Budovanie komunít je zastrešujúcim termínom pre prácu so skupinou
ľudí, ktorí majú niečo spoločné, či už históriu, zemepisnú polohu,
sociálne vzťahy, spirituálnu víziu alebo prácu. Tradične sa komunity
chápali ako „komunity územia“, ako skupiny ľudí zdieľajúce pôdu a
prístrešie, spojené cez lokálne rodinné vzťahy atď. V súčasnosti sú
rastúcim fenoménom „komunity mysle“, skupiny držané pokope nie
nevyhnutne geograficky, ale vďaka myšlienkam, spiritualite, ideológii alebo
profesionálnym aktivitám.
Napríklad vďaka migračným vzorom a pokročilým telekomunikačným
technológiám v rámci 2 polovice 20. storočia sa niektoré etnické,
rasové a náboženské skupiny považujú za komunity aj keď nezdieľajú
rovnaké miesto. Teda komunita mysle je každá skupina ľudí spojená ideou,
posolstvom, cieľom alebo vierou.
Jedným druhom komunity mysle je študijná komunita, skupina ľudí ktorí
sa spolu učia, skúmajú, rastú, a rozvíjajú. V takejto skupine sa
neidentifikujú ako učiaci sa len jednotlivci v rámci skupiny, ale komunita
sama o sebe sa učí a rozvíja. Niektorí sú presvedčení, že ľudia na
celom svete zainteresovaní do Procesovej práce tvoria študijnú komunitu.
Čo je budovanie komunít?
Komunita sa líši od skupiny tým, že komunita je skupinou v priebehu času.
Je ťažké povedať, v akom magickom momente sa skupina stáva komunitou.
Niekedy cítime, že vývin komunity sa začína diať počas priebehu víkendu.
Inokedy by sme mohli byť v určitej skupine celý mesiac a nikdy by sme
nepocítili pocit súdržnosti, spoločnej vízie alebo vzťahov. Pri
definovaní komunity narážame na zaujímavý súbor problémov. Skupina sa
málokedy vyjadruje zhodne o svojej identite. Každý jednotlivec alebo časť
skupiny má čosi iné, čo by povedal o skupine, o jej identite a o jej
statuse ako komunity. Teda použitie subjektívnej definície, ktorou je
spýtať sa členov skupiny, aby určili, či tá skupina vytvára alebo
nevytvára komunitu, vedie k veľkej diskusii o tom, či členovia skupiny
cítia alebo necítia, že ich skupina je komunitou. To samo o sebe tvorí
jeden aspekt demokratického komunitného života: diskusia o identite a
rozličných konkurenčných pohľadov o povahe skupiny. My teda zaujímame
fenomenologický prístup a predpokladáme, že skupina je komunitou, keď sa
objaví o komunite diskusia, bez ohľadu na výsledok alebo závery tejto
diskusie.
Budovanie komunít, nová široko medziodborová oblasť, sa stane stále
viac dôležitou, keďže komunity zaujímajú v sociálnom a politickom
živote stále viac aktívnu rolu. Budovanie komunít odkazuje na množstvo
rozličných aspektov práce so skupinami ľudí, ktorých spája minulosť
alebo budúcnosť. V súčasnosti budovatelia komunít zahŕňajú rozmanité
zoskupenie povolaní. Niektorí komunitní pracovníci pomáhajú vidieckym
alebo mestským komunitám získavať prostriedky a financie pre plánovanie a
rozvíjanie projektov, akými sú napríklad parky, nové školy a budovy,
dopravné smernice alebo cyklistické chodníky.
Komunitní pracovníci tiež jednajú ako sociálni aktivisti, aby pomáhali
obhajovať záujmy nie-väčšinových komunít, akými sú rasové komunity,
chudobné vidiecke oblasti ohrozované nelegálnymi skládkami toxického
odpadu, vysokou nezamestnanosťou, alkoholizmom, negramotnosťou atď.
Komunitní pracovníci sa tiež môžu v rámci mesta angažovať v pomoci pri
boji za práva pôvodných obyvateľov na pôdu, v práci s bezdomovcami,
mládežou alebo mentálne chorými ľuďmi. Vytváranie komunít tiež odkazuje
na ľudí pracujúcich na organizačnom rozvoji firiem, keďže firmy sú tiež
formou komunity.
Budovanie komunít môže tiež vytvárať strategické intervencie
v problémových oblastiach diverzity a multikulturalizmu. Napríklad
Medzinárodný inštitút vytvárania koalícií (National Coalition Building
Institute, NCBI) pracuje na zmenšovaní vytvárania stereotypov a predsudkov a
zlepšuje komunity prinesením rozdielnych populácii dokopy, aby sa učili
jedna o druhej.1 Rečník a spisovateľ Scott Peck tiež propaguje budovanie
komunít ako kľúč k vytvoreniu mieru a osloveniu mnohých spoločenských
problémov (Peck 1980; 1988).
