záťaže, ktorá ich brzdí
v ceste k zážitku komunity. Keď sa srdce zbaví opevnenia, môže ním
začať prúdiť láska. Jean Vanier napísal, že „v každom človeku je
smäd po jednote s niekým, volanie po láske niekoho a pochopení niekým
iným – a nie po jeho súde a odsúdení; hlboká túžba byť uznaný ako
vzácna a jedinečná bytosť. Táto jednota však prináša so sebou nároky:
musíme vyliezť zo svojej ulity, stať sa zraniteľnými, aby sme mohli iných
milovať a pochopiť, uznať každého človeka za jedinečného a
nenahraditeľného, podeliť sa s ním, poskytnúť mu miesto a
pokrm.“

A sme v cieli

Vytvorili sme komunitu. Jedinečné prepojenie ľudí, kde vyjadrovanie a
zdieľanie pocitov plynie v kruhu ako vlna. Človek je sám sebou a zároveň
intenzívne zakúša príslušnosť k celku. „V tejto záverečnej etape sa
rozhostí absolútny pokoj,“ opisuje zrodenie komunity M. Scott Peck.
„Miestnosť sa kúpe v mieri. Potom o sebe ticho začína rozprávať
jedna členka skupiny. Hovorí o svojom najhlbšom vnútri. Skupina jej visí
na perách. Keď skončí, je ticho. Trvá dlho. Dlhé sa však nezdá. Potom sa
z ticha pomaly ozve ďalší člen skupiny. Aj on hovorí o sebe –
s hĺbkou a veľmi osobne. Nesnaží sa predchádzajúcu členku uzdraviť či
konvertovať. Dokonca sa ani nesnaží jej odpovedať. Ostatní členovia
napriek tomu nemajú pocit, že by ju ignoroval. Majú pocit, ako by si líhal
vedľa nej na oltár.“ Tento zážitok je nesmierne uzdravujúci.
Prichádza vo chvíli, keď už nikto nemá potrebu druhých liečiť a
naprávať. Naopak, teraz je v tichu cítiť úctu, lásku a pochopenie. To, po
čom tak veľmi túžime v každodenných vzťahoch.

„Pre mňa osobne je komunita, tak ako som ju mala možnosť
zažiť,“ napísala Júlia Halamová, „skupinou ľudí, v ktorej môžem uplatniť svoj jedinečný potenciál a vedieť, že som iná, odlišná, a práve preto vzácna i potrebná. Zároveň mi komunita poskytuje priestor pre spontánnosť, môžem v nej plakať alebo sa radovať,
som schopná sa podeliť o svoje neúspechy, nedostatky a predsa cítiť, že
som nestratila nič zo svojej ceny. Viem, že som časťou tejto skupiny ľudí,
že sem patrím. Vzájomná láska, rešpekt a prijatie medzi členmi komunity
je veľmi intenzívne. Ale nielen toto, zároveň ako keby skupina ako celok
bola schopná sa dostať ku zdroju fenomenálnej múdrosti a kreativity, ktorá
je neporovnateľná s bežnými skúsenosťami.“

Čo ďalej?

Návrat do reality po zážitku komunity býva často bolestný. Je isté,
že po tomto zážitku už nie je nič také isté, ako predtým. Bežné
medziľudské vzťahy sa môžu členom komunity javiť ako povrchné či
nedokonalé. Citlivejšie vnímajú pretvárku, no rovnako citlivo a súcitne
vnímajú aj odvrátenú tvár každej bytosti. Na druhej strane sa každý, kto
zažil komunitu, môže pokúsiť vniesť tento zážitok do každodennosti,
zachovať si otvorenosť srdca pri oživovaní starých a budovaní nových
vzťahov. Zážitok komunity vnímam ako zážitok lásky. Ak sa dal dosiahnuť na seminári, je nádej, že ho dosiahneme aj v živote.

PhDr. Ivana Bánová publikované 11. október 2009 s dovolením autorky

• komunikácia
• komunita
• kríza civilizácie
• sloboda
• spolocenstvo
• uvedomenie

Skutočná komunita nevznikne zo skupiny otrokov,
či z ľudí, ktorí vyžadujú, aby ich tí druhí urobili šťastnými.
Anthony de Mello

Komunitu môžu tvoriť iba králi a kráľovné. Ste králi, nie žobráci. Ste kráľovné, nie žobráčky. V pravej komunite nenájdete žobrácku misku. Nie je tam, žiadna pripútanosť, žiadny strach žiadne privlastňovanie si a žiadne vyžadovanie. Jednoducho slobodní ľudia, nie otroci.

Úryvok z knihy “Bdelosť” Antony de Mella: “V tejto škole mali deti úplnú slobodu. Chcete sa učiť čítať a písať, dobre. Nechcete sa učiť čítať a písať, tiež dobre. Môžete si so svojim životom robiť čo chcete, pokiaľ nenarušíte slobodu niekoho iného. Nenarúšajte slobodu druhých inak ste sami úplne slobodní.”

Boli tam aj mnohé takzvané problémové deti. Neill píše, žetrvalo aj šesť mesiacov, kým prekonali všetok hnev a vzdor, ktorý v sebe mali. Šesť mesiacov sa búrili, šesť mesiacov bojovali proti systému. Ale keď už raz tú svoju vzburu prekonali, chceli sa učiť. Dokonca protestovali: „Ako to, že nemáme školu?“ Ale venovali sa iba tomu, čo ich zaujímalo. V čom spočíval Neillov úspech? Dostával tie najhoršie deti, ktorým už nikto nedával žiadnu šancu, ale ony sa do 6 mesiacov zmenili.

Počúvajte čo napísal – sú to výnimočné slová, sväté slová:
„Každé dieťa má v sebe Boha. naše pokusy dieťa formovať premenia tohto boha na diabla. Do mojej školy prichádzajú malý čerti – nenávidia svet, sú deštruktívni, nevedia sa správať, klamú a kradnú. Do šiestich mesiacov sú z nich šťastné a zdravé deti, ktoré by neurobili nič zlé. Tie deti v sebe nemajú žiadne násilie, pretože nikto nie je násilný voči nim.“

Neill nechával deti aby si samé formovali svoje hodnoty, a tieto hodnoty sú bez výnimky dobré a sociálne. Keď sa dieťa cíti byť milované (teda keď cíti, že ste na jeho strane), je sním všetko v poriadku. Nemá strach, takže nemá potrebu násilia. Začína jednať s ostatnými tak, ako je zaobchádzné s ním. Každé dieťa má v sebe Boha, no naše pokusy dieťa formovať zmenia toho boha na diabla.

Anthony de Mello

z práce Júlie Kanovskej Halamovej

Komunita je biologický, sociálny ako aj psychologický fenomén. Jej
multidimenzionálna (mnohorozmerná) a nejasná podstata ju robí ťažko
definovateľnou a preto existuje množstvo často nie veľmi vzájomne
súladiacich definícii. Na komunitu sa možno pozerať ako na proces, miesto
alebo štruktúru a z tohto príslušného pohľadu ju i definovať.

V roku 1955 sa sociológ George Hillery pokúsil o vypracovanie
zovšeobecňujúcej definície komunity na základe skúmania deväťdesiatich
piatich definícii komunity. Zistil, že koncepty týchto definícii sú
natoľko rozdielne, že jedinými spoločnými prvkami sú: komunita je tvorená
ľuďmi v sociálnej interakcii, v rámci nejakého geografického územia,
s jedným alebo viacerými jednotiacimi putami.

Termín „komunita“ však v tomto súbore článkov používame
v špeciálnom význame tak, ako ho zaviedol Scott Peck.

Podľa neho je komunita skupina dvoch alebo viacerých ľudí, ktorí sú bez
ohľadu na ich pôvod, minulosť, ideológiu, vek, rasu, pohlavie, sexualitu
alebo politickú príslušnosť schopní akceptovať, transcendovať a
oslavovať ich rozdielnosti, odlišnosti čo ich uschopňuje komunikovať
efektívne a otvorene, spolupracovať na dosiahnutí cieľov, ktoré boli
vytýčené pre spoločné dobro. „Ako dôsledok mnohí členovia skupiny
budujúcej komunitu prežívajú pocit svojej jedinečnosti a hlbokej spoločnej
jednoty, ktorý veľmi zriedkavo alebo vôbec necítili v iných
skupinách.“

„Komunita je spôsob ako byť spolu, zachovajúc si individuálnu
autenticitu aj interpersonálnu harmóniu tak, aby ľudia boli schopní
využívať kolektívnu energiu mnohonásobne väčšiu ako je jednoduchý
súčet ich individuálnych energií“.