V procesovej práci sa vytváranie komunity deje prácou so skupinou na
akejkoľvek otázke, ktorá sa v danom momente objaví. Paradigma procesovej
práce vidí skupiny ako viacúrovňové polia, ktoré podobne ako jednotlivci
majú osobnosť, identitu, hranice, nevedomé aspekty a smery rastu. Procesová
práca pridáva k iným paradigmám koncept kanálov, tj. úrovní zážitkov,
cez ktoré skupiny a komunity fungujú. Tieto úrovne zážitkov zahŕňajú
jednotlivcov , vzťahy, podskupiny a veľké skupiny (Mindell 1985, 1989, 1992).
Pracovať so skupinou preto znamená zistiť, ktorú úroveň daná skupina
práve oslovuje a pristupovať k nej cez túto úroveň. Teda práca so
skupinou môže chvíľami vyzerať ako individuálna terapia, skupinový
proces, práca so vzťahmi alebo podskupinami. Táto myšlienka práce so
skupinou na rôznych úrovniach pochádza z Mindellovej aplikácie kanálov na
skupinovú prácu.
Hlavným konceptom budovania komunít v procesovej paradigme je pomôcť
skupine skontaktovať sa so snovým procesom v pozadí, nech sa v danom
momente objavuje v akomkoľvek kanáli. Snový proces je novým prvkom rastu
pokúšajúcim sa vynoriť v skupine, väčšinou vo forme nepokoja,
vzťahových problémov, peňažných ťažkostí a sociálnych či politických
konfliktov. Mindell odkazuje na nový vývoj ako na „snový proces“. Podobne
ako u posolstiev snov a telesných symptómov sa nový vývoj skupiny často
najprv prejavuje ako neviditeľná, iracionálna a tak trochu
tajomná sila.
História skupinových paradigiem
Paradigma individuálnej psychológie pred druhou svetovou vojnou považovala
skupiny za množiny jednotlivcov. Napríklad Freudov koncept skupín stále
prítomný v mnohých súčasných terapiách je založený na myšlienke, že
jednotlivci v skupine projikujú svoju vnútornú dynamiku psychiky a rodinnej
histórie na druhých a na vodcu (Freud, 1921). Počas druhej svetovej vojny
vládna finančná podpora výskumu komunikácie, výmeny informácií a
dynamiky malých skupín viedla k vzájomnému obohateniu sociológie,
komunikačnej teórie a psychológie.
Sociálni psychológovia od Georga Herberta Meada po Ervina Goffmana (pozri
Mead 1934; Goffman 1959) preukázali, že naše zážitky skupinách sú nielen
determinované našou osobnou psychológiou, ale aj rolami, interakciami a
normami skupiny. Logické vyústenie tejto myšlienky znamená, že skupiny
majú život sami o sebe. Vyvíjajú sa, majú identity, komplexy, pravidlá a
problémy práve tak, ako aj jednotlivci. Táto nová paradigma nazerá na
skupinu ako celostný živý organizmus neredukovateľný na súčet
jeho častí.
Procesová práca pokračuje v tradícii sociológov a sociálnych
teoretikov, ktorí sa zamerali na najširšiu úroveň analýzy: na skupinu ako
celok. No narozdiel od sociálnych teoretikov Procesová práca vníma skupinu
ako viacúrovňový fenomén a zahŕňa aj momenty zamerania na jednotlivca,
prácu na zneužívaní, chorobách a symptómoch a vzťahovú prácu. Tiež
zahŕňa vonkajší svet politiky, otázky akými sú rasizmus, poukazovanie na
triednu príslušnosť a sexizmus. A vychádzajúc z náboženstiev a viery
pôvodných obyvateľov zahŕňa aj spirituálny svet nehmotných zážitkov,
akými sú sny, synchronicity a javy okolitého prostredia.
V tomto článku by sme radi ukázali, ako tento viacúrovňový koncept
skupín a komunít môže pomôcť pri budovaní komunít. Toto chceme doložiť
použitím príkladov z našej práce s početným komunitami procesovej
práce na celom svete. Našim cieľom je ukázať použiteľnosť a flexibilitu
viacúrovňového prístupu k budovaniu komunít. Komunity, s ktorými sme
pracovali a v ktorých sme žili pozostávajú z voľne spojených skupín
účastníkov, organizátorov, študentov, diplomantov a trénerov Procesovej
práce, ako aj zainteresovaných ľudí z širokej verejnosti.