Alebo do tretice definícia profesora kognitívnych vied v Paríži Francisa
Varela: „Je to stav bytia, hlbokej jednoty s druhými, stav otvorenosti,
v ktorom osoby rezonujú navzájom napriek ich rozdielnostiam.“ A ďalej
dodáva, že táto jednota a vzájomná prepojenosť tu existuje ako
trvalý fakt, problémom však je, že si jej nie sme vedomí.

Richard Benzie (1998) opisuje skupinu ľudí, ktorí sú
komunitou takto:

1. nemajú formálnu a rigidnú hierarchiu
2. oceňujú paradoxy
3. vážia si ticho
4. správajú sa k sebe s rešpektom a s láskou
5. preukazujú úctu individualitám
6. využívajú kolektívnu múdrosť
7. ako indivíduá vyjadrujú sami seba pravdivo, osobne a vedome
8. robia rozhodnutia konsenzuálne, s čo najväčším možným prihliadaním na minoritné názory
9. snažia sa prijať každého bez ohľadu na názory, ktoré vyznáva alebo vyjadruje
10. pri rozhodovaní berú do úvahy časové obmedzenia
11. vysoko hodnotia a rešpektujú prírodu s jej živými i neživými formami
12. sú si vedomí hlbokej a úžasnej jedinečnosti danej každému človeku.

Pre mňa osobne je komunita, tak ako som ju mala možnosť zažiť, skupinou
ľudí, v ktorej môžem uplatniť svoj jedinečný potenciál a vedieť, že
som iná, odlišná a práve preto vzácna i potrebná. Zároveň mi komunita
poskytuje priestor pre spontánnosť, môžem v nej plakať alebo sa radovať,
som schopná sa podeliť o svoje neúspechy, nedostatky a predsa cítiť, že
som nestratila nič zo svojej ceny. Viem, že som časťou tejto skupiny ľudí,
že sem patrím. Vzájomná láska, rešpekt a prijatie medzi členmi komunity
je veľmi intenzívne. Ale nielen toto, zároveň akokeby skupina ako celok bola
schopná sa dostať ku zdroju fenomenálnej múdrosti a kreativity, ktorá je
neporovnateľná s bežnými skúsenosťami.

publikované jún 18th, 2008 na komunity.vsieti.sk

Niekoľkokrát do roka, najmä keď sa vyskytne trojdňové voľno,
uskutočňujú sa v našej rodnej krajine semináre zamerané na zážitok
komunity (zSBs). Pozývame na ne blízkych i vzdialenejších známych,
spolupútnikov na Ceste po Zemi. Spoločne sa pokúšame nahliadnuť do
neznámejších kútov ľudskej duše a spoločného ľudského prežívania.
Spoločné prežívanie a zdieľanie umožnilo ľuďom vyvinúť sa
v dominantný druh na našej spoločnej planéte. Je teraz na nás, aby sme
sami seba a svoj vnútorný svet spoznali a uvedomujúc si jeho neuveriteľnú posvätnosť a silu, nedoviedli ho do záhuby spolu s celým ľudským rodom a celou planétou.

Údaje tvoria pozvánku na Zážitkový seminár budovania komunity podľa modelu Scotta Pecka. Seminár ponúka priestor pre kohokoľvek, kto chce na sebe pracovat v oblasti vzťahov, hlbšej medziľudskej spolupráce alebo akejkoľvek formy komunikácie a súžitia. Začiatok býva vo štvrtok o 20:00. Končí sa väčšinou v nedeľu okolo 15:00 hodiny.

Komunita – čo to je?

Komunita podľa Scotta Pecka (V jiném rytmu, Portál, 2012)
Stručný výťah z tejto práce môžete nájsť na stránkach komunity.vsieti.sk, kde
si môžete pozrieť výťah najdôležitejších informácií týkajúcich sa
témy semináru) je skupinou aspoň dvoch ľudí, ktorí sú bez ohľadu na
rozdielnosti, ktoré sú medzi nimi, schopní transcendovať a oceňovať tieto
rozdielnosti, čo ich uschopňuje efektívne a otvorene komunikovať a
spolupracovať na dosiahnutí spoločných cieľov. Ako dôsledok mnohí
členovia skupiny budujúcej komunitu prežívajú pocit svojej jedinečnosti a
hlbokej spoločnej jednoty, ktorú veľmi zriedkavo alebo vôbec predtým
necítili v iných skupinách – psychologický zážitok komunity.

Komunita, či zážitok komunity sú dosť vágne pojmy pre mnohých, zvlášť ťažké býva ich vysvetlenie pre tých, ktorí ich nezažili na vlastnej koži.

Budovanie komunity – ako to prebieha?

Proces dosahovania komunity je dobrodružstvom. Nemôžeme dopredu
garantovať žiadny konkrétny výsledok, ani dosiahnutie komunity. Napriek tomu
určite budete mať príležitosť sa naučiť veľa o sebe, o vzťahoch a o skupinovom správaní. Niekoľko odporúčaní: Intenzita zážitku môže byť vyčerpávajúca, preto odporúčame nenaplánovať si príliš veľa aktivít počas a tesne po Budovaní komunity. Budete potrebovať nejaký čas na odpočinok, reflexiu a integráciu zážitku. Oblečte sa pohodlne aby ste sa cítili dobre po fyzickej stránke.

Idea zakladateľov

Pociťujeme túžbu našich sŕdc po mieri. Kvôli zraneniam, odmietnutiam,
ktorých sa nám dostalo v minulosti v našich vzťahoch, sa bojíme riskovať
vlastnú bezbrannosť a zraniteľnosť. V tomto našom strachu často
považujeme túžbu po komunite za číru ilúziu. Ale existujú metódy,
pomocou ktorých sa môžu ľudia dostať bližšie jeden k druhému, pomocou
ktorých môžu byť staré zranenia uzdravené.

Na workshope budovania komunity spoluvytvárame príležitosti vyjsť za
hranice svojho bežného správania, ktoré nás drží od otvorenia sa a
dôverovania si navzájom s tým, čo sa v nás skutočne deje, čo cítime a
čo si myslíme. Prostredníctvom viac otvoreného a viac akceptujúceho postoja
vytvárame priestor, kde sa dá cítiť bezpečnejšie, zbaviť sa masiek
predstieraného pokoja a tak si zažiť oveľa reálnejšie a hlbšie ľudské
puto. Môžeme sa stať viac schopnými: počúvať seba, ostatných a
vytvárať priestor pre komunitu.

Učenie sa budovať komunitu je zážitkové, patrí každému účastníkovi
a rovnako aj celej skupine. Facilitátori majú záväzok podporiť úsilie
skupiny smerom k väčšej vzájomnej úprimnosti, prijímaniu a rešpektu.
Dávajú pozor na skupinový proces a poskytujú užitočnú spätnú väzbu na
dianie v skupine.

Niektorí ľudia prídu na workshop s prečítanou knihou Scotta Pecka
V inom rytme, v ktorej sa popisuje objavenie spôsobu budovania komunity, ale
nie je to pre účasť nevyhnutné. Každý z nás má svoju vlastnú cestu.
Proces budovania komunity sa nedá naučiť z knihy – musí byť
zažitý.

Citáty

Jedna účastníčka vyjadruje svoje vnímanie workshopov a návratov z nich
do bežného života takto: „Počas štvrtého štádia budovania komunity
v rámci CBWov som vždy mala intenzívny pocit, že sme všetci hlboko
navzájom prepojení a koniec koncov tvoríme jednotu. Prostredníctvom týchto
workshopov som prežívala rozšírenie svojho vedomia i uvedomovania si. Po
návrate domov sa však tento tento stav pomaly rozptýlil, tak ako som sa
musela konfrontovať s každodennými udalosťami. Tých niekoľko dní, ktoré
nasledovali po workshope boli niečím neobvyklé. Ľudia, s ktorými som
prišla v tomto období do kontaktu sa stávali mäkšími a otvorenejšími.
Moja prítomnosť alebo dočasne rozšírené energetické pole ich muselo
ovplyvniť pozitívnym spôsobom.“

Iná účastníčka Shelly Stumpf to vyjadrila takto: „Nie som schopná
opísať svoj zážitok budovania komunity, ale pre mňa to bola výzva a
dobrodružstvo, ktoré zmenilo môj život.“

Odporúčané pravidlá

Skupina ľudí sa nestane naozajstnou komunitou ľahko alebo náhodne.
Existujú určité pravidlá, ktoré sa skupina učí počas vývoja komunity.
Nasledujúca informácia vám bude slúžiť ako usmernenie na budovaní
komunity.