Dôležitosť viacúrovňového prístupu sa nám stala jasnou pri našich
cestách. Všimli sme si, že fórum veľkého skupinového procesu malo často
prednosť ako primárna metóda budovania komunity, zvýraznená oproti iným
úrovniam komunitného života. Radi by sme ukázali, že pracovať jedine
s veľkou skupinou nevytvára nevyhnutne komunitu alebo dostatočne neoslovuje
všetky problémy komunity. Zahrnuté musia byť aj iné úrovne, akou je
individuálna, vzťahová a podskupinová.
Rozvojoví komunitní pracovníci ako zúčastnení
facilitátori
Práca s komunitou na mnohých rozličných úrovniach vyžaduje rôzne
zručnosti a schopnosti. Facilitátor potrebuje vedieť niečo o práci
s jednotlivcami, vzťahmi, rodinami a podskupinami, ako aj s veľkými
skupinami. Ako ukážeme nižšie, prístup, ktorým facilitátor pristupuje
k problému komunity by mal reflektovať úroveň, na ktorej skupina funguje.
Potrebujeme sa teda najprv pozrieť na koncept facilitátora.
Tradičný rozvojový komunitný pracovník vystupuje ako externý konzultant
najatý ľuďmi v skupine pomôcť organizácii s jej rozvojom. Avšak naše
skúsenosti ukazujú, že najlepšia pomoc pochádza z vnútra skupiny. Niekto
z vnútra vie pochopiť srdce a dušu ich vlastnej komunity. Ideálne by sa
každý v komunite mal identifikovať ako facititátor, zodpovedný za
dlhodobý rozvoj, za vytváranie zdravých a liečivých atmosfér a za ďalší
individuálny ako aj skupinový rast. Facilitácia znamená nielen vedenie alebo
robenie intervencií v skupinovom procese, ale aktívne pracovať na vzťahoch,
na sebe, na svojej podskupine a na politických otázkach širšej
spoločnosti.
Táto ideálna situácia je výzvou pre facilitátora vo vnútri skupiny,
pretože tí v skupinách sú zaujatí, preferujú vlastné podskupiny a majú
medzi sebou interpersonálne konflikty. V niektorých situáciách môžu
komunite chýbať skúsenosti alebo nástroje a môže preto požiadať niekoho
zvonka o pomoc.
Mali sme veľké šťastie pôsobiť ako hosťujúci facilitátori
v početných miestach v Spojených štátoch, Európe, Austrálii a Novom
Zélande, v študijných komunitách v rozmedzí od 3 do 100 ľudí.
Zostávame outsidermi v zmysle, že v tých oblastiach nežijeme, ale sme
insideri, pretože s tými ľuďmi udržiavame stále vzťahy a patríme ku
globálnej komunite procesovej práce.
Tradičné koncepty facilitátora, od psychoterapeuta až po rozvojového
organizačného pracovníka sú založené na separácii rolí terapeuta a
klienta. Aby sa vyhli bolestným a ťažkým konfliktom záujmov, ostávajú
facilitátor a klient tradične oddelení. Napriek tomu si myslíme, že
facilitácia zvnútra je dôležitou formou práce so skupinami. Keď
facilitátor pracuje s komunitou, stáva sa jej súčasťou. Cíti jej
napätia, žije v tej konkrétnej krajine, je jej potraviny, preberá jej
komunikačné štýly a zákony jej politického systému. Ako facilitátor
potrebuje byť tiež účastníkom. Ako mu môže skupina dôverovať, pokým sa
nestane insiderom, niekým, kto trpí, cíti, ľutuje a chápe?
Mať len odpoveď na problém komunity nieje riešením; je to iritácia.
Komunity nechcú odpovede, chcú rast. Chcú pokračovať ako skupina a ak
facilitátor poskytuje všetky odpovede bez znášania ich problémov, bude
pokladaný za outsidera. Rast sa potrebuje vynoriť sám zo seba, nie
zvonka.
Mindell písal rozsiahle o rozličných rolách, povinnostiach a
zručnostiach, ktoré facilitátor potrebuje, aby mohol pracovať so skupinami.
(pozri Mindell 1992, Mindell 1995, Summers 1994). Rozmanité funkcie
facilitátora sa točia okolo proces- orientovaného konceptu „neutrality“.
To znamená, že facilitátor ostáva otvorený viacerým veciam naraz. Môže
pracovať s rozličnými rolami a zážitkami skupiny a jej členov, zatiaľ
čo má odstup od úspechu akejkoľvek roly alebo pozície. Tento pocit
neutrality sa líši od toho zostať neutrálnym nezaujatím strán, alebo
nemať emočný postoj. Proces- orientovaná neutralita vyžaduje fluiditu či
flexibilitu, schopnosť nasledovať veľa rozličných zážitkov bez toho, aby
ste zostali identifikovaní s nejakým konkrétnym.