Inkluzivita (Zahrnutie)

Pravdivá komunita je inkluzívna, všepríjimajúca. Skupiny, ktoré
vylúčia iných kvôli nesympatii, predsudkom alebo iným rozdielnostiam,
odlišnostiam nie sú komunitami.

Účasť

Prosím urobte záväzok vytrvať na celom seminári. Zlosť, frustrácia,
úzkosť sú prirodzenou súčasťou budovania komunity. Vaša účasť môže
nadobúdať viaceré podoby: nie je potrebné aby ste rozprávali, neverbálna
účasť môže byť rovnako účinná. Čo je dôležité je byť pozorný a
účastný diania.

Presnosť

prosím prichádzajte na jednotlivé časti seminára načas ako súčasť
vášho záväzku zúčastniť sa budovania komunity.

Dôvernosť

Dôvernosť je základnou mierou rešpektu voči účastníkom skupiny.
Čokoľvek niekto druhý povie počas budovania komunity zostáva v rámci
skupiny a nevynáša sa von.

Denný program

• 1. deň. Štvrtok, Začiatok 18:00, úvodné stretnutie, zoznámenie..
• 2. a 3. deň Ráno vstávame 7:30, raňajkujeme 8:15, doobedné sedenie začíname 9:00, 10:30 máme 30min prestávku, pokračujeme do obeda, do 12:30,
  Po obede je odpočinková prestávka, poobedné sedenie začíname 15:00, 16:30 je prestávka 30 minút. O 17:00 pokračujeme do večere 18:30, Večerné stretnutie začíname 19:30 a obvykle končíme 21:00.
• 4. deň. Nedeľu ráno vstávame 7:30, raňajky 8:15, doobedné sedenie
  9:00, 10:30 máme 30min prestávku do 11:00, obed 12:30, Záverečné stretnutie
  13:30 do 15:00, 15:00 Ukončenie semináru, rozlúčka.

Program si môže skupina po vzájomnom dohovore upraviť podľa svojich
potrieb.

Fázy tvorby skutočného spoločenstva

uverejnene 15. január 2007 na http://myslienky.vsieti.sk/zazitkovy-seminar-budovania-komunity

• komunita
• seminár
• sociálna udržateľnosť
• sociálne uvedomenie
• sociálny kapitál
• spoločenská kríza
• spoločenstvo
• spoločnosť

Budovanie komunít je zastrešujúcim termínom pre prácu so skupinou
ľudí, ktorí majú niečo spoločné, či už históriu, zemepisnú polohu,
sociálne vzťahy, spirituálnu víziu alebo prácu. Tradične sa komunity
chápali ako „komunity územia“, ako skupiny ľudí zdieľajúce pôdu a
prístrešie, spojené cez lokálne rodinné vzťahy atď. V súčasnosti sú
rastúcim fenoménom „komunity mysle“, skupiny držané pokope nie
nevyhnutne geograficky, ale vďaka myšlienkam, spiritualite, ideológii alebo
profesionálnym aktivitám.

Napríklad vďaka migračným vzorom a pokročilým telekomunikačným
technológiám v rámci 2 polovice 20. storočia sa niektoré etnické,
rasové a náboženské skupiny považujú za komunity aj keď nezdieľajú
rovnaké miesto. Teda komunita mysle je každá skupina ľudí spojená ideou,
posolstvom, cieľom alebo vierou.

Jedným druhom komunity mysle je študijná komunita, skupina ľudí ktorí
sa spolu učia, skúmajú, rastú, a rozvíjajú. V takejto skupine sa
neidentifikujú ako učiaci sa len jednotlivci v rámci skupiny, ale komunita
sama o sebe sa učí a rozvíja. Niektorí sú presvedčení, že ľudia na
celom svete zainteresovaní do Procesovej práce tvoria študijnú komunitu.

Čo je budovanie komunít?
Komunita sa líši od skupiny tým, že komunita je skupinou v priebehu času.
Je ťažké povedať, v akom magickom momente sa skupina stáva komunitou.
Niekedy cítime, že vývin komunity sa začína diať počas priebehu víkendu.
Inokedy by sme mohli byť v určitej skupine celý mesiac a nikdy by sme
nepocítili pocit súdržnosti, spoločnej vízie alebo vzťahov. Pri
definovaní komunity narážame na zaujímavý súbor problémov. Skupina sa
málokedy vyjadruje zhodne o svojej identite. Každý jednotlivec alebo časť
skupiny má čosi iné, čo by povedal o skupine, o jej identite a o jej
statuse ako komunity. Teda použitie subjektívnej definície, ktorou je
spýtať sa členov skupiny, aby určili, či tá skupina vytvára alebo
nevytvára komunitu, vedie k veľkej diskusii o tom, či členovia skupiny
cítia alebo necítia, že ich skupina je komunitou. To samo o sebe tvorí
jeden aspekt demokratického komunitného života: diskusia o identite a
rozličných konkurenčných pohľadov o povahe skupiny. My teda zaujímame
fenomenologický prístup a predpokladáme, že skupina je komunitou, keď sa
objaví o komunite diskusia, bez ohľadu na výsledok alebo závery tejto
diskusie.

Budovanie komunít, nová široko medziodborová oblasť, sa stane stále
viac dôležitou, keďže komunity zaujímajú v sociálnom a politickom
živote stále viac aktívnu rolu. Budovanie komunít odkazuje na množstvo
rozličných aspektov práce so skupinami ľudí, ktorých spája minulosť
alebo budúcnosť. V súčasnosti budovatelia komunít zahŕňajú rozmanité
zoskupenie povolaní. Niektorí komunitní pracovníci pomáhajú vidieckym
alebo mestským komunitám získavať prostriedky a financie pre plánovanie a
rozvíjanie projektov, akými sú napríklad parky, nové školy a budovy,
dopravné smernice alebo cyklistické chodníky.

Komunitní pracovníci tiež jednajú ako sociálni aktivisti, aby pomáhali
obhajovať záujmy nie-väčšinových komunít, akými sú rasové komunity,
chudobné vidiecke oblasti ohrozované nelegálnymi skládkami toxického
odpadu, vysokou nezamestnanosťou, alkoholizmom, negramotnosťou atď.
Komunitní pracovníci sa tiež môžu v rámci mesta angažovať v pomoci pri
boji za práva pôvodných obyvateľov na pôdu, v práci s bezdomovcami,
mládežou alebo mentálne chorými ľuďmi. Vytváranie komunít tiež odkazuje
na ľudí pracujúcich na organizačnom rozvoji firiem, keďže firmy sú tiež
formou komunity.

Budovanie komunít môže tiež vytvárať strategické intervencie
v problémových oblastiach diverzity a multikulturalizmu. Napríklad
Medzinárodný inštitút vytvárania koalícií (National Coalition Building
Institute, NCBI) pracuje na zmenšovaní vytvárania stereotypov a predsudkov a
zlepšuje komunity prinesením rozdielnych populácii dokopy, aby sa učili
jedna o druhej.1 Rečník a spisovateľ Scott Peck tiež propaguje budovanie
komunít ako kľúč k vytvoreniu mieru a osloveniu mnohých spoločenských
problémov (Peck 1980; 1988).

V procesovej práci sa vytváranie komunity deje prácou so skupinou na
akejkoľvek otázke, ktorá sa v danom momente objaví. Paradigma procesovej
práce vidí skupiny ako viacúrovňové polia, ktoré podobne ako jednotlivci
majú osobnosť, identitu, hranice, nevedomé aspekty a smery rastu. Procesová
práca pridáva k iným paradigmám koncept kanálov, tj. úrovní zážitkov,
cez ktoré skupiny a komunity fungujú. Tieto úrovne zážitkov zahŕňajú
jednotlivcov , vzťahy, podskupiny a veľké skupiny (Mindell 1985, 1989, 1992).
Pracovať so skupinou preto znamená zistiť, ktorú úroveň daná skupina
práve oslovuje a pristupovať k nej cez túto úroveň. Teda práca so
skupinou môže chvíľami vyzerať ako individuálna terapia, skupinový
proces, práca so vzťahmi alebo podskupinami. Táto myšlienka práce so
skupinou na rôznych úrovniach pochádza z Mindellovej aplikácie kanálov na
skupinovú prácu.

Hlavným konceptom budovania komunít v procesovej paradigme je pomôcť
skupine skontaktovať sa so snovým procesom v pozadí, nech sa v danom
momente objavuje v akomkoľvek kanáli. Snový proces je novým prvkom rastu
pokúšajúcim sa vynoriť v skupine, väčšinou vo forme nepokoja,
vzťahových problémov, peňažných ťažkostí a sociálnych či politických
konfliktov. Mindell odkazuje na nový vývoj ako na „snový proces“. Podobne
ako u posolstiev snov a telesných symptómov sa nový vývoj skupiny často
najprv prejavuje ako neviditeľná, iracionálna a tak trochu
tajomná sila.

História skupinových paradigiem
Paradigma individuálnej psychológie pred druhou svetovou vojnou považovala
skupiny za množiny jednotlivcov. Napríklad Freudov koncept skupín stále
prítomný v mnohých súčasných terapiách je založený na myšlienke, že
jednotlivci v skupine projikujú svoju vnútornú dynamiku psychiky a rodinnej
histórie na druhých a na vodcu (Freud, 1921). Počas druhej svetovej vojny
vládna finančná podpora výskumu komunikácie, výmeny informácií a
dynamiky malých skupín viedla k vzájomnému obohateniu sociológie,
komunikačnej teórie a psychológie.

Sociálni psychológovia od Georga Herberta Meada po Ervina Goffmana (pozri
Mead 1934; Goffman 1959) preukázali, že naše zážitky skupinách sú nielen
determinované našou osobnou psychológiou, ale aj rolami, interakciami a
normami skupiny. Logické vyústenie tejto myšlienky znamená, že skupiny
majú život sami o sebe. Vyvíjajú sa, majú identity, komplexy, pravidlá a
problémy práve tak, ako aj jednotlivci. Táto nová paradigma nazerá na
skupinu ako celostný živý organizmus neredukovateľný na súčet
jeho častí.

Procesová práca pokračuje v tradícii sociológov a sociálnych
teoretikov, ktorí sa zamerali na najširšiu úroveň analýzy: na skupinu ako
celok. No narozdiel od sociálnych teoretikov Procesová práca vníma skupinu
ako viacúrovňový fenomén a zahŕňa aj momenty zamerania na jednotlivca,
prácu na zneužívaní, chorobách a symptómoch a vzťahovú prácu. Tiež
zahŕňa vonkajší svet politiky, otázky akými sú rasizmus, poukazovanie na
triednu príslušnosť a sexizmus. A vychádzajúc z náboženstiev a viery
pôvodných obyvateľov zahŕňa aj spirituálny svet nehmotných zážitkov,
akými sú sny, synchronicity a javy okolitého prostredia.

V tomto článku by sme radi ukázali, ako tento viacúrovňový koncept
skupín a komunít môže pomôcť pri budovaní komunít. Toto chceme doložiť
použitím príkladov z našej práce s početným komunitami procesovej
práce na celom svete. Našim cieľom je ukázať použiteľnosť a flexibilitu
viacúrovňového prístupu k budovaniu komunít. Komunity, s ktorými sme
pracovali a v ktorých sme žili pozostávajú z voľne spojených skupín
účastníkov, organizátorov, študentov, diplomantov a trénerov Procesovej
práce, ako aj zainteresovaných ľudí z širokej verejnosti.

Dôležitosť viacúrovňového prístupu sa nám stala jasnou pri našich
cestách. Všimli sme si, že fórum veľkého skupinového procesu malo často
prednosť ako primárna metóda budovania komunity, zvýraznená oproti iným
úrovniam komunitného života. Radi by sme ukázali, že pracovať jedine
s veľkou skupinou nevytvára nevyhnutne komunitu alebo dostatočne neoslovuje
všetky problémy komunity. Zahrnuté musia byť aj iné úrovne, akou je
individuálna, vzťahová a podskupinová.

Rozvojoví komunitní pracovníci ako zúčastnení
facilitátori
Práca s komunitou na mnohých rozličných úrovniach vyžaduje rôzne
zručnosti a schopnosti. Facilitátor potrebuje vedieť niečo o práci
s jednotlivcami, vzťahmi, rodinami a podskupinami, ako aj s veľkými
skupinami. Ako ukážeme nižšie, prístup, ktorým facilitátor pristupuje
k problému komunity by mal reflektovať úroveň, na ktorej skupina funguje.
Potrebujeme sa teda najprv pozrieť na koncept facilitátora.

Tradičný rozvojový komunitný pracovník vystupuje ako externý konzultant
najatý ľuďmi v skupine pomôcť organizácii s jej rozvojom. Avšak naše
skúsenosti ukazujú, že najlepšia pomoc pochádza z vnútra skupiny. Niekto
z vnútra vie pochopiť srdce a dušu ich vlastnej komunity. Ideálne by sa
každý v komunite mal identifikovať ako facititátor, zodpovedný za
dlhodobý rozvoj, za vytváranie zdravých a liečivých atmosfér a za ďalší
individuálny ako aj skupinový rast. Facilitácia znamená nielen vedenie alebo
robenie intervencií v skupinovom procese, ale aktívne pracovať na vzťahoch,
na sebe, na svojej podskupine a na politických otázkach širšej
spoločnosti.

Táto ideálna situácia je výzvou pre facilitátora vo vnútri skupiny,
pretože tí v skupinách sú zaujatí, preferujú vlastné podskupiny a majú
medzi sebou interpersonálne konflikty. V niektorých situáciách môžu
komunite chýbať skúsenosti alebo nástroje a môže preto požiadať niekoho
zvonka o pomoc.

Mali sme veľké šťastie pôsobiť ako hosťujúci facilitátori
v početných miestach v Spojených štátoch, Európe, Austrálii a Novom
Zélande, v študijných komunitách v rozmedzí od 3 do 100 ľudí.
Zostávame outsidermi v zmysle, že v tých oblastiach nežijeme, ale sme
insideri, pretože s tými ľuďmi udržiavame stále vzťahy a patríme ku
globálnej komunite procesovej práce.

Tradičné koncepty facilitátora, od psychoterapeuta až po rozvojového
organizačného pracovníka sú založené na separácii rolí terapeuta a
klienta. Aby sa vyhli bolestným a ťažkým konfliktom záujmov, ostávajú
facilitátor a klient tradične oddelení. Napriek tomu si myslíme, že
facilitácia zvnútra je dôležitou formou práce so skupinami. Keď
facilitátor pracuje s komunitou, stáva sa jej súčasťou. Cíti jej
napätia, žije v tej konkrétnej krajine, je jej potraviny, preberá jej
komunikačné štýly a zákony jej politického systému. Ako facilitátor
potrebuje byť tiež účastníkom. Ako mu môže skupina dôverovať, pokým sa
nestane insiderom, niekým, kto trpí, cíti, ľutuje a chápe?

Mať len odpoveď na problém komunity nieje riešením; je to iritácia.
Komunity nechcú odpovede, chcú rast. Chcú pokračovať ako skupina a ak
facilitátor poskytuje všetky odpovede bez znášania ich problémov, bude
pokladaný za outsidera. Rast sa potrebuje vynoriť sám zo seba, nie
zvonka.

Mindell písal rozsiahle o rozličných rolách, povinnostiach a
zručnostiach, ktoré facilitátor potrebuje, aby mohol pracovať so skupinami.
(pozri Mindell 1992, Mindell 1995, Summers 1994). Rozmanité funkcie
facilitátora sa točia okolo proces- orientovaného konceptu „neutrality“.
To znamená, že facilitátor ostáva otvorený viacerým veciam naraz. Môže
pracovať s rozličnými rolami a zážitkami skupiny a jej členov, zatiaľ
čo má odstup od úspechu akejkoľvek roly alebo pozície. Tento pocit
neutrality sa líši od toho zostať neutrálnym nezaujatím strán, alebo
nemať emočný postoj. Proces- orientovaná neutralita vyžaduje fluiditu či
flexibilitu, schopnosť nasledovať veľa rozličných zážitkov bez toho, aby
ste zostali identifikovaní s nejakým konkrétnym.

Mindell uvádza, že „vodcom“ skupiny je nielen určený alebo zvolený
vedúci, ale aj ľudia, ktorí prinášajú do popredia sekundárne procesy,
ktoré reprezentujú snový proces snažiaci sa vynoriť (Mindell 1992, 1995).
Teda vodcovstvo a vedenie prichádza od každého člena skupiny, a potenciálne
každý by mal zaujať miesto v tejto facilitatívnej úlohe všímania si, čo
sa deje v celej skupine. V ideálnom prípade je rola facilitácie
momentálna, zdieľaná a prechodná. Záleží na záujme ľudí a ich
schopnosti všimnúť si a reprezentovať celok a nielen časť skupinového
procesu.

Po analýze práce, ktorú sme robili v rozličných komunitách sme prišli
s piatimi prekrývajúcimi sa rolami pre komunitného facilitátora. Tieto
umelé kategórie sme vytvorili k štúdiu rozdielnych úrovní komunitnej
práce a zručností potrebných pre prácu s každou úrovňou. Uznávame, že
v praxi facilitátori pôsobia vo všetkých týchto úlohách súčasne,
s rozličným stupňom účinnosti.