Mindell uvádza, že „vodcom“ skupiny je nielen určený alebo zvolený
vedúci, ale aj ľudia, ktorí prinášajú do popredia sekundárne procesy,
ktoré reprezentujú snový proces snažiaci sa vynoriť (Mindell 1992, 1995).
Teda vodcovstvo a vedenie prichádza od každého člena skupiny, a potenciálne
každý by mal zaujať miesto v tejto facilitatívnej úlohe všímania si, čo
sa deje v celej skupine. V ideálnom prípade je rola facilitácie
momentálna, zdieľaná a prechodná. Záleží na záujme ľudí a ich
schopnosti všimnúť si a reprezentovať celok a nielen časť skupinového
procesu.
Po analýze práce, ktorú sme robili v rozličných komunitách sme prišli
s piatimi prekrývajúcimi sa rolami pre komunitného facilitátora. Tieto
umelé kategórie sme vytvorili k štúdiu rozdielnych úrovní komunitnej
práce a zručností potrebných pre prácu s každou úrovňou. Uznávame, že
v praxi facilitátori pôsobia vo všetkých týchto úlohách súčasne,
s rozličným stupňom účinnosti.
Terapeut
Terapeut facilituje pozornosťou a prácou na momentálnej atmosfére,
tenziách, konfliktoch, emóciách, náladách, vzťahoch alebo individuálnych
problémoch komunity. Terapeut ide do napätia, problémových oblastí a
pomáha komunite s jej emocionálnymi stavmi. Konkrétnejšie, terapeut je
trénovaný pracovať s komunikáciou, interpersonálnou dynamikou, hranicami,
zneužívaním, symptómami a zmenenými a extrémnymi stavmi vedomia.
Terapeutická časť facilitátora identifikuje role duchov v polarizácii
alebo napätí komunity a pomáha priniesť týchto duchov do vzťahu
s komunitou.
Štruktúrny a organizačný konzultant
Konzultant pozná organizácie, ich históriu, štruktúry, procedúry a
politiku. Môže ponúknuť skupine praktické, okamžité nápady. V ideálnom
prípade má skúsenosti s peniazmi a podnikaním. Môže navrhovať
štrukturálne zmeny a procedúry, ktoré spravia organizáciu výkonnejšou.
Konzultant podľa proces-orientovanej paradigmy robí viac, než len dáva
nápady. Spätne vnáša do organizácie tie idey a štruktúry, ktoré sa už
organicky dejú. Jeho hlavnou úlohou je pomôcť organizácii vyzdvihnúť
organické, prirodzené rytmy, metódy a procedúry komunity, a tým ich robí
viac prospešnými.
Navyše k úlohe organizačného konzultanta v paradigme organizačného
rozvoja (OD- organizational development) proces-orientovaný konzultant sleduje
aj mýtickú, historickú a politickú dimenziu skupiny. Pýta sa, kam skupina
smeruje? Kde bola? Aké sú príbehy skupiny? Ktoré paralely z histórie
môžu pomôcť osvetliť cestu komunity? Na ktorom širšom historickom procese
skupina pracuje: rasizmus, spoločenské triedy, ľudské práva, kolonializmus?
Nájdením histórie dejúcej sa v danom momente konzultant pomáha skupine
nájsť jej smer pre budúcnosť.2
Aktivista Aktivista pomáha nereprezentovaným hlasom
otvorene prehovoriť. Aktivista vie, ktoré hlasy, z histórie alebo
súčasné, boli potláčané. Vedome sa zasadzuje za tieto nevypočuté a
zanedbané hlasy. Tiež pozná históriu a privilégia a vie identifikovať,
kedy sa privilégia objavia v momentálnych interakciách. Aktivista pomáha
podporovať a vynášať myšlienky tých s menšou mocou v komunite.
Aktivista nesie víziu ľudských práv a globálnej zmeny. Je si vedomý,
že zmena pochádza od menšinových skupín a tých bez moci. Jeho širšími
cieľmi sú vzdelávanie a sociálny rozvoj. Aktívne povzbudzuje komunitu
k uvedomeniu si sociálnych otázok a demokracie na všetkých úrovniach
(Mindell, 1995).
Vytvárač vzťahov (networker) Vytvárač vzťahov jedná
ako hostiteľ a veľvyslanec, ktorý sa zamieša medzi ľudí a dáva im pocit,
akoby sa cítili ako doma. Zvýrazňuje potreby, idey, zážitky a myšlienky
ľudí. Vie, že zmena pochádza zo základnej úrovne. Vytvárač vzťahov vie,
že žiadna idea, bez ohľadu na to, aká je skvelá alebo pôsobivá, nemôže
dosiahnuť úspech bez podpory širšej komunity. Táto podpora môže
v rovnakej miere súvisieť s priateľstvom, spojením a duchom ako aj
s kvalitou samotnej idei.
Ak terapeut pracuje s napätiami a konfliktmi, organizačný konzultant
oslovuje dlhodobé štruktúry a mýty a aktivista vzdeláva, vytvárač
vzťahov pije čaj s ľuďmi a dáva ich dohromady. Jeho najlepšia práca
prichádza počas prestávok, momentoch mimo služby. Vytvárač vzťahov
spoznáva ľudí, nielen preto, že je najatý, aby to robil, ale pretože má
prirodzene ľudí rád. Vie, že komunita je postavená na prirodzenom
priateľstve a dôvernosti, a že len samotná vízia nemôže ľudí stmeliť
dohromady.
Starešina
Starešina je opatrovník duchov. Stará sa o celok, nech je oslovená
akákoľvek úroveň. Nepýta sa, či sú skupina alebo jednotlivci šťastní,
ale či duchovia súhlasia s tým, čo skupina robí. Starešina podporuje
konflikt a oceňuje odlišnosť. Neobviňuje skupinu alebo jednotlivcov za ich
konflikty, ale vytvára priestor na ich oslovenie.
Starešina hľadá spôsoby, ako vrátiť vodcovstvo skupine. Páči sa mu
stáť v pozadí a podporovať prirodzenú múdrosť skupiny. Ponúka
dlhoročnú múdrosť a skúsenosť, a je ako stará mama, ktorá rozpráva
príbehy pri ohni, pomáhajúc ľuďom pochopiť ich podiel na väčšom sne
(Mindell, 1995).
Tieto roly facilitátora sa prekrývajú a prepájajú. Napríklad,
v prípade organizačného konzultanta, ktorý pomáha skupine zavádzať
štruktúrne zmeny, vie, že zmeny majú emocionálny dopad, ktorý sa potrebuje
spracovať. V skutočnosti, ešte pred zavedením štruktúrnych zmien
potrebuje vytvárať vzťahy s rozličnými podskupinami, ktoré to
ovplyvní.
Rozličné úrovne skupiny vyžadujú rozličné aspekty facilitátora.
Každý moment v skupine môže od facilitátora alebo facilitačného tímu
vyžadovať rozličný súbor zručností. Vzťahový konflikt v skupine môže
vyžadovať terapeuta, kým proces veľkej skupiny môže vyžadovať
starešinu. Sociálny aktivista by mohol pomôcť s konfliktmi podskupín
týkajúcich sa sociálnej nerovnosti v rámci veľkej skupiny.
Administratívne a finančné otázky sa môžu rýchlejšie vyriešiť, ak
vedie rola štruktúrneho konzultanta. Ďalšia časť aplikuje tieto idey
facilitačných zručností na viacúrovňový prístup budovania komunít.
Viacúrovňové intervencie pri budovaní komunity
Komunita pozostáva z jednotlivcov, vzťahov medzi nimi, z podskupín ku
ktorým jednotlivci patria a z celej skupiny, súboru všetkých jednotlivcov.
Žiadna z týchto častí sama o sebe komunitu nevytvára. Komunita je
zážitok skupiny prostredníctvom všetkých týchto rozličných úrovní. Ak
prehliadneme niektorú z týchto úrovní, môže tým trpieť všeobecné
zdravie komunity.
Jednotlivec
Aj keď vidíme, že komunitný život a kolektívny zážitok je pre
globálnu zmenu čoraz viac dôležitý, zameranie na jednotlivca hrá tiež
v živote komunity veľmi dôležitú rolu. Jednostranné zameranie na život
kolektívu na úkor jednotlivca môže viesť k individuálnemu protestu,
nezúčastnenosti alebo dokonca k odchodu z komunity. Nedávny vývoj
worldworku ukazuje, že jednotlivci v skupine potrebujú podporu, a že skupiny
sa môžu dostať vo svojom rozvoji len tak ďaleko ako samotní jednotlivci
(pozri Heizer, Journal of Process Oriented Psychology, Vol.5, No.1, 1993, Amy
Mindell, Journal of Process Oriented Psychology, Vol.5, No.1, 1993).
Demokratický život komunity závisí na schopnostiach jednotlivcov otvorene
hovoriť, podieľať sa na debatách a diskusiách, a reprezentovať rôzne roly
a pozície v skupine. Bez podpory, zamerania a terapeutickej pomoci môže
participácia jednotlivcov dosiahnuť svoje limity. Myšlienka, že
zneužívanie hrá rolu v okliešťovaní demokracie a participácie
v skupinách bola Mindellom rozsiahle preberaná (Mindell, 1995;
Summers 1994).
Zameranie na jednotlivca je dôležité aj kvôli iným dôvodom. Ľudia
nechcú byť v komunite len pre zdieľanie vízie a vzťahy. Jednotlivci
potrebujú podporu a slobodu pre ich jedinečné cesty a procesy. Keď ľudia
cítia, že komunitný život vyžaduje, aby sa len podriadili skupinovým
normám, prestali robiť na vlastných projektoch alebo trávili menej času
s ich vnútorným životom, budú chcieť z komunity odísť.