Terapeut
Terapeut facilituje pozornosťou a prácou na momentálnej atmosfére,
tenziách, konfliktoch, emóciách, náladách, vzťahoch alebo individuálnych
problémoch komunity. Terapeut ide do napätia, problémových oblastí a
pomáha komunite s jej emocionálnymi stavmi. Konkrétnejšie, terapeut je
trénovaný pracovať s komunikáciou, interpersonálnou dynamikou, hranicami,
zneužívaním, symptómami a zmenenými a extrémnymi stavmi vedomia.
Terapeutická časť facilitátora identifikuje role duchov v polarizácii
alebo napätí komunity a pomáha priniesť týchto duchov do vzťahu
s komunitou.

Štruktúrny a organizačný konzultant
Konzultant pozná organizácie, ich históriu, štruktúry, procedúry a
politiku. Môže ponúknuť skupine praktické, okamžité nápady. V ideálnom
prípade má skúsenosti s peniazmi a podnikaním. Môže navrhovať
štrukturálne zmeny a procedúry, ktoré spravia organizáciu výkonnejšou.
Konzultant podľa proces-orientovanej paradigmy robí viac, než len dáva
nápady. Spätne vnáša do organizácie tie idey a štruktúry, ktoré sa už
organicky dejú. Jeho hlavnou úlohou je pomôcť organizácii vyzdvihnúť
organické, prirodzené rytmy, metódy a procedúry komunity, a tým ich robí
viac prospešnými.

Navyše k úlohe organizačného konzultanta v paradigme organizačného
rozvoja (OD- organizational development) proces-orientovaný konzultant sleduje
aj mýtickú, historickú a politickú dimenziu skupiny. Pýta sa, kam skupina
smeruje? Kde bola? Aké sú príbehy skupiny? Ktoré paralely z histórie
môžu pomôcť osvetliť cestu komunity? Na ktorom širšom historickom procese
skupina pracuje: rasizmus, spoločenské triedy, ľudské práva, kolonializmus?
Nájdením histórie dejúcej sa v danom momente konzultant pomáha skupine
nájsť jej smer pre budúcnosť.2

Aktivista Aktivista pomáha nereprezentovaným hlasom
otvorene prehovoriť. Aktivista vie, ktoré hlasy, z histórie alebo
súčasné, boli potláčané. Vedome sa zasadzuje za tieto nevypočuté a
zanedbané hlasy. Tiež pozná históriu a privilégia a vie identifikovať,
kedy sa privilégia objavia v momentálnych interakciách. Aktivista pomáha
podporovať a vynášať myšlienky tých s menšou mocou v komunite.

Aktivista nesie víziu ľudských práv a globálnej zmeny. Je si vedomý,
že zmena pochádza od menšinových skupín a tých bez moci. Jeho širšími
cieľmi sú vzdelávanie a sociálny rozvoj. Aktívne povzbudzuje komunitu
k uvedomeniu si sociálnych otázok a demokracie na všetkých úrovniach
(Mindell, 1995).

Vytvárač vzťahov (networker) Vytvárač vzťahov jedná
ako hostiteľ a veľvyslanec, ktorý sa zamieša medzi ľudí a dáva im pocit,
akoby sa cítili ako doma. Zvýrazňuje potreby, idey, zážitky a myšlienky
ľudí. Vie, že zmena pochádza zo základnej úrovne. Vytvárač vzťahov vie,
že žiadna idea, bez ohľadu na to, aká je skvelá alebo pôsobivá, nemôže
dosiahnuť úspech bez podpory širšej komunity. Táto podpora môže
v rovnakej miere súvisieť s priateľstvom, spojením a duchom ako aj
s kvalitou samotnej idei.

Ak terapeut pracuje s napätiami a konfliktmi, organizačný konzultant
oslovuje dlhodobé štruktúry a mýty a aktivista vzdeláva, vytvárač
vzťahov pije čaj s ľuďmi a dáva ich dohromady. Jeho najlepšia práca
prichádza počas prestávok, momentoch mimo služby. Vytvárač vzťahov
spoznáva ľudí, nielen preto, že je najatý, aby to robil, ale pretože má
prirodzene ľudí rád. Vie, že komunita je postavená na prirodzenom
priateľstve a dôvernosti, a že len samotná vízia nemôže ľudí stmeliť
dohromady.

Starešina
Starešina je opatrovník duchov. Stará sa o celok, nech je oslovená
akákoľvek úroveň. Nepýta sa, či sú skupina alebo jednotlivci šťastní,
ale či duchovia súhlasia s tým, čo skupina robí. Starešina podporuje
konflikt a oceňuje odlišnosť. Neobviňuje skupinu alebo jednotlivcov za ich
konflikty, ale vytvára priestor na ich oslovenie.

Starešina hľadá spôsoby, ako vrátiť vodcovstvo skupine. Páči sa mu
stáť v pozadí a podporovať prirodzenú múdrosť skupiny. Ponúka
dlhoročnú múdrosť a skúsenosť, a je ako stará mama, ktorá rozpráva
príbehy pri ohni, pomáhajúc ľuďom pochopiť ich podiel na väčšom sne
(Mindell, 1995).

Tieto roly facilitátora sa prekrývajú a prepájajú. Napríklad,
v prípade organizačného konzultanta, ktorý pomáha skupine zavádzať
štruktúrne zmeny, vie, že zmeny majú emocionálny dopad, ktorý sa potrebuje
spracovať. V skutočnosti, ešte pred zavedením štruktúrnych zmien
potrebuje vytvárať vzťahy s rozličnými podskupinami, ktoré to
ovplyvní.

Rozličné úrovne skupiny vyžadujú rozličné aspekty facilitátora.
Každý moment v skupine môže od facilitátora alebo facilitačného tímu
vyžadovať rozličný súbor zručností. Vzťahový konflikt v skupine môže
vyžadovať terapeuta, kým proces veľkej skupiny môže vyžadovať
starešinu. Sociálny aktivista by mohol pomôcť s konfliktmi podskupín
týkajúcich sa sociálnej nerovnosti v rámci veľkej skupiny.
Administratívne a finančné otázky sa môžu rýchlejšie vyriešiť, ak
vedie rola štruktúrneho konzultanta. Ďalšia časť aplikuje tieto idey
facilitačných zručností na viacúrovňový prístup budovania komunít.

Viacúrovňové intervencie pri budovaní komunity

Komunita pozostáva z jednotlivcov, vzťahov medzi nimi, z podskupín ku
ktorým jednotlivci patria a z celej skupiny, súboru všetkých jednotlivcov.
Žiadna z týchto častí sama o sebe komunitu nevytvára. Komunita je
zážitok skupiny prostredníctvom všetkých týchto rozličných úrovní. Ak
prehliadneme niektorú z týchto úrovní, môže tým trpieť všeobecné
zdravie komunity.

Jednotlivec

Aj keď vidíme, že komunitný život a kolektívny zážitok je pre
globálnu zmenu čoraz viac dôležitý, zameranie na jednotlivca hrá tiež
v živote komunity veľmi dôležitú rolu. Jednostranné zameranie na život
kolektívu na úkor jednotlivca môže viesť k individuálnemu protestu,
nezúčastnenosti alebo dokonca k odchodu z komunity. Nedávny vývoj
worldworku ukazuje, že jednotlivci v skupine potrebujú podporu, a že skupiny
sa môžu dostať vo svojom rozvoji len tak ďaleko ako samotní jednotlivci
(pozri Heizer, Journal of Process Oriented Psychology, Vol.5, No.1, 1993, Amy
Mindell, Journal of Process Oriented Psychology, Vol.5, No.1, 1993).
Demokratický život komunity závisí na schopnostiach jednotlivcov otvorene
hovoriť, podieľať sa na debatách a diskusiách, a reprezentovať rôzne roly
a pozície v skupine. Bez podpory, zamerania a terapeutickej pomoci môže
participácia jednotlivcov dosiahnuť svoje limity. Myšlienka, že
zneužívanie hrá rolu v okliešťovaní demokracie a participácie
v skupinách bola Mindellom rozsiahle preberaná (Mindell, 1995;
Summers 1994).

Zameranie na jednotlivca je dôležité aj kvôli iným dôvodom. Ľudia
nechcú byť v komunite len pre zdieľanie vízie a vzťahy. Jednotlivci
potrebujú podporu a slobodu pre ich jedinečné cesty a procesy. Keď ľudia
cítia, že komunitný život vyžaduje, aby sa len podriadili skupinovým
normám, prestali robiť na vlastných projektoch alebo trávili menej času
s ich vnútorným životom, budú chcieť z komunity odísť.