Vzťahy
Hoci mnohí sociológovia a organizační vývojoví pracovníci
zdôrazňujú, že zdieľaná vízia vytvára komunitu, vízie vyžadujú od
ľudí ich realizáciu, ľudí, ktorí vedia spolu pracovať, majú spoločné
konflikty aj lásku. Preto trvalo udržateľné vzťahy, ktoré znesú zdary aj
nezdary, konflikty a zmeny, môžu zmeniť skupinu na komunitu. Kde je priestor
pre dôvernosť, konflikt a lásku, tam je silná komunita. Vízie a veľké
idey sa strácajú, keď ľudia nevedia spolu vychádzať. Vzťahy tkajú sieť
komunity spájaním oddelených vlákien.
Podskupiny
Podskupiny tvoria energetický a kreatívny náboj komunity. Potrebujú pre
svoj rast čas, priestor a podporu. Ľudia majú rozličné záujmy, koníčky,
sociálne roly a ciele. Prirodzene sú priťahovaní k iným, ktorí zdieľajú
niektoré z týchto čŕt, a tak sa prirodzene formujú mini-komunity alebo
podskupiny. Napríklad v komunite učiteľov a študentov, obidve skupiny
hľadajú u druhých v rovnakej roly podporu, spoločné skúsenosti, znalosti
a útechu. Podobne, umelci môžu vyhľadávať iných umelcov, ľudia
s určitých krajov môžu vyhľadávať vzájomnú spoločnosť atď.
Socio-politické podskupiny, akými sú ženy, muži, učitelia, študenti,
farební, gayovia, lesbičky a starší ľudia nemusia výslovne sami seba
v komunite označovať, ale ostáva dôležité uznať ich existenciu a
záujmy. Existencia sociálnych minorít a problém ľudských práv vždy
vytvára centrálny problém, či už je vedome priznaný alebo nie. Dokonca aj
keď členovia skupiny povedia, „Och, to skutočne nieje v našej komunite
problémom“, skôr či neskôr sa tento problém vynorí.
Administratívne skupiny sú ďalším typom komunitných podskupín, ktoré
potrebujú emočnú a finančnú podporu. Budovatelia komunít, s výnimkou
organizačných vývojových pracovníkov, niekedy zanedbávajú
administratívu, najmä v nefiremných komunitách. Ale opomínanie
finančných a štrukturálnych potrieb môže podkopať stabilitu komunity.
Ďalej sa emočné a sociálne problémy v komunite často prejavia vo forme
finančných problémov, personálnych otázok a ťažkostí v manažmente.
Administratíva odzrkadľuje emočnú a sociálnu pohodu komunity v celku.
Veľké skupinové fórum
Akú úlohu zohráva veľké skupinové fórum v budovaní komunít? Veľké
skupinové fóra pôsobia ako halové mítingy alebo obecné zhromaždenia, kde
každý môže byť videný a počutý a kolektív môže zažiť sám seba.
Navyše veľké skupinové fóra poskytujú výborný diagnostický nástroj.
Všímaním si toho, čo sa deje vo veľkej skupine si môže človek uvedomiť,
s ktorými otázkami a polaritami sa skupina zaoberá, a na akej úrovni sa
tieto otázky prejavujú. Ako komunita vyzerá, keď sa všetci stretnú? Môže
každý hovoriť? Vzniká súťaženie o členstvo? Vyzerajú jednotlivci
depresívne, unavene alebo že sa potrebujú zamerať do seba? Jednajú ľudia
priateľsky, srdečne a so záujmom jeden o druhého, alebo vyzerajú, že sa
boja, váhajú prehovoriť a mať fyzický kontakt? Vyzerajú podskupiny
zanedbane a bezmocne?. Dominujú niektoré výrečné podskupiny? Sú v skupine
príslušníci menšín? Vyzerajú, že majú dostatok práv? Že sa cítia
v pohode? Zúčastnene?
Pri práci s komunitou je teda dôležité byť si vedomý rozličných
úrovní. Kde sa problém prejavuje? Ktoré úrovne potrebujú pozornosť a
zameranie? Je potrebné pracovať na vzťahoch ľudí? Sú jednotlivci príliš
zaťažení kolektívnosťou a nedostávajú dostatok času a pozornosti pre ich
osobný rast? Môžu sa formovať podskupiny? Nachádzajú sa v konflikte
s inými podskupinami? Vynárajú sa medzi menšinovými skupinami a tými
s väčšou mocou politické rozdiely? Aká je celková vízia celej komunity?