Vzťahy

Hoci mnohí sociológovia a organizační vývojoví pracovníci
zdôrazňujú, že zdieľaná vízia vytvára komunitu, vízie vyžadujú od
ľudí ich realizáciu, ľudí, ktorí vedia spolu pracovať, majú spoločné
konflikty aj lásku. Preto trvalo udržateľné vzťahy, ktoré znesú zdary aj
nezdary, konflikty a zmeny, môžu zmeniť skupinu na komunitu. Kde je priestor
pre dôvernosť, konflikt a lásku, tam je silná komunita. Vízie a veľké
idey sa strácajú, keď ľudia nevedia spolu vychádzať. Vzťahy tkajú sieť
komunity spájaním oddelených vlákien.

Podskupiny

Podskupiny tvoria energetický a kreatívny náboj komunity. Potrebujú pre
svoj rast čas, priestor a podporu. Ľudia majú rozličné záujmy, koníčky,
sociálne roly a ciele. Prirodzene sú priťahovaní k iným, ktorí zdieľajú
niektoré z týchto čŕt, a tak sa prirodzene formujú mini-komunity alebo
podskupiny. Napríklad v komunite učiteľov a študentov, obidve skupiny
hľadajú u druhých v rovnakej roly podporu, spoločné skúsenosti, znalosti
a útechu. Podobne, umelci môžu vyhľadávať iných umelcov, ľudia
s určitých krajov môžu vyhľadávať vzájomnú spoločnosť atď.

Socio-politické podskupiny, akými sú ženy, muži, učitelia, študenti,
farební, gayovia, lesbičky a starší ľudia nemusia výslovne sami seba
v komunite označovať, ale ostáva dôležité uznať ich existenciu a
záujmy. Existencia sociálnych minorít a problém ľudských práv vždy
vytvára centrálny problém, či už je vedome priznaný alebo nie. Dokonca aj
keď členovia skupiny povedia, „Och, to skutočne nieje v našej komunite
problémom“, skôr či neskôr sa tento problém vynorí.

Administratívne skupiny sú ďalším typom komunitných podskupín, ktoré
potrebujú emočnú a finančnú podporu. Budovatelia komunít, s výnimkou
organizačných vývojových pracovníkov, niekedy zanedbávajú
administratívu, najmä v nefiremných komunitách. Ale opomínanie
finančných a štrukturálnych potrieb môže podkopať stabilitu komunity.
Ďalej sa emočné a sociálne problémy v komunite často prejavia vo forme
finančných problémov, personálnych otázok a ťažkostí v manažmente.
Administratíva odzrkadľuje emočnú a sociálnu pohodu komunity v celku.

Veľké skupinové fórum

Akú úlohu zohráva veľké skupinové fórum v budovaní komunít? Veľké
skupinové fóra pôsobia ako halové mítingy alebo obecné zhromaždenia, kde
každý môže byť videný a počutý a kolektív môže zažiť sám seba.
Navyše veľké skupinové fóra poskytujú výborný diagnostický nástroj.
Všímaním si toho, čo sa deje vo veľkej skupine si môže človek uvedomiť,
s ktorými otázkami a polaritami sa skupina zaoberá, a na akej úrovni sa
tieto otázky prejavujú. Ako komunita vyzerá, keď sa všetci stretnú? Môže
každý hovoriť? Vzniká súťaženie o členstvo? Vyzerajú jednotlivci
depresívne, unavene alebo že sa potrebujú zamerať do seba? Jednajú ľudia
priateľsky, srdečne a so záujmom jeden o druhého, alebo vyzerajú, že sa
boja, váhajú prehovoriť a mať fyzický kontakt? Vyzerajú podskupiny
zanedbane a bezmocne?. Dominujú niektoré výrečné podskupiny? Sú v skupine
príslušníci menšín? Vyzerajú, že majú dostatok práv? Že sa cítia
v pohode? Zúčastnene?

Pri práci s komunitou je teda dôležité byť si vedomý rozličných
úrovní. Kde sa problém prejavuje? Ktoré úrovne potrebujú pozornosť a
zameranie? Je potrebné pracovať na vzťahoch ľudí? Sú jednotlivci príliš
zaťažení kolektívnosťou a nedostávajú dostatok času a pozornosti pre ich
osobný rast? Môžu sa formovať podskupiny? Nachádzajú sa v konflikte
s inými podskupinami? Vynárajú sa medzi menšinovými skupinami a tými
s väčšou mocou politické rozdiely? Aká je celková vízia celej komunity?
Je tu fórum pre vysvetľovanie a vyjadrovanie toho, čo sa deje v komunite
ako celku?

Emócie, administratíva a politika

V ideálnom prípade ponúka veľký skupinový proces fórum na vyjadrenie
napätí, emócií a otázok, ktoré by sa inak nedostali do pozornosti celej
komunity. Spájajú sa rozdielne strany, navzájom sa spoznávajú a jednajú
spolu. Ale vo veľkých skupinách sa málokedy preberá politika a obchodné
záležitosti. To sa dá očakávať. Dvadsaťpäť ľudí sa len ťažko
dohodne na dátume ďalšieho stretnutia, ale sami sú schopní prijať
rozhodnutie o usporiadaní konferencie. Jedným z mála okamihov, kedy sú
veľké skupiny schopné chopiť sa nejakej činnosti je počas kríz alebo
stavov núdze, keď súhlasia nasledovať na krátky čas príkazy jednotlivca
alebo podskupiny. Práca s veľkými skupinami pomáha facilitovať
administratívu vytvorením väčšej dôvery medzi členmi, väčšieho
pochopenia a empatie, jasnosti a vízie, a akceptácie diverzity a konfliktu.
Keď raz skupina spracovala emocionálne otázky, často nechá podskupinu
vytvoriť myšlienky, ktoré sa prinesú späť na ďalšiu diskusiu alebo
ratifikáciu. Nie každý chce byť zainteresovaný v každom rozhodnutí. Tak
sa to len javí, keď sa potrebujú do pozornosti dostať nedôvera, závisť,
konkurencia a konflikt. Napríklad v skupine pracujúcej na nejakej úlohe sa
niekedy všetci členovia dobrovoľne hlásia spraviť každý projekt. Za tým
môže byť pocit konkurencie a závisti, túžba byť uznaný.

Nedostatok súhlasu s ideami a politikou neodráža nevyhnutne ich
oprávnenosť alebo účinnosť. Často to indikuje nedostatok dôvery
v komunite. Dobrými ideami sa ľudia nebudú riadiť, ak nebudú zodpovedať
prirodzenému chodu skupiny. V skutočnosti nemusia byť ani povšimnuté.
Skupiny, podobne ako jednotlivci dávajú pozitívnu spätnú väzbu tým ideám
alebo intervenciám, ktoré už určitým spôsobom nasledujú. Napríklad
skupina, v ktorej sa jednotlivci pokúšajú rozvíjať vlastné projekty
pravdepodobne nedá dobrú spätnú väzbu intervencii, ktorá od nich požaduje
stretnúť sa a pracovať na jednom spoločnom projekte. Táto skupina by
pravdepodobne lepšie reagovala na formát, v ktorom jednotlivci budú
prezentovať projekty, ktoré rozvíjajú.

Niekedy idey a spôsoby politiky vyzerajú skvele, ale emocionálne otázky
bránia komunite ich využiť. Vtedy sa organizačný konzultant potrebuje stať
terapeutom a vrhnúť sa do napätí a konfliktov v skupine. Napríklad,
skupiny môžu povedať „nie“ novej myšlienke, aj keď je načasovanie
správne len preto, že neboli zahrnuté do jej vývoja. Základným princípom
je, že ľudia nemajú radi, keď sa im hovorí čo majú robiť! Jednotlivci
môžu odolávať novým myšlienkam prezentovaným niekým iným. My všetci
potrebujeme cítiť, že vytvárame zmenu a niesme menení druhými. Nezáleží
ako veľmi skupina dôveruje jednotlivcovi alebo podskupine, bude sa cítiť
vylúčená, dokonca ohrozovaná, keď je vynechaná z tvorivého procesu.
Môže sa stať paranoidnou, cítiac, že moc leží za hlavnou scénou.

Táto paranoja je rozumná, pretože všetci hlboko v našom vnútri vieme,
že najlepšie idey sú tie, ktoré sú vytvárané celou skupinou. Idea zostane
len ideou, ak sa ňou nikto nebude riadiť. Facilitátor teda potrebuje byť aj
vytváračom vzťahov, aby získaval informácie, spätnú väzbu a tvorivé
vedenie jednotlivcov.

Na druhej strane, spracovávanie emócií môže brániť štruktúrnej
zmene, alebo môže byť nespôsobilé v uskutočnení ďalšieho kroku
v rozvoji skupiny. Niekedy prílišný záujem o emócie a potreby
jednotlivcov môže spôsobiť, že prehliadneme moment na chopenie sa činnosti
a vykonanie štruktúrnej zmeny. Ak spracovanie emócií nenasleduje žiadna
vonkajšia zmena, môže to vytvoriť pocit beznádeje vedúci k frustrácii,
ničeniu alebo rezignácii. Spracovanie emócií potrebuje byť podporené
sledom konkrétnych činov. Toto je zložitý bod. Ak emočné otázky niesu
dostatočne oslovené, nové štruktúry budú vytvárať rovnaké emocionálne
problémy a konflikty, aké vytvárali staré. Vyvažovanie spracovania emócií
a štruktúrnej zmeny je súčasťou proces-orientovaného budovania komunít.
To znamená uplatňovať flexibilitu a uvedomenie na zmenu úrovní tak, ako si
to vyžaduje proces komunity.

Záver

Na záver chceme povedať, že viacúrovňový prístup ku komunitám
vyžaduje pri facilitovaní tímu roly s množstvom aspektov. Viacúrovňový
prístup nieje v Procesovej práci nový, nájdeme ho v teórii kanálov,
vzťahovej a skupinovej práci. Pokúsili sme sa tu ukázať, ako tento
viacúrovňový pohľad funguje v rozvoji komunity, čo znamená pracovať na
napätiach komunity a aké druhy intervencií facilitátor
potrebuje robiť.

Neštruktúrované veľké skupinové fórum ostáva dôležitým príspevkom
k oblasti psychoterapie a budovania komunít. Tradične bolo opomínané,
primárne preto, že je ťažké ho facilitovať a preto, že pri nedostatku
štruktúrovanej činnosti sa otázky diverzity a spravodlivosti tlačia
dopredu. Napriek tomu by sme chceli ukázať, že v práci s komunitami
v priebehu času je veľké skupinové fórum je len jedným zo spôsobov
práce so skupinou. Aj iné zložky komunity zahŕňajúce jednotlivcov,
vzťahové jednotky, podskupiny, administratívne jadro a socio-politické
podskupiny potrebujú oslovenie. Inak môže byť celkový rozvoj komunity
brzdený a jednotlivci môžu mať pocit zlyhania a zúfalstva.

Tiež sme sa pokúsili ukázať vzájomnú príbuznosť medzi spôsobmi a
úrovňami intervencií. Spôsoby intervencií zahŕňajú rolu facilitátora:
je aktivistom, terapeutom, starešinom, organizačným konzultantom alebo
vytváračom vzťahov. Ak sa komunita potrebuje zamerať na socio-politické
otázky, ale facilitátor pracuje terapeuticky oslovujúc otázky iba na
psychologickej úrovni, problémy budú pretrvávať. Naopak, pokúšať sa
vyriešiť organizačné otázky v skupine, ktorá potrebuje dôvernosť a
vzťahy bude mať za následok len pocity zlyhania a vyhýbanie sa skupinovému
životu.

Procesovo-orientovaný vývojový pracovník komunity je rovnako doma
v práci s pármi, v práci s jednotlivcami na ich osobných problémoch,
trávi čas a užíva si s podskupinami, pri rozvíjaní politiky a
stratégií, pri zasadzovaní sa o sociálnu zmenu a pri práci s veľkým
skupinovým fórom. Prostredníctvom tohoto všetkého je vývojový pracovník
komunít starešinom. Podporuje a stará sa o celok a pomáha vytvárať pocit
úžasu a zmyslu voči ťažkostiam, napätiam a problémom, ktoré zažíva
komunita pri jej hľadaní celistvosti.

V úvode sme definovali komunitu ako skupinu v priebehu času. Takže
budovanie komunít sa podobá dlhodobej terapii. Je to dlhodobý projekt
rozvoja. Riešenie problémov a práca s momentálnymi otázkami a problémami
skupiny je len jednou časťou budovania komunít.

Budovanie komunít podobne ako dlhodobá terapia vyžaduje viac než len
pracovať s určeným problémom. Jej širšia úloha zahŕňa podporu
celkového zdravia a vývoja skupiny a vyživovanie všetkých rozdielnych
častí. Budovateľ komunity podobne ako dlhodobý terapeut sa časom menej
zaujíma o momentálne otázky a spory v skupine a viac sa zaujíma o aspekt
večnosti komunity. Mení sa v priebehu času spôsob, akým sa skupina
zaoberá problémami? Je skupina čoraz viac otvorená voči napätiu a
diverzite? Sú hranice skupiny flexibilné a umožňujú jej členom
prichádzať a odchádzať bez represálií? Je prítomná láska? Sú
v skupine dovolené a vítané emócie a zmenené stavy vedomia?
A predovšetkým, uskutočňuje sa učenie a rast?

Julie Diamond a Gemma Summers
www. juliediamond.net
Diamond J., Summers, G.: Facilitation and Multi-leveled Interventions in
Community Building. The Journal of Process Oriented Psychology, 1994, Vol. 6,
No. 1: Extreme States of Consciousness

Text je sktátaný. Celý text preložený Andrejom Jeleníkom nájdete na stránke procesovejpráce proceswork.sk

• facilitácia
• komunita
• proces
• spoločenstvo

Prijmite pozvanie do Žilinského Ekocentra na spoločné tvorenie
spoločenstva (Community Buiding Workshop podľa Scotta M. Pecka). Seminár je pre tých, ktorí by si priali:

• urobiť krok na ceste k sebe a druhým, prostredníctvom
  porozumenia sebe nájsť spôsoby,

ako zlepšiť svoje osobné príp. pracovné vzťahy, začleniť sa do
konkrétnej skupiny ľudí,

• nájsť cestu k spolupráci a využitiu potenciálu
  každého člena, uskutočniť víziu lepšieho sveta,

ktorej naplnenie je možné cez spoločenstvá hlboko
spolupracujúcich ľu­dí,

• zažiť netradičný seminár, ktorý prináša nečakané
  zážitky na ceste, na ktorej sme si možno ani nevšimli, že ju máme
  pod nohami

Seminár v žilinskom Ekocentre sa uskutočnil 7.-10. 5. 2015. V piatok, sobotu a v nedeľné dopoludnia sme sa spoločne ponorili do neštruktúrovaného procesu, na ktorom je seminár založený. V bežnom svete sa s neštruktúrovaným procesom stretávame len veľmi zriedka, a preto je pre mnohých účastníkov veľmi náročný. Často je veľmi intenzívny, nakoľko pracuje aj s našimi podvedomými procesmi.

Komunita – čo to je?

Komunita je podľa Scotta Pecka skupinou aspoň dvoch ľudí, ktorí sú bez
ohľadu na rozdielnosti, ktoré sú medzi nimi, schopní transcendovať a
oceňovať tieto rozdielnosti, čo ich uschopňuje efektívne a otvorene
komunikovať a spolupracovať na dosiahnutí spoločných cieľov. Ako dôsledok
mnohí členovia skupiny budujúcej komunitu prežívajú pocit svojej jedinečnosti a hlbokej spoločnej jednoty, ktorú veľmi zriedkavo alebo vôbec
predtým necítili v iných skupinách – psychologický zážitok komunity. Komunita či zážitok komunity sú pre mnohých dosť vágne pojmy, zvlášť
ťažké býva ich vysvetlenie pre tých, ktorí ich nezažili na vlastnej koži.

Idea zakladateľov

Pociťujeme túžbu našich sŕdc po mieri. Kvôli zraneniam, odmietnutiam,
ktorých sa nám dostalo v minulosti v našich vzťahoch, sa bojíme riskovať
vlastnú bezbrannosť a zraniteľnosť. V tomto našom strachu často
považujeme túžbu po komunite za číru ilúziu. Ale existujú metódy,
pomocou ktorých sa môžu ľudia dostať bližšie jeden k druhému, pomocou
ktorých môžu byť staré zranenia uzdravené.

Na workshope budovania komunity spoluvytvárame príležitosti vyjsť za
hranice svojho bežného správania, ktoré nás drží od otvorenia sa a
dôverovania si navzájom s tým, čo sa v nás skutočne deje, čo cítime a
čo si čo si myslíme.