Je tu fórum pre vysvetľovanie a vyjadrovanie toho, čo sa deje v komunite
ako celku?
Emócie, administratíva a politika
V ideálnom prípade ponúka veľký skupinový proces fórum na vyjadrenie
napätí, emócií a otázok, ktoré by sa inak nedostali do pozornosti celej
komunity. Spájajú sa rozdielne strany, navzájom sa spoznávajú a jednajú
spolu. Ale vo veľkých skupinách sa málokedy preberá politika a obchodné
záležitosti. To sa dá očakávať. Dvadsaťpäť ľudí sa len ťažko
dohodne na dátume ďalšieho stretnutia, ale sami sú schopní prijať
rozhodnutie o usporiadaní konferencie. Jedným z mála okamihov, kedy sú
veľké skupiny schopné chopiť sa nejakej činnosti je počas kríz alebo
stavov núdze, keď súhlasia nasledovať na krátky čas príkazy jednotlivca
alebo podskupiny. Práca s veľkými skupinami pomáha facilitovať
administratívu vytvorením väčšej dôvery medzi členmi, väčšieho
pochopenia a empatie, jasnosti a vízie, a akceptácie diverzity a konfliktu.
Keď raz skupina spracovala emocionálne otázky, často nechá podskupinu
vytvoriť myšlienky, ktoré sa prinesú späť na ďalšiu diskusiu alebo
ratifikáciu. Nie každý chce byť zainteresovaný v každom rozhodnutí. Tak
sa to len javí, keď sa potrebujú do pozornosti dostať nedôvera, závisť,
konkurencia a konflikt. Napríklad v skupine pracujúcej na nejakej úlohe sa
niekedy všetci členovia dobrovoľne hlásia spraviť každý projekt. Za tým
môže byť pocit konkurencie a závisti, túžba byť uznaný.
Nedostatok súhlasu s ideami a politikou neodráža nevyhnutne ich
oprávnenosť alebo účinnosť. Často to indikuje nedostatok dôvery
v komunite. Dobrými ideami sa ľudia nebudú riadiť, ak nebudú zodpovedať
prirodzenému chodu skupiny. V skutočnosti nemusia byť ani povšimnuté.
Skupiny, podobne ako jednotlivci dávajú pozitívnu spätnú väzbu tým ideám
alebo intervenciám, ktoré už určitým spôsobom nasledujú. Napríklad
skupina, v ktorej sa jednotlivci pokúšajú rozvíjať vlastné projekty
pravdepodobne nedá dobrú spätnú väzbu intervencii, ktorá od nich požaduje
stretnúť sa a pracovať na jednom spoločnom projekte. Táto skupina by
pravdepodobne lepšie reagovala na formát, v ktorom jednotlivci budú
prezentovať projekty, ktoré rozvíjajú.
Niekedy idey a spôsoby politiky vyzerajú skvele, ale emocionálne otázky
bránia komunite ich využiť. Vtedy sa organizačný konzultant potrebuje stať
terapeutom a vrhnúť sa do napätí a konfliktov v skupine. Napríklad,
skupiny môžu povedať „nie“ novej myšlienke, aj keď je načasovanie
správne len preto, že neboli zahrnuté do jej vývoja. Základným princípom
je, že ľudia nemajú radi, keď sa im hovorí čo majú robiť! Jednotlivci
môžu odolávať novým myšlienkam prezentovaným niekým iným. My všetci
potrebujeme cítiť, že vytvárame zmenu a niesme menení druhými. Nezáleží
ako veľmi skupina dôveruje jednotlivcovi alebo podskupine, bude sa cítiť
vylúčená, dokonca ohrozovaná, keď je vynechaná z tvorivého procesu.
Môže sa stať paranoidnou, cítiac, že moc leží za hlavnou scénou.
Táto paranoja je rozumná, pretože všetci hlboko v našom vnútri vieme,
že najlepšie idey sú tie, ktoré sú vytvárané celou skupinou. Idea zostane
len ideou, ak sa ňou nikto nebude riadiť. Facilitátor teda potrebuje byť aj
vytváračom vzťahov, aby získaval informácie, spätnú väzbu a tvorivé
vedenie jednotlivcov.
Na druhej strane, spracovávanie emócií môže brániť štruktúrnej
zmene, alebo môže byť nespôsobilé v uskutočnení ďalšieho kroku
v rozvoji skupiny. Niekedy prílišný záujem o emócie a potreby
jednotlivcov môže spôsobiť, že prehliadneme moment na chopenie sa činnosti
a vykonanie štruktúrnej zmeny. Ak spracovanie emócií nenasleduje žiadna
vonkajšia zmena, môže to vytvoriť pocit beznádeje vedúci k frustrácii,
ničeniu alebo rezignácii. Spracovanie emócií potrebuje byť podporené
sledom konkrétnych činov. Toto je zložitý bod. Ak emočné otázky niesu
dostatočne oslovené, nové štruktúry budú vytvárať rovnaké emocionálne
problémy a konflikty, aké vytvárali staré. Vyvažovanie spracovania emócií
a štruktúrnej zmeny je súčasťou proces-orientovaného budovania komunít.