Prostredníctvom viac otvoreného a viac akceptujúceho postoja vytvárame
priestor, kde sa môžeme cítiť bezpečnejšie, zbaviť sa masiek
predstieraného pokoja, a tak si zažiť oveľa reálnejšie a hlbšie ľudské
puto. Môžeme sa stať viac schopnými počúvať: počúvať seba, ostatných
a vytvárať priestor pre komunitu.
Učenie sa budovať komunitu je zážitkové, patrí každému účastníkovi a
rovnako aj celej skupine. Facilitátori majú záväzok podporiť úsilie
skupiny smerom k väčšej vzájomnej úprimnosti, prijímaniu a rešpektu.
Dávajú pozor na skupinový proces a poskytujú užitočnú spätnú väzbu na
dianie v skupine.
Niektorí ľudia prídu na workshop s prečítanou knihou Scotta Pecka
„V inom rytme“, v ktorej sa popisuje objavenie spôsobu budovania
komunity, ale nie je to pre účasť nevyhnutné. Každý z nás má svoju
vlastnú cestu. Proces budovania komunity sa nedá naučiť z knihy – musí byť zažitý.

Budovanie komunity – ako to prebieha?

Proces dosahovania komunity je dobrodružstvom. Nemôžeme dopredu
garantovať žiadny konkrétny výsledok, ani dosiahnutie „stavu komunity“.
Napriek tomu určite budete mať príležitosť sa naučiť veľa o sebe,
o vzťahoch a o skupinovom správaní.

Pár odporúčaní: Intenzita zážitku môže byť vyčerpávajúca, preto
odporúčame nenaplánovať si príliš veľa aktivít počas a tesne po
workshope. Budete potrebovať nejaký čas na odpočinok, reflexiu a integráciu
zážitku. Oblečte sa pohodlne aby ste sa cítili dobre aj po fyzickej
stránke.

Ubytovanie a strava

Spať budeme na matracoch a karimatkách na zemi v seminárnej miestnosti.
Treba si priniesť so sebou spacák, karimatku, pohodlné oblečenie a papuče.
Suroviny na varenie prostej stravy donesie každý účastník podľa svojich
chutí a možností, ideálne bez mäsových výrobkov a chemických
prísad.

Cena seminára je 60 eur (bez stravy).

Denný program začíname štvrtok 7. 5. večer o 17:00
úvodom seminára, predstavením pravidiel 8. – 10. 5. ráno vstávame 8:00,
raňajkujeme 8:15, doobedný blok začíname 9:00, okolo 10:30 máme 10min
prestávku na toaletu v tichu a pokračujeme do cca 12:15 Spoločný obed 12:45
Po obede je odpočinková prestávka, poobedný blok začíname 14:00. 15:30 je
prestávka 10 min. Spoločná večera 17:30. Večerné stretnutie začíname
18:30 a obvykle končíme 21:00. V nedeľu končíme 17:00.

Citáty Jedna účastníčka transcendentnosť zážitku komunity vyjadrila takto:
“Zistila som, že to je hlboko duchovný zážitok. Cítila som jednotu ducha v komunite.”

“Dýchali sme spolu, cítili sme spolu, dokonca sme hovorili jeden za druhého. Cítila som „silu života“, ktorá každého z nás napĺňa nech je to čokoľvek. Cítila som jej prítomnosť bez obvyklých barikád „já-stva“ alebo „ty-stva“- bolo to ako meditačný zážitok, keď sa
cítim ako stred vedomia, ako súčasť širšieho, univerzálneho vedomia. A napriek tomu výnimočnému pocitu jednoty, oddelenosť každej prítomnej osoby ostala zachovaná tak ako nikdy.” (Rogers, 1997, str. 102)

Dane vyjadruje svoje vnímanie workshopov a návratov z nich do bežného
života takto: „Počas štvrtého štádia budovania komunity v rámci CBWov
som vždy mala intenzívny pocit, že sme všetci hlboko navzájom prepojení a
koniec koncov tvoríme jednotu. Prostredníctvom týchto workshopov som
prežívala rozšírenie svojho vedomia i uvedomovania si. Po návrate domov sa
však tento stav pomaly rozptýlil, tak ako som sa musela konfrontovať
s každodennými udalosťami. Tých niekoľko dní, ktoré nasledovali po
workshope boli niečím neobvyklé. Ľudia, s ktorými som prišla v tomto
období do kontaktu sa stávali mäkšími a otvorenejšími. Moja prítomnosť
alebo dočasne rozšírené energetické pole ich muselo ovplyvniť pozitívnym
spôsobom.“ „Nie som schopná opísať svoj zážitok budovania komunity, ale pre mňa to
bola výzva a dobrodružstvo, ktoré zmenilo môj život.“ Shelly Stumpf

Odporúčané pravidlá

Skupina ľudí sa nestane naozajstnou komunitou ľahko alebo náhodne.
Existujú určité pravidlá, ktoré sa skupina učí počas vývoja komunity.
Nasledujúca informácia vám bude slúžiť ako usmernenie na budovaní
komunity.

• Inkluzivita

Pravdivá komunita je inkluzívna, všeprijímajúca. Skupiny, ktoré
vylúči iných kvôli náboženstvu, národnosti alebo iným rozdielnostiam a
odlišnostiam nie sú komunitami.

• Účasť

Prosím urobte záväzok vytrvať na celom seminári. Zlosť, frustrácia a
úzkosť sú prirodzenou súčasťou budovania komunity. Vaša účasť môže
nadobúdať viaceré podoby: nie je potrebné aby ste rozprávali, neverbálna
účasť môže byť rovnako účinná. Čo je dôležité je byť pozorný a
účastný diania.

• Presnosť

Prosím prichádzajte na jednotlivé časti seminára načas ako súčasť
vášho záväzku zúčastniť sa budovania komunity.

• Dôvernosť

Dôvernosť je základnou mierou rešpektu voči účastníkom skupiny.
Čokoľvek niekto druhý povie počas budovania komunity zostáva v rámci
skupiny a nevynáša sa von.

Tešia sa na Vás facilitátori Ing. robo jankovich, RND. Bc. Lenka Kočí a
Mgr. Jana Jankovichová

V záujme čo najväčšieho ponorenia sa do “iného rytmu” (a
neodvádzania pozornosti) uvažujeme o možnosti aby „voľný čas“ na
seminári prebiehal v tichu. Znamená to, že ako cez krátke “cikpauzy”
ktoré sú počas trojhodinových blokov, tak aj cez prestávky, počas varenia
a večernej pauzy, by sme udržovali úctivé ticho.

Pre tých, ktorí sa s procesom tohto typu ešte nestretli je dôležité,
že nie je možné zúčastniť sa len časti procesu. Proces, ktorým na
workshope prechádzame za bežných okolností trvá celé týždne alebo
mesiace a preto je nutná vysoká koncentrácia, nasadenie a otvorenie sa novým
výzvam, ktoré na osobnej i skupinovej úrovni prichádzajú. Výsledok
procesu a miera hĺbky dosiahnutého psychologického zážitku komunity
(Psychological Sence of Community) je výslednicou odhodlania a zapojenia sa
všetkých účastníkov. Podobne sme všetci spoluzodpovední za výsledok a
hĺbku stavu, ktorý spoločne dosiahneme.

Verím, že z týchto informácií je vám už zrejmé, že sa
nejedná o víkendovú zábavu a pohodovo strávený
spoločný čas, ale o náročnú prácu na sebe, svojich často
kultúrno-spoločensky (sociálne) deštruktívnych stereotypoch.

Proces prebieha najľahšie keď sa stretne skupina 25–30 ľudí, ktorí sa
medzi sebou nepoznajú a majú záujem o porozumenie tomu, čo sa v skupine
nezaťaženej spoločnými traumami a pocitmi nespravodlivosti, deje.
Najlepšie je, keď sa účastníci zaujímajú o to, ako proces prebieha a čo
sa v ňom môžu naučiť a priniesť si toto poznanie do svojho prostredia,
blízkych vzťahov, rodín a komunít, v ktorých žijú.

Náročnosť procesu zvyšujú predchádzajúce vzťahy
medzi účastníkmi a akékoľvek formy odvádzania pozornosti mimo aktuálne
dianie v skupine. Tiež uzavretosť, veľké a najmä nepriznané
“komunitné” očakávania atď. Podľa autora metodiky, Scotta Pecka,
najťažšie dosahujú autentickosť skupiny psychiatrov a diplomatov.

Po nedeľnom ukončení seminára sa odoberieme do Banskej Bystrice na
úvodnú brigádu projektu Domovie, kde sa zoznámime aj s ďalšími plánmi
v Krkonoších a plánom spoločného bývania v Bratislave.

robo jankovich,
autor projektu planetA.earth a facilitátor CBW

Prihlasovanie do 30. 4. na vsieti.sk, viac info na
stránkach komu­nity.vsieti.sk, komunity.webno­de.cz, fce-community.org
v cohousing

ekokomunita

ekosídlo

komunikácia

komunita

sebapoznanie

seminár

sociálne uvedomenie

spoločenstvo

vzdelanie

vzťahy