To znamená uplatňovať flexibilitu a uvedomenie na zmenu úrovní tak, ako si
to vyžaduje proces komunity.
Záver
Na záver chceme povedať, že viacúrovňový prístup ku komunitám
vyžaduje pri facilitovaní tímu roly s množstvom aspektov. Viacúrovňový
prístup nieje v Procesovej práci nový, nájdeme ho v teórii kanálov,
vzťahovej a skupinovej práci. Pokúsili sme sa tu ukázať, ako tento
viacúrovňový pohľad funguje v rozvoji komunity, čo znamená pracovať na
napätiach komunity a aké druhy intervencií facilitátor
potrebuje robiť.
Neštruktúrované veľké skupinové fórum ostáva dôležitým príspevkom
k oblasti psychoterapie a budovania komunít. Tradične bolo opomínané,
primárne preto, že je ťažké ho facilitovať a preto, že pri nedostatku
štruktúrovanej činnosti sa otázky diverzity a spravodlivosti tlačia
dopredu. Napriek tomu by sme chceli ukázať, že v práci s komunitami
v priebehu času je veľké skupinové fórum je len jedným zo spôsobov
práce so skupinou. Aj iné zložky komunity zahŕňajúce jednotlivcov,
vzťahové jednotky, podskupiny, administratívne jadro a socio-politické
podskupiny potrebujú oslovenie. Inak môže byť celkový rozvoj komunity
brzdený a jednotlivci môžu mať pocit zlyhania a zúfalstva.
Tiež sme sa pokúsili ukázať vzájomnú príbuznosť medzi spôsobmi a
úrovňami intervencií. Spôsoby intervencií zahŕňajú rolu facilitátora:
je aktivistom, terapeutom, starešinom, organizačným konzultantom alebo
vytváračom vzťahov. Ak sa komunita potrebuje zamerať na socio-politické
otázky, ale facilitátor pracuje terapeuticky oslovujúc otázky iba na
psychologickej úrovni, problémy budú pretrvávať. Naopak, pokúšať sa
vyriešiť organizačné otázky v skupine, ktorá potrebuje dôvernosť a
vzťahy bude mať za následok len pocity zlyhania a vyhýbanie sa skupinovému
životu.
Procesovo-orientovaný vývojový pracovník komunity je rovnako doma
v práci s pármi, v práci s jednotlivcami na ich osobných problémoch,
trávi čas a užíva si s podskupinami, pri rozvíjaní politiky a
stratégií, pri zasadzovaní sa o sociálnu zmenu a pri práci s veľkým
skupinovým fórom. Prostredníctvom tohoto všetkého je vývojový pracovník
komunít starešinom. Podporuje a stará sa o celok a pomáha vytvárať pocit
úžasu a zmyslu voči ťažkostiam, napätiam a problémom, ktoré zažíva
komunita pri jej hľadaní celistvosti.
V úvode sme definovali komunitu ako skupinu v priebehu času. Takže
budovanie komunít sa podobá dlhodobej terapii. Je to dlhodobý projekt
rozvoja. Riešenie problémov a práca s momentálnymi otázkami a problémami
skupiny je len jednou časťou budovania komunít.
Budovanie komunít podobne ako dlhodobá terapia vyžaduje viac než len
pracovať s určeným problémom. Jej širšia úloha zahŕňa podporu
celkového zdravia a vývoja skupiny a vyživovanie všetkých rozdielnych
častí. Budovateľ komunity podobne ako dlhodobý terapeut sa časom menej
zaujíma o momentálne otázky a spory v skupine a viac sa zaujíma o aspekt
večnosti komunity. Mení sa v priebehu času spôsob, akým sa skupina
zaoberá problémami? Je skupina čoraz viac otvorená voči napätiu a
diverzite? Sú hranice skupiny flexibilné a umožňujú jej členom
prichádzať a odchádzať bez represálií? Je prítomná láska? Sú
v skupine dovolené a vítané emócie a zmenené stavy vedomia?
A predovšetkým, uskutočňuje sa učenie a rast?
Julie Diamond a Gemma Summers
www. juliediamond.net
Diamond J., Summers, G.: Facilitation and Multi-leveled Interventions in
Community Building. The Journal of Process Oriented Psychology, 1994, Vol. 6,
No. 1: Extreme States of Consciousness
Text je sktátaný. Celý text preložený Andrejom Jeleníkom nájdete na stránke procesovejpráce proceswork.sk